Mimoeurópske civilizácie v stredoveku

Afrika
Prvé africké kráľovstvá vznikli v údolí Nílu v Egypte okolo roku 3000 pred n. l. a v Núbii okolo roku 1700 pred n. l. Južne od Sahary sa však pred prvým tisícročím n. l. zjavilo len niekoľko organizovaných štátov. Rozvoj transsaharských karavánových ciest a rozširovanie diaľkového obchodovania v Indickom oceáne stimulovali rast bohatých miest a kráľovstiev v západnej a východnej Afrike pred rokom 1000 n. l.

Vzájomnému kontaktu etník severnej Afriky od etník žijúcich v ostatných častiach kontinentu bránila saharská púšť. V rozľahlých oblastiach južne od Sahary žili väčšinou roľníci, kočovní pastieri alebo lovci zberači. Okolo roku 2000 pred n. l. etniká hovoriace bantuským jazykom začali zo svojej pôvodnej vlasti v južnej Nigérii a Kamerune prenikať do strednej a východnej Afriky a okolo roku 500 n. l. sa dostali do južnej Afriky.
Kontakt s mimoafrickými kultúrami sa uskutočňoval iba po rieke Níl a prostredníctvom Egypta alebo obchodníkov plaviacich sa po Indickom oceáne, ktorí pravidelne navštevovali mestá na východnom pobreží, aby hrnčiarske výrobky a iný tovar vymieňali za zlato, slonovinu, aromatické živice či otrokov. Keď sa pred rokom 100 n. l. doviezli do severnej Afriky ťavy z Arábie, obchodníci mohli ľahšie prechádzať púšťou, čo poľnohospodárskym spoločenstvám subsaharskej Afriky po prvýkrát umožnilo dostať sa do styku so štátmi južne od Sahary.

Sahel, oblasť suchých pastvín, lemujúca juh a západ Sahary, bola tisícky rokov domovom roľníkov. Oblasť bola ideálna na chov dobytka, zatiaľ čo územia pozdĺž riek, zdrojov pitnej vody a jazier sa využívali na pestovanie plodín. S intenzifikáciou poľnohospodárstva narastal počet obyvateľov. Nok, prvá kultúra využívajúca železo a známa svojimi terakotovými plastikami, sa okolo roku 500 pred n. l. zjavila v severnej Nigérii. Miestne obchodovanie so soľou (životne dôležitou potrebou v horúcom podnebí), kovmi a potravinami bolo čoraz dôležitejšie a okolo roku 400 n. l. viedlo k rozvoju obchodných centier, akým bolo napr. Jenné-jeno (dnešné Mali), obohnaných ochranným valom. Vtedajšia Ghana bola jedným z najstarších kráľovstiev, ktoré v západnom Saheli vyrástli koncom prvého tisícročia. Jej panovníkov pochovávali do veľkých mohýl, obklopených ľudskými obetami a štedrými pohrebnými darmi.

V Saheli sa značne rozšíril islam, ktorý tam okolo roku 1000 priniesli berberskí obchodníci zo severnej Afriky. Keďže v tejto oblasti sa nenachádzal vhodný stavebný kameň, obrovské mešity v tvare uľa sa budovali z vysušených bahenných tehál. Na západnom a južnom konci transsaharských obchodných ciest sa rozličný tovar – zlato, slonovina a otroci – dopravovaný z miest, ležiacich hlbšie v tropickej Afrike, vymieňal za soľ, sklo a hrnčiarske výrobky. Vysoko sa cenili najmä kone, pretože ich chov v tejto oblasti neexistoval.

Kráľovstvo Mali (asi 1200 - 1500) vzniklo vďaka tomuto obchodu. Jeho ozbrojení jazdci kontrolovali rozsiahle územie západného Sahelu. Malijské kráľovstvo bolo veľmi bohaté. Pozdĺž rieky Niger malo úrodnú poľnohospodársku pôdu a kontrolovalo prístup k bohatým zlatonosným územiam západnej Afriky. Neskôr ho zabrala Songhajská ríša, zatiaľ čo nomádska dynastia Kanem-Bornu založila ríšu v strednom Saheli.
Roľníci v dažďových lesoch západnej Afriky vytvorili okolo roku 1300 dobre organizované kráľovstvá. Na mnohých miestach, akými boli napr. Oyo, Ife a Benin v dnešnej Nigérii, remeselníci zhotovovali umne vyrezávané hlavy a plastiky z terakoty, železa a bronzu.
Núbia ležala na hornom Níle v oblasti dnešného Sudánu. Raný štát tu vznikol pod vplyvom Egypta, ktorý ho neskôr dobyl ako zdroj otrokov a zlata. V 8. a 7. storočí pred n. l. núbijská dynastia vládla podobne ako egyptskí faraóni. Núbijskí králi a kráľovné boli pochovávané do pyramíd a na úradné nápisy sa používalo hieroglyfické písmo. V 1. storočí n. l. sa Núbia čoraz viac dostávala do izolácie od Egypta a začala upadať. Okolo roku 350 bolo zničené hlavné mesto Núbie, Meroé, a Núbia sa rozdelila na 3 následnícke štáty: Nobatiu, Makkuru, a Alwu.

