India dosiahla 15. augusta 1947 ako konštitučná monarchia nezávislosť od Veľkej Británie a získala štatút domínia. Od r. 1950 je parlamentnou republikou, ktorá sa skladá z 22 zväzových štátov a 9 teritórií. Zväzové štáty majú vlastné parlamenty. Po presvedčivom víťazstve Indického národného kongresu vo voľbách v januári 1980 stála na čele vlády Indíra Gándhíová. R. 1984 sa stala obeťou atentátu, ktorý spáchali sikhskí extrémisti, a za ministerského predsedu bol zvolený jej syn Rádžív Gándhí. I on sa roku 1991 stal obeťou atentátu. Novým ministerským predsedom bol do volieb r. 1996 Narasimha Ráo. India je po Čínskej ľudovej republike druhou najľudnatejšou zemou sveta. V ústave je zakotvená existencia 15 národných jazykov, okrem toho existuje 720 dialektov. Tradičné delenie obyvateľstva na kasty bolo síce úradne zrušené, ale je dodnes striktne dodržiavané a je príčinou neprekonateľných rozdielov medzi chudobnými a bohatými a medzi mestským a vidieckym obyvateľstvom.

Harappská kultúra
Dlho sa predpokladalo, že základy indických dejín boli položené až po vpáde Árijcov v 2. tisícročí pred Kristom. Keď však boli v 19. storočí nájdené v Pandžábe (Pakistan) neďaleko dnešných lokalít Harappa a Mohendžo-Daro pozostatky miest, objavili sa stopy civilizácie, ktorá existovala asi 1000 rokov- od r. 2500 do r. 1500 pred Kristom. Táto protoindická civilizácia doby bronzovej sa podľa prvého miesta svojho nálezu nazýva tiež kultúrou harappskou.

Ešte významnejšie postavenie než Harappa malo v tejto kultúre Mohendžo-Daro, sídlisko, ktoré malo už jasný veľkomestský charakter. Toto mesto malo na staroveké merítka jedinečný vodovodný a kanalizačný systém a tiež množstvo viacposchodových domov. Hlavné a vedľajšie ulice sa križovali v pravých uhloch a zachovávali si svoju polohu takmer tisíc rokov. Vytvárali presne vymedzené štvrte, v ktorých žilo obyvateľstvo oddelene podľa jednotlivých skupín povolania. Niektorí bádatelia vidia v tomto prísnom rozdelení predobraz kastovného systému, ktorý sa opiera o majetok i o dedičnosť povolania a ktorý pretrváva až do súčasnej doby.
V náboženstve harappskej kultúry sú niektoré rysy, ktoré nápadne pripomínajú neskorší hinduizmus. Boli napr. nájdené hlinené figúrky zvierat a bohýň- matiek značne podobných tým, ktoré ešte dnes stávajú na domácich oltároch na indickom vidieku. Na niekoľkých pečatidlách je zobrazené mužské božstvo s rohmi a tromi tvárami; tu sa ponúka porovnanie s neskorším hinduistickým bohom Šiva. Časté a podivuhodne realistické zobrazenia zvierat na pečatidlách snáď oprávňujú k domnienke, že už v tejto dobe bolo uctievanie niektorých zvierat súčasťou náboženských predstáv a rituálov. Doposiaľ sa však nepodarilo jednoznačne identifikovať chrámové stavby.

Hoci sa doposiaľ nepodarilo jednoznačne rozlúštiť protoindické obrázkové písmo a tak presne určiť jazyk jeho užívateľov, je viac než pravdepodobné, že obyvatelia Harappy a Mohendžo-Dara hovorili jazykom patriacim do drávidskej rodiny. Drávidská jazyková rodina má medzi jazykmi sveta relatívne samostatné postavenie (v nedávnej dobe boli nájdené súvislosti s altajskými jazykmi), v dnešnej dobe je - až na malé výnimky - obmedzená na južnú časť polostrovnej Indie. Z nájdených kostrových pozostatkov sa dá usúdiť, že obyvatelia Harappy patrili - podobne ako dnešní obyvatelia tejto oblasti prevažne k dlholebečnému kaukazskému
typu, boli skôr slabšej telesnej konštrukcie a priemerne sa nedožívali vyššieho veku než tridsať až štyridsať rokov. Nezdá sa, že by protoindická civilizácia bola orientovaná výrazne vojensky či snáď preniknutá vojnovým duchom. Keď okolo r. 1500 pred Kristom zahájili zo severozápadu svoje útoky bojovní Árijci, používajúci vojnové vozy ťahané koňmi, kultúrne vyspelejší Harappanci podliehali v nerovnom boji.

