V 5. a 6. Storočí sa objavili náboženské učenia – budhizmus a džinizmus. Tieto spolu s brahmanizmom prevzali niektoré typické personifikácie pôvodného polyteizmu (nágoviá a nágie – bytosti s ľudskou hlavou a hadím chvostom; psary – víly, nymfy; a iné).
Z obdobia Mauríjskej ríše pochádza Arthašástra – učebnica o politike. V tomto období vznikli prvé monumentálne diela indického umenia; stúpy – kupulovité stavby; čaitje – svätyne;
a viháry- kláštory. Nie sú to však architektonické konštrukcie, ale priestory vytesané v skalách. Pravá architektúra sa vyvinula až za dynastie Guptovcov.
Ďalšou dôležitou etapou indického umenia je grécko-budhistické, alebo gandhárske. V období helenizmu založili Gréci malé štáty na území Indie. Zničili ich však Kušíni a pod vládou Kaniška sa rozšíril budhizmus. Zánik týchto štátov však neprerušil vplyv gréckeho umenia v Indii. Vznikali diela s budhistickou tematikou, no silne ovplyvnené slohom grécko-rímskeho umenia. Budhu zobrazovali v ľudskej podobe, kým Maurijci len symbolmi ( prázdny trón, odtlačky chodidiel...).
Medzi archeologické nálezy z obdobia Andhérskeho kráľovstva patrí keramika, ale aj rímske mince.

Za dynastie Guptovcov dosiahli vrchol výtvarné umenie a literatúra písaná sanskrtom. Dokonca mnohé z Rozprávok tisíc a jednej noci majú indický pôvod. Literárnym skvostom tohto obdobia je divadelná hra Šakuntala, ktorej autorom je Kálidása. Budhistické jaskyne sú jemne zdobené. Postoj zobrazovaných postáv s odlišným sklonom hlavy je nazvaný tribhanga. Pre guptovské umenie je typická zmes zmyselnosti a asketizmu. Ženy sú usmievavé, v postoji tribhanga ich mladé nahé telá zdobia šperky. Muži tiež zobrazení nahí, sa k nim nakláňajú, čo symbolizuje vzrušenie.
Sošky Budhu z tohto obdobia zobrazujú vnútornú spokojnosť a radosť spôsobenú samým sebou, čo je ideálom budhizmu.
V období Guptovskej dynastie sa objavujú aj prvé staviteľské diela. Jedným z najstarších je svätyňa v Bódhgaji, ktorá stojí na mieste, kde Budha zažil prebudenie.
Za vlády Guptovcov začal budhizmus upadať a nahradil ho novobrahmanizmus. Ten potreboval typ chrámu, v ktorom by veriaci boli oddelení od svätyne. Preto sa vyvinuli dva architektonické smery – indoárijský (severný) a drávidský (južný). Pre indoárijský štýl je charakteristická svätyňa so štvorcovým pôdorysom a šikhara, čo je strecha prechádzajúca do veže ( zakrivená). Najstarším je Lakšmanov chrám.

Po zániku Guptovcov dynastia Čálukjovcov postavila najvýznamnejšie chrámy v Pattadakale, kde sa uplatnil indoárijský ( Papanáthov chrám ) aj drávidský ( Virúpaškov chrám ) štýl. Druhá dynastia Pallavovcov dala postaviť chrámy v drávidskom štýle s typickou opyramídovou strechou a obdĺžnikovým pôdorysom v Mahábalípurame.
Dynastia Ráštrakútska vystriedala Čálujkovcov a vytvorila dve pozoruhodné diela vytesané do skál – jaskyňa na ostrove Elephanta a Kajlásanathov chrám v Elóre.

Stredoveké umenie Indie

Obrat v dejinách vyvolala smrť Haršu z Kanaudže roku 647, po ktorej ostala krajina roztrieštená. V tomto období sa objavili rôzne umelecké štýly, ktoré odzrkadľovali situáciu v krajine.
V prvých dvoch storočiach sa hlavne pretvárali estetické princípy guptovského štýlu. Začiatky stredovekého umenia preto môžeme klásť do 9. storočia. Trvali do obdobia zásahu islamu a Európanov do indického umenia. Toto obdobie patrí medzi najkrajšie etapy dejín indického výtvarného umenia. Vystúpilo mnoho umelcov a vznikli početné architektonické súbory.
V 9. a 10. storočí prestal rozkol medzi severnými a južnými štýlmi.

