Afrika
Prvé africké kráľovstvá vznikli v údolí Nílu v Egypte okolo roku 3000 pred n. l. a v Núbii okolo roku 1700 pred n. l. Južne od Sahary sa však pred prvým tisícročím n. l. zjavilo len niekoľko organizovaných štátov. Rozvoj transsaharských karavánových ciest a rozširovanie diaľkového obchodovania v Indickom oceáne stimulovali rast bohatých miest a kráľovstiev v západnej a východnej Afrike pred rokom 1000 n. l.

Vzájomnému kontaktu etník severnej Afriky od etník žijúcich v ostatných častiach kontinentu bránila saharská púšť. V rozľahlých oblastiach južne od Sahary žili väčšinou roľníci, kočovní pastieri alebo lovci zberači. Okolo roku 2000 pred n. l. etniká hovoriace bantuským jazykom začali zo svojej pôvodnej vlasti v južnej Nigérii a Kamerune prenikať do strednej a východnej Afriky a okolo roku 500 n. l. sa dostali do južnej Afriky.
Kontakt s mimoafrickými kultúrami sa uskutočňoval iba po rieke Níl a prostredníctvom Egypta alebo obchodníkov plaviacich sa po Indickom oceáne, ktorí pravidelne navštevovali mestá na východnom pobreží, aby hrnčiarske výrobky a iný tovar vymieňali za zlato, slonovinu, aromatické živice či otrokov. Keď sa pred rokom 100 n. l. doviezli do severnej Afriky ťavy z Arábie, obchodníci mohli ľahšie prechádzať púšťou, čo poľnohospodárskym spoločenstvám subsaharskej Afriky po prvýkrát umožnilo dostať sa do styku so štátmi južne od Sahary.

Sahel, oblasť suchých pastvín, lemujúca juh a západ Sahary, bola tisícky rokov domovom roľníkov. Oblasť bola ideálna na chov dobytka, zatiaľ čo územia pozdĺž riek, zdrojov pitnej vody a jazier sa využívali na pestovanie plodín. S intenzifikáciou poľnohospodárstva narastal počet obyvateľov. Nok, prvá kultúra využívajúca železo a známa svojimi terakotovými plastikami, sa okolo roku 500 pred n. l. zjavila v severnej Nigérii. Miestne obchodovanie so soľou (životne dôležitou potrebou v horúcom podnebí), kovmi a potravinami bolo čoraz dôležitejšie a okolo roku 400 n. l. viedlo k rozvoju obchodných centier, akým bolo napr. Jenné-jeno (dnešné Mali), obohnaných ochranným valom. Vtedajšia Ghana bola jedným z najstarších kráľovstiev, ktoré v západnom Saheli vyrástli koncom prvého tisícročia. Jej panovníkov pochovávali do veľkých mohýl, obklopených ľudskými obetami a štedrými pohrebnými darmi.

V Saheli sa značne rozšíril islam, ktorý tam okolo roku 1000 priniesli berberskí obchodníci zo severnej Afriky. Keďže v tejto oblasti sa nenachádzal vhodný stavebný kameň, obrovské mešity v tvare uľa sa budovali z vysušených bahenných tehál. Na západnom a južnom konci transsaharských obchodných ciest sa rozličný tovar – zlato, slonovina a otroci – dopravovaný z miest, ležiacich hlbšie v tropickej Afrike, vymieňal za soľ, sklo a hrnčiarske výrobky. Vysoko sa cenili najmä kone, pretože ich chov v tejto oblasti neexistoval.

Kráľovstvo Mali (asi 1200 - 1500) vzniklo vďaka tomuto obchodu. Jeho ozbrojení jazdci kontrolovali rozsiahle územie západného Sahelu. Malijské kráľovstvo bolo veľmi bohaté. Pozdĺž rieky Niger malo úrodnú poľnohospodársku pôdu a kontrolovalo prístup k bohatým zlatonosným územiam západnej Afriky. Neskôr ho zabrala Songhajská ríša, zatiaľ čo nomádska dynastia Kanem-Bornu založila ríšu v strednom Saheli.
Roľníci v dažďových lesoch západnej Afriky vytvorili okolo roku 1300 dobre organizované kráľovstvá. Na mnohých miestach, akými boli napr. Oyo, Ife a Benin v dnešnej Nigérii, remeselníci zhotovovali umne vyrezávané hlavy a plastiky z terakoty, železa a bronzu.
Núbia ležala na hornom Níle v oblasti dnešného Sudánu. Raný štát tu vznikol pod vplyvom Egypta, ktorý ho neskôr dobyl ako zdroj otrokov a zlata. V 8. a 7. storočí pred n. l. núbijská dynastia vládla podobne ako egyptskí faraóni. Núbijskí králi a kráľovné boli pochovávané do pyramíd a na úradné nápisy sa používalo hieroglyfické písmo. V 1. storočí n. l. sa Núbia čoraz viac dostávala do izolácie od Egypta a začala upadať. Okolo roku 350 bolo zničené hlavné mesto Núbie, Meroé, a Núbia sa rozdelila na 3 následnícke štáty: Nobatiu, Makkuru, a Alwu.