Aksúmske kráľovstvo na pobreží Červeného mora získalo na dôležitosti v 1. storočí n. l. Cez prístav Adulis bol Aksúm v úzkom kontakte so Sábou (dnešný Jemen) na opačnom brehu Červeného mora. Aksúmski králi sa vyhlasovali za potomkov kráľa Šalamúna a kráľovnej zo Sáby. Bohatstvo Sáby pochádzalo z vývozu slonoviny, nosorožích rohov, korytnačích pancierov, polodrahokamov a aromatických živíc. Aksúmske kráľovstvo začalo po roku 600 upadať a okolo roku 975 bolo zničené dobyvateľmi. Jedinými zachovanými pamiatkami sa stali žulové obelisky, z ktorých najvyšší dosahuje výšku 21 metrov.
Mnísi zo Sýrie a Egypta rozšírili v 4. až 6. storočí kresťanstvo do Núbie a Aksúmu, Avšak dobytie Egypta Arabmi izolovalo kresťanské komunity od ostatného sveta. V tom čase vznikol následnícky štát Aksúmskeho kráľovstva na vysočine južne od mesta Lalibela, ktoré je známe kostolmi vytesanými do skál. Práve na tomto mieste vzniklo v 12. storočí Etiópske kráľovstvo.
Keď Arabi, ktorí kontrolovali obchodovanie po Indickom oceáne, šírili islam pozdĺž pobrežia Červeného mora až po Africký roh, niektoré etniká formálne prijali islam. Ďalej na juh sa mnohé pobrežné trhové centrá rozvinuli na mestské štáty podriadené moslimským vládnucim elitám a svojím charakterom boli silne islamské.

Čína
Dynastia Tchangovcov (618 - 907), ktorú založil vojenský veliteľ Li Jüan, bola jednou s najúspešnejších dynastií v Číne. Jeho syn Tchaj-cung (vládol 626 - 649) prinútil svojho otca vzdať sa moci.
Tchaj-cung sa stal jedným z najschopnejších čínskych vládcov Číny, ktorá bola po štyroch storočiach občianskej vojny a množstva rozdelení zjednotená ešte len 30 rokov. Tento panovník je známy tým, že zaviedol pevný systém vládnej moci. Na jej čele stál cisár a popri ňom existovali tri úrady: cisársky sekretariát, cisárska kancelária a oddelenie štátnych záležitostí. Úlohou tohto oddelenia bolo dozerať na ministerstvá zodpovedajúce za správu, financie, náboženstvo, spravodlivosť, armádu a verejné práce. Ríša bola rozdelená na 15 územnosprávnych jednotiek čiže obvodov. Úradníci sa zvyčajne vyberali na základe skúšok.
Za vlády Tchaj-cunga bola pôda pridelená chudobným a znížili sa dane. To viedlo k rozvoju poľnohospodárstva, remeselnej výroby a vnútroštátneho obchodu. Vyvážal sa hodváb a jemná keramika. Vznikli mnohé vynálezy, napr. porcelánu, prieplavových vrát a pušného prachu.

Tchangovci viedli taktiež úspešné výbojné vojny najmä na západ do strednej Ázie, avšak kvôli podlhovastému tvaru územia sa Čínska ríša ťažko bránila. Kvôli tomu roku 751 utrpeli Číňania ťažkú porážku od Arabov na rieke Talas v blízkosti Samarkandu. Potom v roku 791 porážka od Tibeťanov pri Tching-čou znamenala totálny kolaps čínskej stredoázijskej ríše. K strate strednej Ázie prispelo tiež povstanie vedené vojvodcom An Lu-šanom, ktoré muselo byť potlačené s pomocou vojsk zo severozápadu. Moc Tchangovcov upadala a narastali nepokoje, lebo vojenskí velitelia v provinciách sa snažili získať moc.
Roku 907 bola dynastia Tchangovcov zvrhnutá a Čína sa rozpadla na takmer tucet súperiacich kráľovstiev.
Čínu potom opäť zjednotili dvaja bratia, Sung Tchaj-cu (vládol 960 - 976) a Sung Tchaj-cung (vládol 976 -977). Nenarazili na veľký odpor, ale nepodarilo sa im dobyť pohraničné územia, ktoré patrili ríši Tchangovcov.