Okolo polovice 2. tisícročia pred Kristom prišli zo severozápadu árijské kmene a podmanili si veľkú časť severnej Indie. Noví obyvatelia hovoriaci jazykom sanskrt rozšírili ovládané územie až do východnej časti povodia Gangy. Základom spoločenského systému bolo prísne hierarchické členenie spoločnosti na bojovníkov, kňazov a roľníkov, najnižšiu vrstvu tvorilo podmanené obyvateľstvo. Toto členenie sa stalo základom kastovného systému existujúceho do súčasnosti. V nasledujúcich storočiach vznikalo množstvo kniežatstiev, ktorých vládcovia viedli vzájomné boje. Okolo polovice 1. tisícročia pred Kristom prenikol do Indie budhizmus, ktorý má dnes 500 miliónov stúpencov a je rozšírený vo veľkej časti južnej a juhovýchodnej Ázie. Zakladateľ tohoto svetového náboženstva Budha (Siddhárta Gautama - "Osvietený" ) je považovaný za prvú historicky doloženú významnú osobnosť Indie. Zomrel okolo roku 480 pred Kristom.

Doba árijská
Pôvod etnika svetlej pleti, živiaceho sa pastierstvom a chovom dobytka, ktoré samo seba označovalo ako urodzené, "árja" , nieje doposiaľ presne objasnený. Árijci hovorili archaickou formou sanskrtu, ktorý patrí medzi indoeurópske jazyky; preto sa predpokladá, že prišli z indoeurópskeho priestoru, ktorý sa v 3. tisícročí pred Kristom rozkladal v stepnej oblasti severne od Čierneho a Kaspického mora. Po roku 1500 pred Kristom Árijci postupne ovládli veľkú časť severnej Indie, do r. 200 pred Kristom potom rozšírili sféru svojho vplyvu na celé územie medzi Himalájami a Vindhijským pohorím a od mora k moru. Ich prenikanie ďalej na juh nemalo vždy vojnový charakter; tu tiež na rozdiel od severu nedokázali celkom zmeniť miestnu drávidskú kultúru: v južnej Indii dodnes dominujú drávidské jazyky, zatiaľ čo veľká väčšina jazykov strednej a severnej Indie je historicky príbuzná s indoárijským sanskrtom.

Árijci vyznávali rôzne prírodné božstvá, ktoré čiastočne personifikovali prírodné sily (ako napr. oheň, vodu a vietor). Priazeň bohov sa snažili získavať modlitbami a obetovaním zvierat na umelo budovaných obetištiach. Najvyšším z ich bohov bol boh vojny Indra, prostredníctvom ktorého zbožštili aj prototyp árijského bojovníka: veľkého, silného, s ohnivočervenými fúzmi a oddaného alkoholickým a omamným nápojom. Z týchto prvých storočí árijskej vlády v Indii pochádza aj najstaršia dochovaná literatúra tohoto etnika, védy (doslovne, vedenie, s najstaršou časťou už z obdobia 1500-1200 pred Kristom), zbierky náboženských hymien, rituálnych a magických průpovědí, nápevov i náboženských a filozofických špekulácií.