Aksúmske kráľovstvo na pobreží Červeného mora získalo na dôležitosti v 1. storočí n. l. Cez prístav Adulis bol Aksúm v úzkom kontakte so Sábou (dnešný Jemen) na opačnom brehu Červeného mora. Aksúmski králi sa vyhlasovali za potomkov kráľa Šalamúna a kráľovnej zo Sáby. Bohatstvo Sáby pochádzalo z vývozu slonoviny, nosorožích rohov, korytnačích pancierov, polodrahokamov a aromatických živíc. Aksúmske kráľovstvo začalo po roku 600 upadať a okolo roku 975 bolo zničené dobyvateľmi. Jedinými zachovanými pamiatkami sa stali žulové obelisky, z ktorých najvyšší dosahuje výšku 21 metrov.
Mnísi zo Sýrie a Egypta rozšírili v 4. až 6. storočí kresťanstvo do Núbie a Aksúmu, Avšak dobytie Egypta Arabmi izolovalo kresťanské komunity od ostatného sveta. V tom čase vznikol následnícky štát Aksúmskeho kráľovstva na vysočine južne od mesta Lalibela, ktoré je známe kostolmi vytesanými do skál. Práve na tomto mieste vzniklo v 12. storočí Etiópske kráľovstvo.
Keď Arabi, ktorí kontrolovali obchodovanie po Indickom oceáne, šírili islam pozdĺž pobrežia Červeného mora až po Africký roh, niektoré etniká formálne prijali islam. Ďalej na juh sa mnohé pobrežné trhové centrá rozvinuli na mestské štáty podriadené moslimským vládnucim elitám a svojím charakterom boli silne islamské.

Čína
Dynastia Tchangovcov (618 - 907), ktorú založil vojenský veliteľ Li Jüan, bola jednou s najúspešnejších dynastií v Číne. Jeho syn Tchaj-cung (vládol 626 - 649) prinútil svojho otca vzdať sa moci.
Tchaj-cung sa stal jedným z najschopnejších čínskych vládcov Číny, ktorá bola po štyroch storočiach občianskej vojny a množstva rozdelení zjednotená ešte len 30 rokov. Tento panovník je známy tým, že zaviedol pevný systém vládnej moci. Na jej čele stál cisár a popri ňom existovali tri úrady: cisársky sekretariát, cisárska kancelária a oddelenie štátnych záležitostí. Úlohou tohto oddelenia bolo dozerať na ministerstvá zodpovedajúce za správu, financie, náboženstvo, spravodlivosť, armádu a verejné práce. Ríša bola rozdelená na 15 územnosprávnych jednotiek čiže obvodov. Úradníci sa zvyčajne vyberali na základe skúšok.
Za vlády Tchaj-cunga bola pôda pridelená chudobným a znížili sa dane. To viedlo k rozvoju poľnohospodárstva, remeselnej výroby a vnútroštátneho obchodu. Vyvážal sa hodváb a jemná keramika. Vznikli mnohé vynálezy, napr. porcelánu, prieplavových vrát a pušného prachu.

Tchangovci viedli taktiež úspešné výbojné vojny najmä na západ do strednej Ázie, avšak kvôli podlhovastému tvaru územia sa Čínska ríša ťažko bránila. Kvôli tomu roku 751 utrpeli Číňania ťažkú porážku od Arabov na rieke Talas v blízkosti Samarkandu. Potom v roku 791 porážka od Tibeťanov pri Tching-čou znamenala totálny kolaps čínskej stredoázijskej ríše. K strate strednej Ázie prispelo tiež povstanie vedené vojvodcom An Lu-šanom, ktoré muselo byť potlačené s pomocou vojsk zo severozápadu. Moc Tchangovcov upadala a narastali nepokoje, lebo vojenskí velitelia v provinciách sa snažili získať moc.
Roku 907 bola dynastia Tchangovcov zvrhnutá a Čína sa rozpadla na takmer tucet súperiacich kráľovstiev.
Čínu potom opäť zjednotili dvaja bratia, Sung Tchaj-cu (vládol 960 - 976) a Sung Tchaj-cung (vládol 976 -977). Nenarazili na veľký odpor, ale nepodarilo sa im dobyť pohraničné územia, ktoré patrili ríši Tchangovcov.

Dynastia Sungovcov sa delí na dve obdobia: severných Sungovcov (960 - 1127) a južných Sungovcov (1127 - 1279). Sídlo v období severných Sungovcov sa z Kaifengu presunulo na juh do prístavu Chang-čou.
V priebehu 13. storočia mongolskí bojovníci, ktorých práve zjednotil Ďžingischán, vyrazili zo stredoázijských stepí na vojenské ťaženie smerom na východ, kde narazili na ríšu dynastie Jinovcov, ktorá však po nejakom čase padla, a tak Čína naplno pocítila zúrivé útoky Mongolov. Roku 1279 bola ríša napokon dobytá a takmer storočie ostala súčasťou Mongolskej ríše.

Čínska ríša za vlády Sungovcov hoci bola najmenšou v dejinách Číny, prosperovala. Počet obyvateľov sa rýchlo zvyšoval (aj vďaka dostatku potravín). Na financovanie rozširujúceho sa obchodu sa po prvýkrát na svete začalo používať bankovníctvo a papierové peniaze. Obdobie dynastie Sungovcov bolo tiež obdobím ohromnej vynaliezavosti vo všetkých odvetviach ľudskej činnosti. Veľké džunky – plachetnice s vysokou kormou a vyčnievajúcim čelom – sa stavali s vodotesnými predelmi, vďaka čomu dokázali odolávať rozbúrenému moru. Navigovali sa pomocou magnetického kompasu. Na pohon riečnych člnov sa používali lopatkové kolesá poháňané ľudskou silou. V oblasti vojenskej výzbroje vynález pušného prachu viedol k vývoju zápalných rakiet a prvých jednoduchých diel na svete, zhotovených z bambusových rúr. Tlač s pohyblivými literami, vodné kolesá a iné vynálezy preslávili toto obdobie objavov na ázijskom svetadiele. Mnohé z týchto vynálezov sa neskôr tiež dostali do Európy, kde prispeli k technologickému pokroku neskorého stredoveku.