Dynastia Sungovcov sa delí na dve obdobia: severných Sungovcov (960 - 1127) a južných Sungovcov (1127 - 1279). Sídlo v období severných Sungovcov sa z Kaifengu presunulo na juh do prístavu Chang-čou.
V priebehu 13. storočia mongolskí bojovníci, ktorých práve zjednotil Ďžingischán, vyrazili zo stredoázijských stepí na vojenské ťaženie smerom na východ, kde narazili na ríšu dynastie Jinovcov, ktorá však po nejakom čase padla, a tak Čína naplno pocítila zúrivé útoky Mongolov. Roku 1279 bola ríša napokon dobytá a takmer storočie ostala súčasťou Mongolskej ríše.

Čínska ríša za vlády Sungovcov hoci bola najmenšou v dejinách Číny, prosperovala. Počet obyvateľov sa rýchlo zvyšoval (aj vďaka dostatku potravín). Na financovanie rozširujúceho sa obchodu sa po prvýkrát na svete začalo používať bankovníctvo a papierové peniaze. Obdobie dynastie Sungovcov bolo tiež obdobím ohromnej vynaliezavosti vo všetkých odvetviach ľudskej činnosti. Veľké džunky – plachetnice s vysokou kormou a vyčnievajúcim čelom – sa stavali s vodotesnými predelmi, vďaka čomu dokázali odolávať rozbúrenému moru. Navigovali sa pomocou magnetického kompasu. Na pohon riečnych člnov sa používali lopatkové kolesá poháňané ľudskou silou. V oblasti vojenskej výzbroje vynález pušného prachu viedol k vývoju zápalných rakiet a prvých jednoduchých diel na svete, zhotovených z bambusových rúr. Tlač s pohyblivými literami, vodné kolesá a iné vynálezy preslávili toto obdobie objavov na ázijskom svetadiele. Mnohé z týchto vynálezov sa neskôr tiež dostali do Európy, kde prispeli k technologickému pokroku neskorého stredoveku.
Inkovia
Inkovia vytvorili poslednú veľkú ríšu v starovekej Amerike. Tiahla sa asi 4800 km pozdĺž Ánd od Ekvádoru po stredné Chile a bola pospájaná sieťou ciest a visutých lanových mostov. Napriek svojmu bohatstvu a sláve trvala sotva storočie, potom ju dobyli Španieli.

Spoločenstvá Inkov živiace sa rybolovom a poľnohospodárstvom vznikli na pobrežných nížinách Peru už okolo roku 800 pred n. l. Rozšírilo sa tu veľké množstvo kultúr, napr. chavínska (okolo roku 850 – 200 pred n. l.), ktorej umenie s obrazmi podivných zvieracích bohov možno nájsť v celom severnom a strednom Peru. Okolo roku 100 pred n. l. začali Močikovia budovať na pobreží mocný štát, v ktorom vládli bojovní kňazi. Močikovia vytvorili nádherné predmety zo zlata a polodrahokamov, keramické a textilné výrobky. Okolo roku 600 n. l. ich dobyli Huarovia a vybudovali ríšu, siahajúcu až k vysokým Andám. Jej existencia bránila rozšíreniu ríše Tiahuanaco s centrom ležiacim v blízkosti jazera Titicaca, ktoré malo približne 20 000 – 40 000 obyvateľov a nachádzali sa v ňom chrámy, hrobky, paláce z dobre opracovaného kameňa. Okolo roku 1000 sa obidve ríše rozpadli na malé mestské štáty. Najsilnejší bol Čimú, s centrom v údolí v Moche, ktorý vznikol okolo roku 1200 a ovládal vyše 1000 km peruánskej pobrežnej roviny.

O raných dejinách Inkov sa vie málo. Podľa legendy ich z horských jaskýň vyviedol Manko Kapak a usadili sa v úrodnom údolí Cuzco vysoko v Andách. Do doby Pačakuti inka (vládol 1438 - 1471) a jeho syna Tupaka Jupankiho (vládol 1471 - 1493) sa Inkovia dali ťažko odlíšiť od iných raných andských štátov. Obidvaja viedli expanzívnu politiku. Hospodárstvo Inkov bolo založené na intenzívnom pestovaní zemiakov a kukurice.

