Vyvraždenie Romanovovcov

Romanovovci vládli Rusku viac než tri storočia, keď ich zvrhla februárová revolúcia v roku 1917.O rok neskôr sa bývalý cár a jeho rodina stali obeťami brutálnej vraždy. Podarilo sa niekomu z nich ujsť.

V lete 1914 sa Rusko zapojilo do prvej svetovej vojny na strane Británie a Francúzska proti Nemeckej ríši a Rakúsko-Uhorsku. Prvá svetová vojna sa však stala pre cárske Rusko aj pre dynastiu Romanovovcov katastrofou. V marci 1917 sa už celá krajina otriasala v základoch. Padli milióny vojakov. V hlavnom meste, Petrohrade, vypukli nepokoje hladujúcich, demonštrujúci študenti sa pridávali k štrajkujúcim robotníkom. V jednotkách, ktoré mali obnoviť poriadok, vypukla vzbura. Mikuláš II. sa rýchlo vrátil z frontu, kde osobne velil cárskej armáde. Keď prišiel do Petrohradu, dostal ultimátum, aby abdikoval a Mikuláš sa podrobil. Zriekol sa trónu za seba aj za svojho dvanásťročného neduživého syna Alexeja. Zriekol sa trónu, z ktorého jeho rod vládol Rusku od roku 1613. Dočasná vláda Alexandra Kerenského v okamihu uvalila na cársku rodinu domáce väzenie. Dala ju previezť do Cárskeho Sela , čo bola skupina palácov a víl neďaleko Petrohradu, kde boli Romanovovci chránení pred ťažkosťami vojnových čias. Popri Mikulášovi, cárovnej Alexanndre a cárovičovi Alexejovi žili v cárskom Sele aj štyri Alexejove staršie sestry vo veku šesťnásť až dvadsaťdva rokov-veľkokňažné Oľga, Maria, Tatiana a Anastázia.

Romanovovci počas pobytu v Cárskom Sele netrpeli priveľkou núdzou, aj keď sa museli zmieriť s takmer stálym ponižujúcim dohľadom. Mikuláš Romanov -teraz bývalý cár- už nemusel niesť bremeno moci, a tak sa vo voľnom čase venoval rúbaniu dreva, pestovaniu zeleniny a prechádzkami v parkoch. Kým ho revolúcia nezbavila moci, prejavoval sa ako slabý a neschopný panovník. Ani v rodinných záležitostiach sa nevedel presadiť a aj to sčasti prispelo k jeho pádu. V Rusku sa už dávno šepkalo, že Mikuláša ovplyvňovala jeho žena Alexandra ,nemecká princezná, ktorú si zobral v roku 1894. Mali spolu päť detí. Keď sa im po štyroch dcérach narodil syn Alexej, celá rodina sa zaradovala. Čoskoro však nastal veľký zármutok cárskeho páru, keďže sa ukázalo že Alexej trpí hemofíliou. Aj to najmenšie zranenie mu mohlo spôsobiť nezastaviteľné krvácanie, a tak bolo potrebne chlapca neustále sledovať. V lete roku 1917 vzrástli obavy Kerenského zo sprisahania boľševikov, ktorí by cára najradšej zlikvidovali, ako aj z možnosti, že by sa lojálni monarchisti mohli pokúsiť Mikuláša oslobodiť a znova dosadiť na trón. Rozhodol sa preto, že pošle cára s rodinou do sibírskeho mesta za Uralom ležiacom viac než 1600 km na východ od Petrohradu.14.augusta 1917, dva dni po tom ako rodina oslávila 13. narodeniny cároviča Alexeja, opustil Mikuláš so ženou a deťmi v sprievode asi štyridsiatich služobníkov Cárske Selo a nastúpil do vlaku, ktorý ich po šiestich dňoch odviezol do Toboľska.