Behom storočí dochádzalo k miešaniu kultúry a náboženstva Árijcov a pôvodného obyvateľstva. Postupne sa sformovala nová náboženská predstava o univerzálnej duši (brahma), ktorá je rovnakej podstaty ako individuálna duša človeka (átman). Ak má dôjsť ku splynutiu oboch, musí sa jednotlivec usilovať o pravé transcendentálne poznanie; len tak sa môže vymaniť zo strastí každodenného života.
Po prvýkrát sa v indoárijskom prostredí objavuje i učenie o prevteľovaní duší, podľa ktorého činy človeka (a každého živého tvora) v súčasnom živote rozhodujú o údele a kastovnej príslušnosti v živote nasledujúcom. Bráhmanizmus rozvíjajúci tradičné árijské predstavy sa naopak orientoval na prísne dodržiavané a komplikované obetné rituály.

Moc boha vojny Indra a jeho vyznávačov, bráhmanských obetníkov, však postupne klesala. V upanišádach (doslova prisadnutie, zrejme žiaka k učiteľovi), ktoré začali vznikať okolo 800 pred Kristom, sú prírodné božstvá Árijcov postupne vytlačované predstavami o
univerzálnej duši a o prevteľovaní. Súčasne s týmto vývojom vzrastala úcta ku zvieratám: postupne sa upúšťalo od krvavých zvieracích obetí, kravy sa stali posvätnými, začala prevládať vegetariánska strava. Túto pozvoľnú zmenu zmýšľania môžeme pozorovať vo veľkom indoárijskom epose Mahábharáta, Ktorý bol do svojej konečnej podoby dotvorený okolo r. 400 po Kristovi, rodil sa ale niekoľko storočí. V najstarších pasážach sa tu porážky zvierat líčia ešte bez výhrad, v neskorších však už so zreteľným odporom.

V polovici 1. tisícročia pred Kristom sa organizačnými centrami árijskej moci stalo niekoľko zo začiatku neveľkých kráľovských dvorov, kde hrali významnú úlohu Brahmanci predovšetkým ako radcovia. Ideu kastovného delenia, ktorého horlivými obhajcami sa stali práve Brahmanci, prevzali Árijci snáď od protoinického obyvateľstva, reštrukturovali ich však na hierarchicky usporiadaný štvorkastový systém, na ktorého najvyššom stupni stáli Brahmanci (kňazi). Po nich nasledovali kšatrijovia (vojaci), vajšjovia (remeselníci a kupci) a na najnižšom stupni stáli šúdrovia (roľníci a sluhovia). Mimo tejto pevne utriedenej spoločnosti stáli nedotknuteľní, príslušníci doposiaľ neasimilovaných kmeňov a takzvaných nečistých povolaní, ako napr. zametači. Samotní Árijci zastávali v tomto systéme vyššie funkcie, ešte dnes sú vo vyšších kastách zastúpení prevažne Indovia svetlej pleti.

Dynastia Maurijcov

Roku 327 pred Kristom vpadol do Indie v rámci svojich dobyvačných ťažení macedónsky kráľ Alexander Veľký. Po stiahnutí jeho vojsk sa vlády zmocnil Čandragupta (okolo r. 322-300 pred Kristom), prvý z dynastie Maurov, ktorý založil prvú veľkú ríšu zaberajúcu takmer celý Indický polostrov. Za najvýznamnejšieho panovníka ríše Maurov je považovaný Ašóka, Čandraguptov vnuk, ktorý bol zanieteným vyznávačom budhizmu. Za jeho vlády dosiahla dynastia Maurov najväčší rozkvet, po jeho smrti sa však rozpadla. Miestny králi získavali čím ďalej väčšiu nezávislosť a stali sa skutočnými vládcami Indie.