Inkská spoločnosť bola vysoko organizovaná. Cisár (inka) sa vyhlasoval za potomka boha Slnka Intiho a mal nespochybniteľné právomoci; jeho sídlo Cuczo sa považovalo za stred Zeme. Pod ním boli prefekti Štyroch štvrtín, základných častí ríše, za nimi nasledovalo niekoľko tried úradníkov až po vrstvu hodnostárov, z ktorých každý dozeral na 10 rodín. Poľnohospodárska pôda bola rozdelená na tri časti: jedna na vyživovanie štátu, druhá bohov a tretia ľudí. Všetci muži a ženy platili „dane“ prácou na pôde pridelenej štátu a bohom. Zdraví muži museli pracovať aj v pracovných oddieloch nazývaných mita, ktoré stavali cesty, pevnosti a terasy na príkrych svahoch pre nové polia, alebo budovali zavlažovacie kanály. Tento systém umožňoval Inkom dlhodobo udržiavať v poli veľkú stálu armádu, čo ich zvýhodňovalo v porovnaní s protivníkom. Ženy museli vykonávať remeselnícke práce ako napr. tkanie – jemné textílie mali veľmi vysokú hodnotu. Tento zložitý daňový systém fungoval bez použitia písma. Záznamy sa robili pomocou zložitého systému šnúrok s uzlíkmi nazývaného kipu. Povrázky rôznej farby predstavovali rôzne druhy tovaru a počet uzlíkov na každom z nich znamenal množstvo prídelu, ktoré bolo treba vydať alebo bolo vydané.

Inkovia mali tiež dokonale vypracovanú cestnú sieť s dĺžkou vyše 20 000 km, ktorej nevyhnutnou súčasťou kvôli hornatému terénu boli aj visuté lanové mosty a krátke tunely. Stredisko ríše bolo úzko spojené s provinčnými a miestnymi úradníkmi cez poslov podávajúcich správy. Pretože Inkovia nepoznali koleso, náklad prevážali na chrbtoch lám a alpák. Jednoduché útulne umožňovali prenocovanie cestujúcim.

Podmanené národy boli prinútené prijať inkský spôsob života, ich náboženstvo a hovoriť ich jazykom kečua, ktorý sa v Andách používa dodnes.
Náboženstvo Inkov sa sústreďovalo hlavne na uctievanie boha Slnka Intiho. Jeho chrám v Cucze bol celý pokrytý zlatom, symbolom slnka. Uctievala sa tiež Mama Koča (Matka Zem), zdroj plodnosti a úrody, a boh Virakoča, stvoriteľ sveta. Inkovia mali mnoho náboženských sviatkov, ktoré sa všade oslavovali.
Po smrti Huajna Kapaka medzi jeho synmi Atahualpom a Huáscarom prepukla krvavá občianska vojna. Roku 1532 Atahualpa nakoniec porazil brata, ale ríša sa vážne oslabila. Čoskoro malo dôjsť ešte k čomusi horšiemu. Španielsky conquistador Francisco Pizzaro, ktorý rok predtým vyplával z Panamy, sa vylodil na pobreží Peru. So 180 mužmi prekvapivo zaútočil na Atahualpu a zajal ho. Bez cisára na čele Inkovia nemohli prijímať žiadne dôležité rozhodnutia, takže Pizzarov čin paralyzoval ríšu. Atahualpa za svoje oslobodenie zaplatil obrovské množstvo zlata, no Pizzaro ho napriek tomu popravil. Roku 1536 bolo Cuzco v španielskych rukách.
V odľahlých horských oblastiach odpor ešte niekoľko rokov pokračoval, ale kiahne a iné dovezené choroby vyhubili tisíce domorodcov a mnohí ďalší boli zotročení. Španieli vyplienili množstvo chrámov, vnútili Inkom kresťanské náboženstvo, ale napriek tomu sa časť inkskej kultúry zachovala až dodnes.

Japonsko
Japonskú dedičnú monarchiu založili králi mesta Jamato, ktorí ovládli celú krajinu a vytvorili cisársky dvor. Spočiatku sa prejavoval silný vplyv Číny, Japonsko si však čoskoro vyvinulo svoju vlastnú dvornú kultúru. Skutočnú moc mali v rukách súperiace bojovné rody. Okolo roku 1500 sa Japonsko rozpadlo na stovky malých feudálnych štátov.