V južnej Indii bola v období Pálovcov a Sénovcov bohatá sochárska produkcia. Zachovalo sa málo architektonických pozostatkov, zničených zrejme vpádom moslimov. Táto invázia zničila aj univerzitu v Naláde, ktorá bola centrom výuky a sídlom niekoľkých budhistických kláštorov.
Pálovsko-sénovský štýl sa dostal aj do iných krajín juhovýchodnej Ázie. Pálovské umenie prevzalo od guptovského a poguptovského ikonografiu a najzaužívanejšie výrazové prostriedky.
Mnoho diel vychádzalo z dielní univerzity v Naláde. Stély boli čoraz detailnejšie a zdobenejšie. V 10. storočí, v čase keď Pálovci strácali moc sa umelecký štýl spresnil, zdokonalili sa črty tváre. Budhistický Panteón sa obohacoval vplyvom „veľkej cesty“ ( mahájána) a presakoval tantrizmom. Štýl pretrvával v 11. storočí a začiatkom 12. Diela však boli ťažšie, suchopárnejšie a strojenejšie. Stély sa zakončovali hrotom v tvare listu, pribudla hustá girlanda, zaokrúhľujúca sa na konci v tvare U. Hinduistické božstvá sa stali početnejšie, než budhistické. Sošky boli malé, ale aj v životnej a nadživotnej veľkosti (stojaci Budha nájdený v Sultángandži – 2,25 metra).

Pálovský štýl nemal v Indii priame pokračovanie, zato sa vytvorili vzťahy medzi Pálovskými a indonézskymi umelcami. Kultové sošky východnej Jávy boli výrazne ovplyvnené pálovskými vzormi. Pálovské umenie preniklo aj do Nepálu. Hoci nie sú známe nepálske diela spred 15. storočia, nemôžeme poprieť, že ich ovplyvnilo pálovské umenie. Nepál predĺžil existenciu pálovského a sénovského štýlu do dnešných čias. Aj keď bolo pálovské umenie vážené, je iba prejavom stredovekého indického umenia. Nevytvorilo však také nádherné diela, aké boli v ostatnej Indii a to pre svoj konzervatívny ráz.
Tvorba Indie je len ťažko študovateľná ako celok a to z dôvodu roztrieštenosti krajiny. Môžeme sledovať dva problémy :
1. Využitie princípov spoločných všetkým oblastiam
2. osobitosť jednotlivých štátov, ktoré boli často rovnako mocné.

V stredovekej Indii bol obdivuhodný rozkvet náboženskej architektúry, ktorá bola sochársky zdobená výrazne vystupujúcimi reliéfmi. Indickej mentalite boli prudké zmeny cudzie, preto sa tradičné prvky premieňali len pomaly a postupne. Prvky sa hromadili a okolo roku tisíc, nadobudlo ich množstvo až gigantické rozmery. Indická chrámová architektúra sa triedi podľa rôznych kritérií ( napríklad podľa oblasti, v ktorej prevláda – nágarská = severoindická, vésarská = stredoindická a drávidská = juhoindická). Indické chrámy sa obvykle skladajú zo svätyne (garbhagrha), kde je umiestnená socha a môže tam vstúpiť len kňaz, z predsiene ( antrála), kde sa kňaz pripravuje a z pilierovej siene (mandopa), kde kňaz pred veriacimi vykonáva rôzne obrady. Strecha svätyne sa odlišuje výškou i bohatšou zdobenosťou.

Džinická architektúra je najlepšie prezentovaná Vimalovým chrámom na vrchu Ábu, postaveným roku 1031. Je z bieleho mramoru, terasa aj chrám majú krížový pôdorys. Ústredná stavba je obklopená stĺpovou chodbou. Z vonka je stavba pomerne jednoduchá.
Najtypickejšie sú stavby štvorcového pôdorysu, zvonka zdobené piliermi s pyramídovou strechou. Pyramída sa končí kopulou. Jedným z najstarších tohto typu je Pobrežný chrám. V 7. a 8. storočí vznikli najkrajšie chrámy tohto štýlu ( Bádám, Pattadakal, Aihóla). V stredoveku nastal ich rozmach. Pobrežný chrám, chrám v Mahábalípurame a Kajlásanáthov chrám majú prístupovú bránu otočenú na východ.

Tento štýl sa ďalej rozvíjal za dynastie Čólovcov a trval do polovice 12. storočia. Príkladom čólovského umenia je chrám v Šrínivásanalúre. Čólovci začali po upevnení si moci budovať monumentálne stavby. Po úpadku ich moci sa prestali veľké náboženské stavby stavať.
Po Čólovcoch nastúpili Pándjovci, ktorí sa nezaslúžili o staviteľstvo. Areál chrámov sa len rozšíril, no zachoval čólovský štýl. Pri stavbách sa dbalo skôr na úžitkovú hodnotu. Výška vimán sa zmenšovala. Ohradový múr sa prerážal s gópurami. Toto je typickým znakom pándjovského štýlu. Jedným z posledných v tomto štýle je chrám v Dárásurame.
Súčasne s čólovským a pándjovským štýlom sa vyvíjali aj iné regionálne. Jedným z najvýraznejších je štýl, ktorý sa vytvoril v okolí Majsúru. Oblasť bola ovládaná Hójšálovcami. V tomto štýle sa odráža politická stabilita. Strechu sú v celku originálne. Pôdorys je zväčša štvorcový, alebo obdĺžnikový. Na chrámoch tohto štýlu vidno syntézu dvoch typov striech – šikhary a pyramídovej strechy.