Dynastia Guptovcov

Okolo roku 100 pred Kristom napadli Indiu zo severozápadu skytské kmene. Po nich nasledovali Kušíni, ktorí po krátkom období vlády Parthov založili v období okolo polovice 1. storočia pred Kristom vlastnú ríšu, ktorá sa za vlády jej najvýznamnejšieho panovníka, kráľa Kanišky (2. polovica l. storočia pred Kristom), rozkladala od Strednej Ázie až po Benáres.
Po zániku budhistických ríš nastúpilo v Indii obdobie brahmanskej renesancie. Mnoho menších kniežacích rodov podporovalo brahmancov, ktorí okrem iného predstavovali pre štát menšiu záťaž než budhistické mníšske rády. Ako protislužbu za podporu, ktorá im bola zo strany politickej moci poskytovaná, vteľovali brahmanskí kňazi panovnícke nároky svojich kniežat do svojho učenia i rituálov. Okolo r. 320 po Kristovi, povstala zo stredu týchto kniežacích rodov dynastia Guptovcov, ktorá k sebe postupne pripútala iné kniežacie dvory systémom porovnateľným s feudalizmom. O štátnom zriadení tohoto obdobia sme dosť dobre informovaný vďaka správam, ktoré nám zanechali čínski budhistickí pútnici. Guptovci si vyvinuli vlastnú dvorskú kultúru a opäť oživili klasický sanskrt. Kultúrny vplyv tejto epochy potom pretrvával storočia a dlho prežíval obdobie vlády guptovskej dynastie. Doba panovania
Guptovcov sa všeobecne považuje za zlatý vek klasickej Indie. Kastovní poriadok sa síce presadzoval striktnejšie než pred budhistickým obdobím, trestné zákonodarstvo však bolo podstatne miernejšie než v dobe Maurov.

Guptovci programovo nadväzovali na politické a kultúrne dedičstvo dynastie Maurovcov, ktorá bola založená okolo r. 322 pred Kristom (najvýznamnejší panovník z tejto dynastie bol Ašóka). Centrálnu moc sa však Guptovcom podarilo obnoviť len čiastočne, v jednotlivých
regiónoch sa vytvorili mocné vazalské kniežactvá, pričom dedinské spoločenstvá obdržali autonómiu a boli riadené radou starších. Vedľa kupcov, mestského obyvateľstva, sa rozvinula nová spoločenská vrstva majiteľov pôdy, ktorí sa usilovali o decentralizáciu moci.
Rozmachom moci Guptovcov začalo tiež klasické obdobie v indickom umení. V protiklade ku strnulosti predchádzajúcich malieb sa umelci tejto epochy snažili zobraziť postavy v proporčne správnom pohybe. Budha bol spodobňovaný i naďalej v tradičnej vzpriamenej frontálnej ploche, pre iné postavy však boli preferované ohnuté plochy tela. Tváre postáv pôsobili zasnene. Odev a ozdoby sa objavovali len obmedzene, aby nebol ovplyvnený telesný výraz. V maliarstve sa venovala mimoriadna pozornosť pôvabu a pohybu. Na nástenných maľbách v jaskynných kláštoroch v Ajante sú verne vyobrazené obytné priestory, kroje a nástroje každodenného života, ktoré pôsobivo približujú indickú dvornú kultúru.

Časté bolo zobrazovanie Bódhisattvy, bytosti zasvätenej láske k blížnemu, ktorej bol v budhistickom náboženstve prikladaný mimoriadny význam. Severná India sa rozpadla na mnoho malých kráľovstiev, bojujúcich medzi sebou. Medzi kráľmi vynikali Rádžuptovia, príslušníci bojových rodov a kást.
Pod náporom stredoázijských nomádskych Hunov sa guptovská ríša koncom 5. storočia po Kristovi zrútila. Nasledovalo obdobie vojen, ktoré len nakrátko od r. 606 do r. 647 prerušila vláda mocného panovníka Haršavardhana, vládnuceho zo severoindickej Kannaudže. Potom sa jednotlivé oblasti severnej Indie opäť osamostatnili a dostali sa pod vládu miestnych dynastií. Celú dobu medzi zánikom guptovskej ríše a koncom 12. storočia bola severná a severozápadná India politicky rozdelená na niekoľko súperiacich regionálnych štátov

Portugalci dobýjajú Indiu

V tomto období prenikli do Indie i prví Európania, roku 1498 pristál Vasco da Gama
Portugalský moreplavec Vasco da Gama pristál v Kalikute na pobreží Malabaru v Západnej Indii, čím našiel morskú cestu do Indie.
Objavenie tejto morskej cesty do Indie bolo vyvolané predovšetkým z hospodárskych dôvodov. Obchod s korením a iným luxusným tovarom z Indie a juhovýchodnej Ázie bol totiž doposiaľ v rukách arabských obchodníkov. Portugalci chceli týchto priekupníkov vyradiť a sami naviazať priame obchodné kontakty s Indiou.
Predpokladom pre objavenie tejto cesty boli prieskumné plavby Portugalcov pozdĺž západoafrického pobrežia, ktoré boli iniciované predovšetkým portugalským princom Henrichom Moreplavcom (1418-1420).

