Jozef II. je povazovany za zastupcu osvietenskeho absolutizmu. To znamena, ze moc sustredoval vo svojich rukach, ale vydaval pri tom reformy s cielom nasmerovania moci k nemu a prospechu aj pre podddanych. Mojou temou su jeho reformy spojene s cirkvou a vztahy s nou. Kedze monopol statnej moci bol neuskutocnitelny pocas privilegovaneho postavenia cirkvi v state, podstatna cast Jozefinskych reforiem mierila prave tymto smerom. Trvalu hodnotu ma tzv.: Tolerancny patent, ktory aj napriek odporu uhorskej slachty a cirkevnej hierarchie vosiel do platnosti roku 1781.

Na jeho zaklade mohli protestanti slobodne vykonavat bohosluzby a tam, kde zilo aspon sto protestantskych rodin, si mohli postavit kostol (zatial vsak stale este bez veze a zo vstupom nie do ulice). Dalej mali pravo zastavat verejne funkcie a urady, zakazovala sa nabozenska diskriminacia v cechoch, slovom, protestanti sa obciansky zrovnopravnili s katolikmi, hocikatolicka cirkev zostava nadalej oficialnou statnou cirkvou. Tolerancny patent vyznamne prispel k zblizeniu predtym na zivot a na smrt znepriatelenych konfesii, a tak vlastne aj k vytvoreniu burzoaznej narodnej jednoty. Zidovskym patentom z nasledujuceho roku zrovnopravnil aj tuto dovtedy opovrhovanu mensinu. Mohli opustit svoje komunity- getta, zapajat sa do verejeho zivota, slobodne obchodovat, ... Omnoho vacsi rozruch vyvolali cisarove nabozenske reformy v ramci katolickej cirkvi. V podstate tu slo o ovladnutie cirkvi statom.

Cisar obnovil platnost tzv.: Placetum regium , nariadenia, podla ktoreho mal panovnik pravo kontrolovat papezske buly na svojom uzemi. Obmedzil politicku moc biskupov a knazske seminare postavil pod tatnu kontrolu. Od roku 1782 postupne zrusil desiatky klastorov a radov ako spolocensky neuzitocne a ich majetok skonfiskoval (pouzil ho najma neskor na skolske ciele). Usetril len tie, ktore mohli sluzit jeho reformatorskym cielom, cize klastory so skolou, vedeckou a pastorizacnou sluzbou alebo so starostlivostou o chorych a chudobnych. Nezrusenym radom sa zakazovalo posielat peniaze do zahranicia a obmedzoval sa ich styk s predstavenymi v cudzine. Vtedy sam papez Pius VI. pricestoval do Viedne, aby pacifikoval zanieteneho reformatora, no marne. Pritom Jozef II.  bol nabozenskym katolikom. Velmi dobre si uvedomoval zmysel hesla, ktore hlasal jeden z poprednych ideologov osvietenskeho absolutizmu v risi- Sonnenfels, ze nabozenstvo su "opraty v rukach panovnika".

Mnohe jeho reformy nesmerovali proti nabozenstvu, skor naopak, sledovali ozivenie nabozenskeho citu v lude, otupenom poverou, barokovym formalizmom a pozlatkou. Preto poddanym aj priamo nariadoval, aby navstevovali bohosluzby a vyucovanie katechizmu. Hlavnymi nastrojmi tejto cirkevnej politiky sa mali stat farari, ktorych povysitlna reprezentantov statu na dedine. V bratislavskom generalnom seminari sa klerici neucili len teologiu; prednasali im aj prirodne vedy, polnohospodarstvo, ba aj zaklady praktickej zdravovedy. Jozef II. to vsak aj v tejto oblasti ako typicky absolutisticky doktrinar zvelicil. Obmedzoval pute, v kolstoloch rusil bocne oltare a kaplnky, nariadoval, kolko sviec ma horiet na oltari, pochovavanie mrtvych vo vreci, nie v truhle, cim sa dotkol nabozenskeho citenia ludu. S jozefinskymi reformami nesuhlasilo mnoho ludi, prevazne z radov katolickej cirkvi a slachty. Stupencov zas nachadzali medzi pokrokovejsie zmyslajucou vrstvou slabsieho mastianstva, protestantmi (aj znacna cast slachty), osvietenskou inteligenciou ludoveho a mestiackeho povodu.Ku koncu svojho zivota, ked vypuklo povstanie proti viedenskemu dvoru v Belgicku, vzplanula Francuzska revolucia a proti Jozefovi II. vystupilo Prusko, zacala sa burit aj uhorska slachta. To zapricinilo, ze Jozef II. odvolal vsetky svoje reformy okrem Zrusenia nevolnictva a Tolerancneho patentu.