V dôsledku geografickej izolácie sa prví obyvatelia Japonska živili lovom a zberom ešte dlho potom, čo sa na ázijskej pevnine začalo s poľnohospodárstvom. Hrnčiarske nádoby sa vyrábali už od pradávna (okolo 8000 pred n. l.), avšak pestovanie ryže, výroba železa a textílií boli známe približne až od roku 300 pred n. l., keď ich zaviedli prisťahovalci z Ázie, ktorí sa usídlili na najjužnejšom ostrove Kjúšú. Odtiaľ sa tzv. jajojská kultúra rozšírila po celom Japonsku s výnimkou ostrova Hokkaidó. Tento hornatý ostrov na severe, ktorý obývali Ainuovia, lovci zberači, zostal až do 17. storočia izolovaný od Japonska.
Okolo roku 300 n. l. si mocní vojenskí náčelníci, žijúci v západnej časti stredného Japonska, začali stavať masívne mohyly (tumuli) v tvare kľúčovej dierky, ktoré obsahovali veľké množstvo hrnčiarskych výrobkov, zbraní, brnenia, šperkov a iných drahocenných predmetov. Vie sa o nich málo, avšak koncom 4. storočia vládcovia kráľovstva na Jamatskej planine na ostrove Honšú pravdepodobne ovládli rozsiahle územie.

Koncom 6. storočia jamatskí vládcovia rozšírili svoju moc na väčšinu Japonska. Určitý čas ovládali časť Kórejského polostrova. V tomto období sa prejavoval značný vplyv čínskej kultúry. Používalo sa čínske písmo a čínsky kalendár a roku 604 princ Šótoku vytvoril vládny systém podľa modelu čínskeho dvora, ktorý cisárovi dával nad šľachtou plnú moc. Šótoku priviedol z Číny aj remeselníkov a podporoval čínske umelecké štýly. Roku 646 sa všetka pôda v Japonsku dostala do cisárskeho vlastníctva, ako tomu bolo v Číne, a roku 710 bolo vybudované trvalé cisárske sídlo v meste Nara.

Budhizmus, ktorý sa do Japonska rozšíril z Kórey okolo roku 552, sa postupne prijal za štátne náboženstvo. Budhistickí mnísi získali v štátnej správe taký vplyv, že začali nahlodávať moc cisára, hoci budhizmus celkom nenahradil tradičné náboženstvo Japonska šintoizmus s jeho mnohými bohmi.
Roku 794 cisár Kammu presťahoval cisárske sídlo z Nary do mesta Heian, aby unikol vplyvu stále mocnejších budhistických kláštorov. Heian (ktorý je od 11. storočia známy ako Kjóto) zostal cisárskym a administratívnym sídlom až do 19. storočia. Bol aj kultúrnym a spoločenským centrom krajiny. Jeho spôsob života určovali dvorní šľachtici, ktorí tvorili jednu desatinu z celkového počtu obyvateľstva (100 000). Pre týchto majetných aristokratov sa samotný život na dvore stal určitým druhom umenia. Privilegovaná dvorná vrstva sa preto oddelila od obyčajného ľudu komplikovanými rituálmi obliekania a etikety.

Heianskí cisári sa čoraz viac dostávali pod vplyv šľachtických rodín, akou bola napríklad rodina Fudžiwarovcov, ktorá si získala vplyvné postavenie na dvore vydajom svojich dcér za členov cisárskej rodiny. Riadenie štátu sa zanedbávalo a v provinciách narastali nepokoje. V dôsledku toho bohatí vlastníci pôdy a chrámy začali na svoju ochranu budovať vlastné armády zložené z bojovníkov, samurajov. Samurajovia boli triedou dedičných bojovníkov, ktorí za svoju vojenskú službu dostávali majetky. Skupiny samurajov sa stávali čoraz nezávislejšími, čo viedlo k súpereniu a dlhoročným vojnám medzi nimi, čím sa rozvracal život v krajine.
V 12. storočí sa rody samurajov začali zapájať do politiky dvora. Vplyv rodiny Fudžiwarovcov sa skončil, keď rody Tairovcov a Minamotovcov začali zápasiť o moc. V rokoch 1180 – 1185 vypukla občianska vojna. Pod vojenským vedením Minamota Joritoma (v stredovekom Japonsku sa najprv uvádzalo priezvisko) rod Minamotovcov zničil rod Tairovcov v bitke pri Dannoure. Joritomovi, ktorý bol teraz najmocnejším mužom v Japonsku, cisár roku 1192 udelil titul šógun (hlavný veliteľ).