Revolučná vlna v Rusku však neopadávala. Moci sa chopili boľševici, zvrhli vládu Kerenského, ktorý cársku rodinu chránil, a onedlho po tom dohodli mier s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom. Novým vodcom Ruska sa stal Vladimír Iľjič Lenin. Jedným z problémov, ktoré musel vyriešiť bol bývalý cár. Čo s ním? V apríli 1918 postupovala biela armáda –jednotky bojujúce proti červeným boľševikom- smerom na Toboľsko. Lenin prikázal
prevoz cárskej rodiny do Jekaterinburgu. Miestni boľševici pre Mikuláša a jeho rodinu skonfiškovali jednoposchodovú rezidenciu kupca Ipateva a dali jej zlovestný názov -Dom osobitného určenia. Prízemie s kuchyňou a úložnými priestormi bolo sčasti pod úrovňou terénu. V piatich miestnostiach na poschodí ubytovali boľševici bývalú cársku rodinu, osobného lekára doktora Jevgenija Botkina a pár sluhov, ktorí Romanovovcom ešte zostali. Celý dom obohnali väznitelia vysokým dreveným plotom a okná zabielili, aby nikto nevidel ani von, ani dnu. Navyše objekt prísne strážila skupina miestnych boľševikov , väčšinou bývalých továrenských robotníkov. Velil im Alexander Avdejev, grobian a opilec, ktorý bývaleho cára s obľubou volal „Mikuláš Krvilačný“. Rodina aj služobníctvo jedli dve jedlá denne, jedli ich zo spoločného hrnca a strážcovia im z neho odjedali cez plecia.

Alexej medzitým veľmi zoslabol, hoci sa rodina o neho obetavo starala.
Začiatkom júla vystriedal Avdejeva Jakov Jurovskij, ktorý mal rozkaz chrániť cára pred bielogvardejcami, ktorí sa približovali z východu. 17. júla 1918 po polnoci sa v Ipatevovom dome objavil Jurovskij, prebudil cársku rodinu, prikázal im obliecť sa a dal ich odviesť do miestnosti na prízemi, kde im prečítal rozsudok smrti, ktorí vyniesli miestni boľševici a potom zastrelil cára. Zároveň vydal rozkaz popravnej čate strieľať. Kto nezomrel, toho dobili na smrť bajonetom, telá odviezli do bane, kde sa snažili zamaskovať svoj zločin.

Osud rodiny sa snažili podrobne vyšetriť bieli, ktorí dobyli Jekaternburg a ich informácie neskôr slúžili k rekonštukcii celej udalosti. Boli naozaj pravdivé alebo to boli iba dohady? Tragédiu sa snažili na základe nájdených pozostatkov zrekonštruovať rôzni bádatelia počas niekoľkých desaťročí. Oficiálne potvrdenie však prišlo až v roku 1988, keď Rjabov zverejnil nálezy kostier z banskej šachty so známkami popálenia kyselinou. Až v roku 1991 ruskí archeológovia vykopali 9 kostier. Ukázalo sa, že patrili osobám v príbuzenskom vzťahu, Mikulášovi, Alexandre a 3 z piatich detí.

Anna Andersonová – podvodníčka alebo obeť?
V roku 1920 sa v Berlíne objavila neznáma duševne chorá žena. Nekomunikovala s okolím, no v nemocnici sa zverila ošetrovateľke, že je Veľkokňažná Anastázia. Tvrdila, že ako jediná prežila boľševický masaker, pri ktorom zahynula cárska rodina. Nebola však jediná, vynorili sa aj ďalšie Anastázie i jeden Alexej.
Totožnosť ženy z Berlína sa odhodlala potvrdiť veľkokňažná Oľga – Mikulášova sestra a sestra cárovnej Alexandry – Irena Pruská. Nikto z rodiny ju však nespoznal. Len dcéra rodinného lekára Tatiana Botkinová uverila jej tvrdeniam. Aj syn Ireny Pruskej sa snažil pomôcť a pripravil zoznam otázok, na ktoré mala vedieť odpovedať iba Anastázia. Mladá žena uspela, no i napriek tomu sa príbuzenstvo zdráhalo uveriť jej príbehu. Prežiť popravu, vyhnúť sa bajonetom a byť zachránená boľševickým strážcom, ktorý sa stal jej milencom pôsobilo ako vymyslený román.
Najnovšie genetické skúmania robené v Británii a neskôr v Nemecku však preukázali, že Andersonová nebola s cárskou rodinou v príbuzenskom vzťahu.