V 12. storočí vznikali ( najmä v západných krajoch) islamské mešity z hinduistických a džinistických chrámov. Neskôr sa začali stavať úplne nové mešity. V 13. storočí sa vytvoril indický islamský štýl, ktorý vo výzdobe vychádzal z indických tradícií. Islamská architektúra tu dosiahla rozmach za vlády Mughalských cisárov v 15. až 18. storočí.
V stredovekej Indii malo veľký význam aj sochárstvo. Rôzne sochy sa nachádzali v chrámoch, na nádvoriach, aj v svätyniach (sochy Naudina – býka Šivu a sochy Garudu – Višnuovho vtáka). Vznikalo mnoho štýlov. Treba si všimnúť rozvoj ikonografických pravidiel. Tento proces determinoval preťažovanie skulptúr atribútmi a ozdobami, aj zmnožovaním rúk, či hláv niektorých božstiev.
Medzi severnými a južnými štýlmi bol nepopierateľný rozdiel. Kým severné zvýrazňujú pohyb a dynamickosť, južne skôr umiernenosť a zdržanlivosť. V oboch dosiahlo náboženské sochárstvo rozmach v 10. a 11. storočí.

Najkrajšie severné vznikli v Bhuvanéšvare a v Khadžuráhu ( prevládajú ženské postavy, zobrazujú božské bytosti, alebo skutočnosť, reliéfy sú plastické) a neskôr v Konáralu (zdôrazňujú sa znaky krásy – plnšie prsia, štíhly driek, objemnejšie boky, výraznejšie črty tváre). Zároveň môžeme pozorovať námet mileneckého páru (mithuna) a erotické výjavy.
Vplyvom siekt kaula – kapálika sa objavuje pohlavný akt, mystické spojenie s božstvom. Diela, niekedy až obscénne, ale súčasne úprimné vyjadrujú telesnú lásku v najkrajšej podobe, akú kedy sochárstvo dosiahlo.
Sochárstvo na juhu bolo v tomto období inak ladené, no rovnako výborné. Najkrajšie sochy sú na vonkajších stenách chrámov v Taňčavúre a Gangeikóndačólapurame. Veľké postavy božstiev vo veľmi plastickom reliéfe sú umiestnené vo výklenkoch oboch poschodí vimán. V tomto období vzniklo aj mnoho krásnych plastík, ktoré sa pridržiavali štýlu v sochárstve. Aj vývoj vkusu južných umelcov viedol k manierizmu. Objavuje sa premrštené zdôrazňovanie ženských znakov krásy. Afektovanosť zvýrazňujú strojené gestá a neprirodzené pózy.

Sochárstvo hójšalovského štýlu je charakteristické ťažkopádnosťou a ikonografickou prísnosťou. Sochy sú menšie, ako v čólovskom štýle, pôsobia dojmom chladnej dôkladnosti.
Z obdobia stredoveku sa zachovalo len málo maliarskych diel. Tieto jasne ukazujú tradíciu, ktoré skvele prezentujú adžantské nástenné maľby z 5. a 6. storočia. Tradíciu udržiavali na juhu dynastie Pándjovcov a Čólovcov. Zo severu nie je známy ani jeden príklad.
Z obdobia Pándjovcov sú najvýznamnejšie fragmenty v džinistickej jaskyni v Sittannavásale. Fragmenty pripomínajú adžantský štýl (napríklad jednoduchosťou, postojom, či použitím sýtejších farieb na modeláciu).
Z čólovského obdobia sa zachovali nástenné maľby v chrámoch v Nártámalai, Malajadipatti a inde. Najvýznamnejšie sú vo vimáne v Tančavúre. Dielo je farebne neobyčajne živé (ružová, okrová, zlatá).

Iluminovanie rukopisov bolo sústredené do troch oblastí. Do Bengálska za vlády Pálovcov a Sénovcov, Gudžarátu na západe a do Majsúru na juhu.
Bengálska škola bola budhistická, zachovávala tradície, ilustrovala ikonografické námety. Paleta bola obmedzená, farby vytvárali dojem plastickosti.
Gudžarátska škola pôsobila v džinickom prostredí, charakteristická je osobitá štylizácia postáv – tvár v trojštvrťovom profile. Pozadie bolo najprv červené, neskôr belasé.
V Majsúre za vlády Hójšálovcov vznikol rukopis na palmových listoch s džinistickými námetmi. Štýl je spontánny a živý.