Joritomo bol veľmi zručný organizátor. Jeho hrad v Kamakure na východe Honšú sa stal alternatívnym centrom štátnej správy a na posilnenie svojej moci v provinciách vytvoril funkciu šugoa čiže miestneho vojenského veliteľa. Cisársky dvor zostal v Heiane, skutočnú moc však vykonával šógun: z cisára sa stal iba menovaný vládca.

Po Joritomovi nastúpili na miesto šóguna postupne jeho dvaja synovia, avšak keď rod Minamotovcov začiatkom 13. storočia vymrel, táto funkcia prešla do rúk rodu Hódžóvcov. Čoskoro získali mimoriadnu moc a zasahovali do záležitostí na všetkých úrovniach spoločnosti.
Roku 1338 po občianskej vojne, vyvolanej pokusom cisára Godaiga opäť uchopiť moc, prevzal nástupníctvo šógunov rodu Hódžó rod Ašikaga. Odteraz mali šugovia na svojich územiach väčšiu moc než šóguni a silná vláda sa takmer vytratila. Ďalšia občianska vojna, Óninská (1467 - 1477), spôsobila v provinciách širokú nespokojnosť a umožnila novej triede feudálnych vojenských veliteľov s civilnou právomocou, daimjó (zemepánov), uchopiť moc a šógunát rodu Ašikaga zanikol.
Daimjó sa obklopili veľkými armádami samurajských vazalov a boli neustále vo vojnovom stave. Ich silne opevnené hrady priťahovali množstvo kupcov a remeselníkov. Vytvárali sa trhy, čo viedlo k rýchlemu rozvoju miest. Okolo roku 1500 boli šóguni rovnako bezmocní pred vojenskou mocou ako cisári a Japonsko sa postupne fakticky rozpadlo na takmer 400 nezávislých štátov vedených vojenskými veliteľmi.

Mayovia a Aztékovia
Takmer 2000 rokov prekvitala v Mezoamerike vyspelá civilizácia. Budovali sa tu umelecky stvárnené kamenné pyramídy na náboženské rituály a vyvinulo sa písmo. Tenochtitlán, hlavné mesto mocnej Aztéckej ríše, bolo väčšie a bohatšie než ktorékoľvek európske mesto v 15. storočí. Túto pozoruhodnú kultúru po roku 1520 zničili španielski dobyvatelia.

Pôvod civilizácie v Mezoamerike spočíva v zavedení pestovania kukurice okolo roku 2700 pred n. l. Pravidelné dažde a teplé počasie po celý rok umožnili obyvateľom úrodných plání v okolí riek juhovýchodného Mexika dopestovať 4 úrody do roka. Okolo roku 1250 pred n. l. sa u Olmékov, ktorí stavali veľké obradné centrá s hlinenými pyramídami a monumentálnymi kamennými plastikami a ktorí neskôr zostavili prvé astronomické kalendáre, objavili kmeňové útvary a malé štáty. Rozvinuté spoločenstvá sa vytvorili aj medzi Zapotékmi v údolí Oaxaca. Tu sa okolo roku 800 pred n. l. vyvinulo najstaršie písmo v Amerike používajúce piktogramy (obrázkové symboly). Jedno z najdôležitejších centier Zapotékov bolo v Monte Albán. Najväčší rozmach zaznamenalo v rokoch 400 pred n. l. až 700 n. l.
V 1. storočí n. l. došlo k rozsiahlemu osídľovaniu Teotihuacánu v Mexickom údolí. Mak symetrickú štruktúru a nachádzali sa v ňom obradné centrá, paláce, veľké mestské sídliská, remeselnícke dielne a štvrť pre cudzích kupcov. Pyramída Slnka (okolo roku 150 n. l.) bola najväčšou stavbou v predkolumbovskej Amerike. Vplyv Teotihuacánu upadol v priebehu storočia potom, čo bol okolo roku 750 vyplienený.

Mayovia pochádzali z Guatemalskej vysočiny. Okolo roku 1000 pred n. l. začali prenikať do nížin polostrova Yucatán, kde kopali kanály na odvodnenie močiarov, aby získali pôdu na pestovanie plodín. V 7. storočí pred n. l. stavali monumentálne chrámové pyramídy a začali sa vytvárať mestské štáty. Písmo, astronomický kalendár a kultové loptové hry prevzali pravdepodobne od Olmékov a Zapotékov, keď s nimi obchodovali.
Okolo roku 300 n. l. Mayovia žijúci v oblasti Petén, centrálnej časti nížinného lesa, začali stavať kamenné monumenty, stély, na ktorých zaznamenávali činy kráľovských predkov a pripomínali významné udalosti.

