Napoleon I. Bonaparte

Narodil sa v Ajacciu v auguste 1768 ako druhý syn Laetitie Ramolino a právnika Carla Bonaparta. Laetitia s Carlom spolu mali 13 detí, z toho na žive ich ostalo iba 8. Napoleonov otec prežíval po boku Pasquala Paoliho tažké chvíle odboja proti Francúzom. Po porážke u Ponte Nuova sa vrátil do Ajaccia, kde pracoval u kráľovského súdu. Svojmu postaveniu vďačil za to, že jeho najstarší syn Josef bol prijatý do seminára a Napoleon do vojenskej školy. Napoleon prejavoval už od detstava náklonosť k armáde. Vo vojenskej škole patril k najlepším matematikom. Bol však náladový a tažko ovladateľný. Štúdium dokončil v Paříži, v tej doby sa vášnivo zaoberal históriou svojho rodiska. V roku 1785 sa Napoleon stal dôstojníkom vo Valence a začal spisovať dejiny Korziky.

Prvú časť posiela Pasqualu Paolimu. Napoleon se v dobe vojenskej služby často vracal do Ajjacia, kde po otcovej smrti prevzal vedenie rodiny. Keď vypukla vo Francúzsku revolúcia, nadchli ho jej ideály a vrhol se do politického diania. Spoločně so svojim bratom Jozefom založil v Ajacciu Revolučný klub a usiloval sa o zrovnoprávnenie s Francúzskom. Keď sa Paoli vrátil z vyhnanastav, pripojil sa k nemu. V tej dobe sa Korzika ešte raz pokúsila vymaniť sa spod nadvlády Francúzska. Pasquale Paoli požiadal o pomoc Anglicko. Angličania skutočne ostrov obsadili. Napoleon, ako prívrženec Francúzska musel Korsiku opustiť a snem Korziky ho prehlásil za zradcu. V r. 1796 sa Angličania Korsiky vzdali a Paoli odchádza znovu do vyhnanstva. Ostrov tak zostal až dodnes v rukách Francúzska. Na začiatku Napoleonovej závratnej kariéry bolo menovanie delostreleckým veliteľom pluku, ktorý mal priviesť k rozumu Toulon, ktorý sa vzbúril proti Konventu. Po úspěšnom podrobení pevnosti bol menovaný brigádnym generálom. V októbri 1795 potlačuje v Paríži monarchistické povstanie a o rok neskôr, keď mal iba 25 rokov sa stáva veliteľom francúzskej armády bojujúcej v Taliansku proti Rakúsku. Po skvekvelých víťazstvách sa vydal na dobrodružné ťaženie do Egypta, ktoré sa ale nevydarilo. Napoleon opustil vojsko a na spiatočnej ceste do Paríža se naposledy zastavil v Ajacciu. Po návrate do Paríža sa Napoleon húževnato pustil do prípravy spiknutia. So svojimi prívržencami prevzal 09.11.1799 štátnu moc a stal sa prvým konzulom Francúzska.

Napoleon si bol vedomý, že večiu slávu prináša mier ako vojna, preto sa po revzatí moci snažil o uzavretie víťazného mieru. U Marenga rozdrtil rakúsku armádu, r. 1801 uzavrel mier s Rakúskom a o rok nato s Anglickom. Súčasne zmieril Francúzsko s pápežom. V r. 1804 sa dal korunovať na cisára. Republikánske štátne zriadenie sa premenilo postupne v diktatúru. Napoleon túžil po stále väčšej moci, preto znovu vytiahol do boje, tentokrát dobiť svět. V r. 1805 víťazí Napoleon u Slavkova nad spojenými rakúsko-ruskými vojskami, o rok neskôr rozdrtil pruso-saskú armádu a vyhlasuje kontinentálnu blokádu Anglicka. Ešte 2x víťazí nad Rusmi a uzavára mier s cárom Alexandrom. Toto je vrchol jeho slávy. Začiatkom Napoleonového konce bolo ruské ťaženie v r. 1812. Víťazstvo Rusov prakticky zničilo francúzsku armádu. O rok neskôr prehráva Napoleon bitku u Lipska. Spojenci Prusko, Rakúsko, Rusko a Anglicko prenasledujú Napoleona až do Paríže. Napoleon se vzdáva vlády a je vypodaný na ostrov Elbu (04.05.1814). Po niekoľkých týždňoch pobytu organizuje svoj ostrov ako veľkú ríšu. Obyvatelia sú ním nadšení. Napoleon stavia cesty, nemocnice, buduje školy, zakladá divadlá, organizuje colnú správu, buduje prístav. Bohužiaľ tento rozkvet trvá iba do času, kým sa Napoleon dozvedá o spojeneckých nezhodách, využíva vhodnú chvíľu a 25.02.1815 se naloďuje na dve lode s hŕstkou vojakov. S touto "armádou" znovu na 100 dní dobyje Francúzsko. Ale v rozhodujúcej bitke u Waterloo prehráva a je nútený znovu kapitulovať. Teraz ho už Angličania vypovedajú až do Atlntského oceánu na Svätú Helenu, kde 05.05.1821 zomiera.