Problém preľudnenia

India je druhá najľudnatejšia krajina sveta. R. 1981 žilo v zemi 683 miliónov obyvateľov, od tej doby stúpa ich počet o 12 miliónov ročne. Prudký rast obyvateľstva stavia vládu pred obrovské problémy a na druhej strane vedie k nízkemu vekovému priemeru obyvateľstva: takmer 40% Indov je mladších ako 15 rokov. Akýkoľvek hospodársky vzostup sa zdá byť v dôsledku vysokej populácie nulový, krajina trpí nedostatkom potravín, milióny ľudí sa nachádzajú na hranici existenčného minima. Vláda zavádza opatrenia k podpore plánovaného rodičovstva, všade je propagovaná rodina s malým počtom detí. Často sú to však práve deti, ktoré zabezpečujú rodinám existenčné prostriedky, pretože v Indii neexistuje zdravotné, životné ani starobné poistenie. Navzdory všetkým kampaniam pôrodnosť neustále stúpa. Príčina spočíva i v zlej organizácii šírenia informácií a používania antikoncepcie zlyháva len preto, že väčšina obyvateľstva proste nevie čítať. Obyvateľstvo Indie, ktorého 80% žije na vidieku, sa delí do niekoľkých jazykových skupín. Existuje tu 15 uznaných národných jazykov
patriacich k indoárijskym, drávidským a mongolským jazykovým skupinám. Indické noviny vychádzajú v 53 rozličných jazykoch.

Hospodárstvo a priemysel

Poľnohospodárstvo tvorí 70% hospodárstva krajiny. Tvorí ho väčšinou malé poľnohospodárske podniky. Monzúnové dažde umožňujú dva zbery kukurice, bavlny, cukrovej trstiny a hlavne pšenice, jačmeňa a strukovín ročne. Vedľa malých podnikov existujú aj plantáže, ktoré produkujú pre svetové trhy. Kaučuk, juta, káva a čaj predstavujú 40% vývozu. India je najvýznamnejším svetovým producentom čaju. Krajina má najvyšší stav hovädzieho dobytka na svete, ale viac než polovica týchto zvierat je považovaná za posvätné a nieje možné ich preto zabíjať. AJ napriek modernizácii poľnohospodárstva je India odkázaná na dovoz potravín, pretože je jej hospodárstvo rozdrobené na množstvo malých podnikov. Vlastnícke vzťahy zatiaľ nezmenila ani pozemková reforma.
V Bhópále došlo k najväčšej priemyslovej katastrofe v dejinách ľudstva, keď vadným ventilom v miestnom chemickom závode uniklo do ovzdušia takmer 30 ton izokyanátu metylu - prostriedku používaného proti škodcom v poľnohospodárstve.
Na následky katastrofy zomrelo viac ako 2000 ľudí, počet tých, ktorí boli prakticky oslepení, odhadujú lekári na 20 000. Naviac je nutné počítať i so znetvorením novorodencov.
Závod, ktorý je z 51 % vlastnený americkou firmou Union Carbide a zo 49 % indickou vládou, leží uprostred jednej z najhustejšie osídlených štvrtí Bhópále. Indické úrady vzniesli
ostré výčitky voči vedeniu koncernu pre nedostatočné bezpečnostné opatrenia. Šéf koncernu Warren Anderson bol pri svojom príletu na letisko v Bhópále predbežne zatknutý. Päť indických riaditeľov chemického závodu zatkla polícia už v deň nešťastia.
Už v minulosti došlo v tomto chemickom závode niekoľkokrát k nešťastiu, správy o nich však boli zahladené miestnymi politikmi a vedením koncernu. Indická opozícia hovorila preto otvorene o korupčnej atmosfére.
Ťažký priemysel bol budovaný predovšetkým so zahraničnou pomocou. Je sústredený okolo veľkých miest (Kalkata, Dillí, Bombaj, Madrás a Haidarábád). India vyváža hlavne jutu, bavlnu, čaj a rastlinné oleje, dováža potraviny a stroje. V máji 1996 prebehli v Indii parlamentné voľby. INC (Indický národný kongres) v nich nepotvrdil vedúce postavenie vládnej strany. Voľby vyhrala Indická ľudová strana (BJP).
Vo voľbách po dvoch rokoch opäť nezískala väčšinu ani jedna zo súperiacich strán. Takisto r. 1998 podľa očakávania zvíťazila hinduistická nacionalistická Indická ľudová strana. Jej "večný" politický sok Indický národný kongres za ňou zaostal o tretinu mandátov.