Vo vojnách sa získavali zajatci na ľudské obety. Obete, ktorými sa stali vojnoví zajatci, najprv mučili a mrzačili a potom im vyrezali srdce. Bohovia sa uctievali v určité dni astronomického kalendára alebo na znak významných udalostí, akými boli kráľovské pohreby.
Mayovia požívali zložitý a veľmi presný kalendár založený na dokonalých astronomických pozorovaniach. Neskôr zapisovali udalosti do posvätných kníh z kôry, ktoré ilustrovali zložitými maľbami. Tieto knihy, ako aj kamenné rytiny, ktoré sa zachovali, nám dnes poskytujú obraz o krutom svete a mocných bohoch sveta Mayov.
Vojny a hladomor, zapríčinený vyčerpaním pôdy jej nadmerným obrábaním, mohli spôsobiť náhly kolaps a vyľudnenie nížinných mayských miest po roku 800. Mestá na vysočine pretrvali dlhšie, až v 16. storočí ich dobyli Španieli.

Začiatkom 10. storočia si Toltékovia, pozostávajúci z dvoch etnických skupín, ktoré sa v čase mocenského vákua po páde Teotihuacánu presťahovali do stredného Mexika vytvorili svoje hlavné mesto v Tule, plné veľkých chrámových pyramíd a kamenných sôch bojovníkov. Z neho rozširovali svoj vplyv po celom Mexickom údolí. Koncom 12. storočia bola Tula zničená a Toltékovia sa rozpŕchli.

Aztékovia boli poslednou veľkou civilizáciou stredného Mexika. Vyhlasovali sa za potomkov Toltékov a prevzali niektoré prvky ich kultúry, vrátanie uctievania mnohých bohov, ako bol napr. operený had Quetzalcoatl. Roku 1325 sa usadili v Tenochtitláne na ostrove v jazere Texcoco a slúžili ako žoldnieri v susedných štátoch, až kým si za vlády kráľa Itzcoatla (vládol 1427 - 1440) nezaložili vojenskú ríšu v Mexickom údolí. Vrchol ríša dosiahla za vlády Montezuma II. (vládol 1502 - 1520). Podobne ako Mayovia aj Aztékovia potrebovali viesť neprestajné vojny, lebo ich náboženstvo si vyžadovalo neustály prísun zajatcov určených na ľudské obety.

Účes a detaily v oblečení odlišovali jednotlivé spoločenské vrstvy. Na vrchole spoločnosti bol kráľ, po ňom nasledovala vrstva šľachticov, prostí občania pochádzali z 20 rodov, každý žil v samostatnej štvrti, ale spoločne vlastnili a obrábali pôdu a v čase vojny bojovali spolu. Ďalšiu vrstvu tvorili kupci a ľudia podmanených národov, ktorí pracovali ako nájomcovia pôdy a robotníci. Najnižšou vrstvou spoločnosti boli otroci.

Aztékovia verili, že boh Quetzalcoatl sa z východu jedného dňa vráti v ľudskej podobe. Keď sa španielska armáda pod vedením Hernanda Cortéza roku 1519 vylodila na východnom pobreží Mexika, rozchýrila sa zvesť, že boh sa vrátil. V takom prípade bol kráľ povinný prejavovať mu úctu a rešpekt. Montezuma pozval Španielov na stretnutie v Tenochtitlane, ale Cortéz, ktorý uzavrel spojenectvo s Montezumovými nepriateľmi, ho vzápätí uväznil. Aztékovia sa odvážne bránili proti dobyvateľom, avšak zbrane z dreva a kameňa sa nemohli vyrovnať strelným zbraniam, brneniu, mečom a koňom. A tak hŕstka španielskych conquistadorov roku 1521 porazila Aztékov. Za niekoľko rokov európske choroby, akými boli kiahne a osýpky, znížili počet aztéckych obyvateľov z 10 miliónov na jeden milión.

Mongolsko
Mongoli mali jedno z najničivejších vojsk, aké kedy svet poznal. V 13. storočí sa vyhrnuli z ázijských stepí a terorizovali usadlé národy Eurázie od Číny až po Uhorsko. Po necelom storočí sa Mongolská ríša začala rozpadať na množstvo nezávislých štátov (chanátov). Do konca 15. storočia sa takmer vytratila z dejín.
Stepi sa v dĺžke 5000 km tiahnu od Podunajskej nížiny vo východnej Európe cez južné Rusko a strednú Áziu do Mandžuska na východe. Podnebie tam odjakživa bolo drsné, s krutou zimou a suchým letom. Stepi obývali kmene nomádskych pastierov, ktorí sa so svojimi stádami koní a oviec a dobytka sťahovali na veľké vzdialenosti za čerstvými pastvinami a obchodovali s usadlými národmi žijúcimi v blízkosti ich hraníc.