Oboplávanie mysu Dobrej nádeje Bartolomejom Diazom v roku 1488 prekliesnilo cestu objavnej plavbe Vasca da Gamu.
Ten zahájil svoju plavbu 8. júla na lodi Sao Gabriel a ešte na ďalších doprevádzajúcich lodiach. Po trinásť týždňov trvajúcej plavbe, behom ktorej sa Vasco da Gama zastavil na Kapverdských ostrovoch, dosiahol mys Dobrej nádeje. Po oboplávaní južného výbežku Afriky
sa obrátil da Gama na sever a 16. decembra preplával ústim rieky Great Fish a nato 20. decembra preplával pri pobreží, ktoré pomenoval na počesť Kristovho narodenia Natal.
7. apríla 1498 dosiahol Mombasu v dnešnej Keni, kde došlo ku konfliktu s domorodým islamským obyvateľstvom. Potom sa plavil ďalej smerom na sever do Malindi, kde sa mu podarilo získať do svojich služieb arabského navigátora Ahmada ibn Madžida. Pod jeho vedením dosiahli lode Vasca da Gamy bezpečne Kalikutu, obchodnú metropolu indického malabarského pobrežia, kam priplával 20. mája 1498.
Tu Vasco da Gama začal zriaďovať portugalskú obchodnú stanicu. Po dlhotrvajúcich jednaniach s kalikutským vládcom Zamorinom sa mu podarilo uzavrieť obchodnú zmluvu.

8. októbra 1498 sa s plne naloženými loďami vydal na spiatočnú cestu do Portugalska. Po dlhej a namáhavej ceste - námorníkov sužoval skorbut, onemocnenie vyvolané jednotvárnou stravou a nedostatkom čerstvých potravín pristáli portugalské lode koncom augusta 1499 v Lisabone, kde bol objaviteľ Indie nadšene privítaný ako kráľom, tak aj obyvateľstvom.
Vasco da Gama sa vypravil do Indie znovu roku 1502, po tom čo boli v Kalikute behom povstania povraždení tamojší Portugalci. Portugalský moreplavec nechal Kalikut zničiť, prinútil sultána z Quilonu platiť dane a vybudoval na indickom pobreží portugalské oporné body.
Po návrate povýšil portugalský kráľ da Gamu do grófskeho stavu; po rokoch bol objaviteľovi Indie udelený titul miestokráľa portugalskej Indie. Vasco da Gama na svojej nasledujúcej ceste umrel r. 1524 v Kočine.

Objavenia morské cesty do Indie vytvorilo ale predpoklady pre vládu Portugalcov nad Indickým oceánom. Pozdĺž západoindického pobrežia bolo založených množstvo ich opevnených obchodných stredísk, ktoré sa stali súčasne opornými bodmi portugalských vojenských posádok.
Portugalské karavely boli omnoho lepšie vystrojené a vyzbrojené než lode Arabov, a tak okrem obchodu s korením najviac zarábali na prepadávaní konkurenčných arabských lodí. Prepravu tovaru medzi Indiou a Portugalskom obstarávali obrovské plachetnice naosy a karaky. Tieto transportné obchodné lode s tromi či štyrmi palubami dosahovali nosnosť temer 2000 ton a ich posádky tvorilo až 800 námorníkov, aby sa behom dlhých plavieb mohli nahradzovať straty spôsobené epidémiami. Roku 1510 Affonso de Albuquerque, portugalský moreplavec a indický miestokráľ (titul splnomocnenca riadiaceho obchod v Indickom oceáne), dobyl prístavné mesto Goa na západnom pobreží Indie, ktoré sa potom vyvinulo v najvýznamnejší vojenský oporný bod portugalských kolónií v Ázii. Albuquerque rozširoval portugalské panstvo tiež do vnútra zeme. Roku 1511 dobyl Malakku, dôležité prekladisko obchodu s korením, a roku 1515 Hormuz v Perzskom zálive. Nestabilná politická situácia v Indii so stále sa meniacimi spojeneckými zväzkami priala portugalským koloniálnym chúťkam. Portugalci si vydobyli i kontrolu nad morskými cestami v Indickom oceáne, z ktorých sa až do tej doby tešili Arabi. Portugalsko tak získalo monopol nad lukratívnym obchodom s korením.
Výpravy Affonsa de Albuquerque položili základ postavenia Portugalska ako hlavnej európskej námornej mocnosti.

