Jaltská konferencia

Začiatkom roku 1945, ešte pred skončením druhej svetovej vojny, sa Roosevelt, Stalin a Churchill, vedúci predstavitelia troch onedlho víťazných veľmocí, stretli, aby pripravili mier. Konferencia sa uskutočnila v dňoch 4.-11. februára 1945 v Jalte na Kryme v ZSSR.
Tam ešte nikdy predtým neprijal taký malý počet ľudí toľko rozhodnutí dôležitých pre toľkých ľudí. No na tejto konferencii sa im nepodarilo rozdeliť si svet, alebo hoci Európu.
Churchill sa so Stalinom stretol v Moskve v októbri 1944. Za Rooseveltovej neprítomnosti
si Angličan a Gruzínec percentuálne rozdelili vplyv, ktorý mal v krajinách juhovýchodnej Európy pripadnúť západným štátom a ZSSR. Prezident Spojených štátov amerických vôbec nesúhlasil s týmto spôsobom postupu. Podľa neho bola naliehavo potrebná konferencia za účasti všetkých troch. Roosevelt a Churchill sa tesne pred konferenciou, 2. februára stretli na Malte, aby sa dohodli na ďalšom postupe. Konferencia sa začala 4. februára v srdečnej atmosfére.

Rozdielne záujmy

Stalin počítal s tým, že pre svoju vykrvácanú a zničenú krajinu získa rozsiahle nemecké reparácie. Jeho hlavným zámerom bolo vytvoriť vo východnej Európe defenzívne náraznikové pásmo štátov, sféru vplyvu pri bránach do ZSSR, ktorá mala zabrániť akémukoľvek riziku novej vojenskej invázie, a chcel pre tento zámer získať súhlas partnerov. V rukách mal veľké tromfy: jeho vojaci boli prítomní v celej východnej časti kontinentu a vo februári sa im podarilo preniknúť do srdca Pruska, k Odre, 70 km od Berlína, zatiaľ čo na západe Anglosasi, ktorých postup spomalila nemecká protiofenzíva v Ardenách, ešte neprekročili Rýn. Churchilla táto situácia znepokojovala. Cítil, že medzi dvoma gigantami Veľká Británia nezaváži, a želal si, aby sa Francúzsko zúčastňovalo na rozhodnutiach. Pokiaľ išlo o Roosevelta, do Jalty sa vybral v úlohe prosebníka: vojna proti tretej ríši sa chýlila ku koncu, ale v prípade vojny proti Japonsku to tak nebolo; Roosevelt si želal, aby sa Sovieti zapojili do vojny proti japonskému cisárstvu. Na druhej strane, trvalý mier si vedel predstaviť len vtedy, ak budú veľmoci ďalej spolupracovať v rámci Organizácie Spojených národov. No Roosevelt narážal na prekážku: Sovieti v nej chceli mať 16 hlasov.

Stalin, veľký víťaz konferencie

Po týždni rokovaní dostal Roosevelt v uvedených dvoch bodoch satisfakciu-poskytnutá náhrada za utrpenú škodu. Stalin sľúbil, že jeho krajina vstúpi do vojny proti Japonsku tri mesiace po kapitulácii Nemecka. Pokiaľ išlo o OSN, v Jalte sa projekt definitívne dopracoval a Sovieti znížili svoje nároky, keď súhlasili, že budú zastúpené tromi hlasmi. Popri troch veľmociach, aj Francúzsko získalo okupačnú zónu v Nemecku. Najväčším víťazom bol Stalin. Rooseveltom si nechcel prideliť polovicu nemeckých reparácii, presadil, že základ poľskej vlády budú tvoriť členovia tímu, ktorý vo Varšave ustanovili jeho vojská a ktorá sa mal rozšíriť o niekoľko poľských ministrov z Londýna; tak Stalin začal budovať defenzívne pásmo štátov, ktoré si želal. Tento triumf potvrdený Jaltou nesmie vyvolávať klamnú predstavu: v skutočnosti západní predstavitelia nedali ZSSR nič viac, než čo už sám získal silou svojich zbraní. O tom, čo sa mýticky pripisuje ,,jaltskému poriadku” , sa v skutočnosti rozhodovalo na bojisku, a Jalta bola skôr márnym pokusom zastaviť dávno rozbehnutý vývoj.