Bojovné hordy z času na čas vyrážali zo stepí a napádali národy žijúce na ich hraniciach. Všade šírili strach, avšak ich teritoriálne ríše nikdy nemali dlhé trvanie. Bolo to preto, lebo nomádske stepné kmene nemali podmienky ani možnosti, ani politické štruktúry na zjednotenie svojich ríš; ich vodcovia boli akcieschopní iba vtedy, keď získavali korisť, ktorou mohli odmeňovať svoje vojská.
Roku 1206 znamenitý vojenský vodca Džingischán (vlastným menom Temüdžin) zjednotil všetky mongolské kmene. Džingischán vytvoril pravdepodobne najlepšie jazdecké vojsko, aké kedy svet poznal. Aby si udržal moc, jednostaj zamestnával svojich bojovníkov – keby prílev vojnovej koristi ustal, nepochybne by ho boli opustili. Preto svoje vojsko viedol neustále do ničivých vojenských ťažení, ktoré ho priviedli zo severnej Číny cez strednú Áziu do Indie a Iránu a pozdĺž Čierneho mora do južného Ruska. Pritom vytvoril ríšu, ktorá svojou rozlohou ďaleko presahovala ríšu Alexandra Veľkého.

Nijaká iná armáda sa v bojovej taktike nemohla vyrovnať mongolskej. Nesmierne šikovní jazdci sa v prípade nebezpečenstva dokázali okamžite vzdialiť a pritom v cvale vystreľovať šípy. Ich obľúbenou taktikou bolo predstierať ústup a potom z úkrytu napadnúť protivníka. Najlepšie si počínali v otvorenej stepnej krajine, pričom nemohli operovať ďaleko od nej, pretože pre svoje obrovské stáda koní potrebovali pastviny.
Po Džingischánovi, Veľkom chánovi (vládcovi), nastúpil jeho syn Ögedej (vládol 1229 - 1241) a jeho vnuci Güjük (vládol 1246 - 1248), Möngke (vládol 1251 - 1259) a Chubilaj (vládol 1260 - 1294). Ich vojská okupovali Tibet, Kóreu, Perziu, Irak a veľkú časť Ruska a Uhorska. Roku 1279 Chubilaj dobyl sungovskú Čínu a prijal dynastický titul Jüan. Avšak potom už nezískal nijaké úspechy.

Mongoli páchali počas dobyvateľských vojen hrozné zverstvá – napr. v dobytých mestách vraždili zajatcov, úplne ich vyplienili. Ich hrôzostrašné počínanie si vyžiadalo milióny životov a spôsobilo trvalé škody islamskej a čínskej civilizácii.
Mongolská vláda mala tiež pozitívne dôsledky – bol to nárast obchodných a kultúrnych kontaktov Číny s obchodným svetom. Mongoli boli menej nepriateľskí voči kresťanským Európanom než predtým moslimovia. To európskym kupcom umožnilo po prvýkrát cestovať na východ a priniesť poznatky o čínskej technológii.
Roku 1235 bolo za hlavné mesto Mongolskej ríše ustanovené Karakorum, avšak rozsiahlu ríšu nebolo možné ovládať z jedného miesta, preto bola ríša rozdelené na chanáty podriadené Veľkému chánovi – chanát Zlatá horda v Rusku, Ilchanát v Perzii, Čagatajský chanát v centrálnych stepiach (vládol v ňom krutý samarkandský emir Timur od roku 1361 do roku 1405). Keď sa roku 1260 stal chánom Chubilaj, všetky chanáty sa vymanili spod priamej vlády. Po Chubilajovej vláde sa moc panovníkov oslabila natoľko, že sa im z rúk vymkla dokonca aj formálna kontrola nad západnými chanátmi. Mongoli Zlatej hordy sa obrátili na islam a odcudzili sa svojim kresťanským ruským poddaným. Na východe Tibet roku 1294 znovu získal nezávislosť. V rokoch 1356 – 1368 Čínu oslobodil vodca ľudového povstania Ču Jüan-čang. Po dobytí Pekingu, ktorý bol od roku 1266 hlavným mestom Veľkého chanátu, sa prehlásil za prvého cisára dynastie Mingovcov. Moc Veľkého chanátu bola obmedzená na jadro Mongolska vo východnej stepi.