Ríša Mughalov

Po víťazstve nad indickým sultánom z Dillí Ibrahimom v bitke pri Pánípate založil na indickom subkontinente Mongol Bábur, potomok známeho Džingischána, mughalskú ríšu. Podrobením severnej Indie začala nadvláda islamu v tejto zemi. Mesto Ágra, ležiace juhovýchodne od Dillí, sa stalo novým hlavným mestom mughalskej ríše. Ďalšie roky
Báburovho panovania boli poznačené predovšetkým upevňovaním novej dynastie a konsolidáciou správy dobytých území.
Jeho vnuk Akbar Veľký prevzal po svojom otcovi šachovi Humájúnovi vládu nad islamskou ríšou, ktorej vládli Timurovi potomkovia ( 21.4.1526). Po Humájúnovej smrti však tvorilo indickú ríšu len niekoľko obcí okolo Dillí, ktoré sa hneď po nástupe trinásťročného šacha (Veľkého Mughala) Akbara začali búriť. S pomocou poradcov a vďaka vlastnej šikovnosti sa mladému panovníkovi čoskoro podarilo nepokoje potlačiť a zanedlho vojensky rozšíriť územie štátu na celú severnú Indiu (1586). V nasledujúcom období uskutočnil Akbar významné ekonomické a vojenské reformy. Mughalovia ovládli Hindustán, Kašmír a povodie Indu. Akbar bol tolerantný voči vyznávačom hinduizmu a dokázal vytvoriť hinduisticko-moslimskú ríšu
spojujúcu obe kultúry. Severoindický Veľký Mughal a šach Akbar vytvoril za svojej päťdesiatročnej vlády ríšu siahajúcu od Híndúkuša až k rieke Gódávarí a od Bengálska až k Gudžarátu (1556).

V presvedčení, že ortodoxný islam je prekážkou mieru v ríši, sa Akbar choval tolerantne k hinduistom a iným náboženským menšinám (zrušil daň z hlavy pre moslimov). Spojením islamu a hinduizmu sa snažil vytvoriť univerzálne náboženstvo (dín-e iláhí).
Akbar mal však pochopenie aj pre iné náboženstvá. Vo svpjej rezidencii vo Fatéhpure Síkrí na západ od Ágry si dal zriadiť dodnes zachovanú audienčnú budovu zvanú díváne chás, v ktorej prijímal učencov z celého sveta, medzi inými aj jezuitov, a viedol s nimi vedecké diskusie.
Hinduisti, hlavne Rádžpúti, zastávali v armáde a správe významné miesta.
Vo veku 63 rokov zomrel v Ágre (1556) zakladateľ ríše Veľkých Mughalov Akbar Veľký. Jeho nástupcom sa stal jeho syn Džahángír, ktorý vládu takmer úplne prenechal svojej perzskej manželke Núrdžahán a jej príbuzným. Akbar zanechal dobre usporiadanú ríšu so skvele zorganizovanou správou. Podarilo sa mu dosiahnuť rovnováhu medzi množstvom konkurujúcich si národnostných a náboženských skupín.

Džahángír a Núrdžahán pokračovali v politike vnútornej stability, ale medzi jednotlivými záujmovými skupinami dochádzalo ku konfliktom. Na dvore nového panovníka panovali Peržania, ktorí boli v ustavičných konfliktoch s moslimskými starousadlíkmi a Turkmi, ktorí do Indie prišli s Mughalovia.
Konflikt ešte vyostrili severoindickí sikhovia, ktorí získavali stále väčší vplyv. Početná väčšina hindov účasť na vláde naopak nemala skoro vôbec.
Veľký Mughal Aurangzéb (1658), ktorý chcel zabrániť rozpadu ríše, bol znepokojený rastúcim vplyvom sikhov, a preto pozval Góvinda Singha porozprávať sa na svoj dvor. Guru sa najprv zdráhal, potom sa rozhodol pozvanie prijať, ale Aurangzéb medzitým r. 1707 zomrel. Aurangzéb prevzal po zvrhnutí svojho otca Šáh Džahána I. a po víťazstve nad svojimi bratmi vládu v indickej ríši Mughalov ako Veľký Mughal a šach. V dobe vlády Aurangzéba dosiahla islamská ríša Mughalov najväčší rozmach. Celý subkontinent až na Afganistan a južný cíp Indie podliehal Aurangzébovi. Náboženská politika Veľkého Mughala, ktorý sa usiloval o islamizácii, viedla ku krvavým bojom so sikhmi. Povstanie zotročených Rádžputov a Maráthov,
ktorí viedli dlhoročnú gerilovú vojnu, vyčerpala štátnu pokladňu tak, že sa mughalská ríša po smrti Aurangzéba ( 1707) rozpadla.
Jeho následník Alam I. (Bahádur) prijal Góvinda s veľkými poctami. Jeden fanatik z panovníkovho okolia však hosťa zavraždil. Nato vypukla rada sikhských povstaní.
S rastúcim sebavedomím sa sikhovia stále výraznejšie odvažovali vystupovať proti vládnucim moslimom - Mughalom. Súčasťou ich náboženských prejavov sa stalo pestovanie vojenských cností a techniky boja.

V 18. storočí sa ríša Mughalov rozpadla na mnoho nezávislých hinduistických a moslimských štátov, ktoré medzi sebou viedli intenzívne boje.
R. 1858 zosadili Angličania posledného miestneho kráľa, ríša Mughalov bola oficiálne zrušená a India bola začlenená do britského impéria.
Šach Nádir, od r. 1736 uzurpátor perzského trónu, pokračoval vo svojej dobyvačnej politike a obsadil po vyplienení Dillí značnú časť severnej Indie.
Obsadením Dillí, do r. 1192 hlavného mesta posledných hinduistických kráľov, začal rozpad indickej mughalskej ríše. K pokladom, ktoré dal šach Nádir previesť z Dillí do Perzie, patril i nádherný Páví trón, ktorý dal ako symbol zhotoviť v dobe svojej vlády milovník umenia Veľký Mughal Šáhdžahán I. (1628 až 1658).
Šach Nádir sa narodil v turkménskom Chorásáne, r. 1726 vstúpil do služieb safíjovského vládcu Tahmáspy II. a vyhnal z Perzie Afgancov, ktorí r. 1722 obsadili perzskú rezidenciu
Isfahán, neboli však schopní ovládnuť administratívny aparát vyspelého štátu. Po ďalších úspešných ťaženiach proti osmanskej ríši v Azerbajdžane a v oblasti Kaukazu zvrhol Nádir v auguste 1732 Tahmáspu II. z perzského trónu. Jeho slabého nástupcu Abbása III. (posledného vládcu z rodu Safíjovcov) zbavila vlády perzská šľachta, keď zvolila vojvodcu Nádira šachom. Šachovi Nádirovi sa síce podarilo úspešnými vojenskými ťaženiami rozšíriť hranice ríše na východe až po rieku Indus, ale nedokázal v dobytých územiach zaistiť silnú správu. Jeho zvůle viedla nakoniec i vnútri vlastnej ríše k nepokojom.
Kolonizácia Indie