Fašisti - Benito Mussolini

Roku 1922 sa fašizmus vzdialil od revolučného a sociálneho zápalu "bojovného zväzku" (fasci di combattimento), ktorý založil Benito Mussolini 23. marca 1919.

Jeho aktivisti - squardisti, ktorých vyzbrojila oligarchia, organizovali "trestné výpravy" proti ľavicovým stranám a socialistickým a katolíckym združeniam. V máji 1921 fašistická strana vstúpila do konzervatívnej koalície, ktorá vládla v Taliansku. Získala 35 poslancov: tradičná pravica vlastne pomohla nabrať fašistom druhý dych. Vtedy sa Mussoliny použitím sily alebo hrozby násilného prevratu zmocnil vlády. Využil pri tom plán svojho bývalého spojenca Gabriela d' Annunzia a okolo neho zoskupených bývalých vojnových bojovníkov usporiadať 4. novembra 1922 manifestáciu v Ríme. Vodca fašistickej strany sa obával, aby sa manifestácia nezvrhla na demonštráciu proti nemu alebo, naopak, aby proti nemu nepobúrila potencionálnych prívržencov fašizmu. Fašistickú členskú základňu zmobilizoval zjazd strany, ktorý sa konal 24. októbra v Neapole. Všetko bolo dopredu dokonale pripravené, všetko spolu hralo, dokonca aj otázky a odpovede. Michele Bianchi, jeden z Mussoliniho najbližších spolupracovníkov, pôvodne anarchista a syndikalista sa pýtal davu 40 000 ľudí: "V Neapole prší, čo tu teda robíte?" Mussolini so šerpou vo farbách Ríma na čiernej košeli čiže v straníckej uniforme upresňoval: "Alebo nám vláda dá moc, alebo pôjdeme na Rím a sami si ju vezmeme". Dav skandoval: "Na Rím! Na Rím!"

Scenár zjazdu a operačný plán prevzatia moci v celom Taliansku vznikol na schôdzi, ktorá sa konala 16. októbra. Dohodlo sa na nej, ktoré strategické body treba vziať pod kontrolu, že hlavný štáb operácie bude v Peruze a aktivisti budú sústredení okolo Ríma - v Santa Marinnelle, Monte Rodonto a v Tivoli. Mussolini si vybral Miláno, odkiaľ by mohol v prípade neúspechu ľahšie utiecť do Švajčiarska. Okrem toho chcel byť spočiatku radšej ďalej od centra operácie a robiť dojem úctyhodného politika, ktorý rešpektuje právo.

Vydieranie

Vo vyhlásení z 26.októbra fašisti žiadali demisiu predsedu vlády Luigiho Factu, lebo inak pôjdu na Rím. Na druhý deň obkľúčili vládne budovy, policajné komisariáty, telefónne ústredne a železničné stanice. Vojaci a fašisti zväčša stáli proti sebe a vyčkávali. Všetko sa rozhodlo v Ríme. Tam bolo 26 000 zle vyzbrojených fašistov, ktorým chýbali potraviny. Bolo ich menej ako vojakov generála Puglieseho, ktorý bránil mesto a mohol ich bez ťažkostí rozohnať. Zavážila polická vôľa a nie pomer síl. Spočiatku sa zdalo, že kráľ sa rozhodol vzdorovať. 28. októbra na svitaní Facta vydal nariadenie o výnimočnom stave. Kráľ ho však odmietol podpísať. Povedal, že sa chce vyhnúť prelievaniu krvi.

Možno sa bál sprisahania a toho, že by ho mohol nahradiť jeho bratanec, vojvoda d' Aosta, ktorý bol spätý s pravicou; celkom určite však bol vystavený nátlaku vojenských kruhov, ktoré boli naklonené fašistom. Nech už bolo tak či inak, pred vydieraním kapituloval.

Pochod.. v lôžkovom vagóne

Fašistom najskôr ponúkli niekoľko ministerských kresiel. S takým riešením súhlasil jeden z vodcov pochodu na Rím, konzervatívec Vecchi, ktorý nedôveroval bývalému revolucionárovi Mussolinimu. Mussolini postupoval opatrne ďalej. Odmietol kreslo ministra vnútra a snažil sa vyhnať svoju cenu vyššie. Priemyselníci a finančníci chceli prekonať slepú uličku a v početných telegramoch sa prihovárali, aby bol Mussolinimu zverený post predsedu vlády.

29. októbra kráľ zavolal Mussoliniho do Ríma. Pochod na Rím vykonal v noci v lôžkovom vagóne. Tridsiateho vstúpili jeho oddiely do mesta: vzápätí sa úspech vydierania vydával za víťazstvo v povstaní. Mussolini prišiel ku kráľovi v čiernej košeli a žakete, v gamašiach a tvrdom klobúku, v niečom medzi fašistickou uniformou a oblekom šéfa vlády. Podľa legendy povedal:

"Výsosť, prinášam vám Taliansko Vittoria Veneta", čiže veľké talianske víťazstvo roku 1918. Menej poeticky, ale nemenej lživo zakoktal: "Prepáčte mi oblečenie, ale prichádzam z boja", potom sľúbil, že ešte v ten istý večer bude informovať o zložení svojej vlády. Fašisti v nej dostali polovicu kresiel a Mussolini v nej kumuloval funkciu predsedu vlády, ministra vnútra a ministra zahraničných vecí.


Fašistické Taliansko

Pochod na Rím bol na míle vzdialený od epopeje s 300 000 účastníkmi, ktorú nasledovne vykonštruovala Mussoliniho propaganda - nešlo o viac ako o bluf, o prechádzajúci sa sprievod, ktorý mohla verejná moc ľahko rozohnať. V talianskych politických kruhoch od vládnej elity až po ľavicovú opozíciu však prevládol názor, že vládna skúsenosť privedie fašizmus k rozumu a Mussolini sa nebide líšiť od iných predsedov vlády.

V skutočnosti Mussolinimu otvorila cestu k moci všeobecná zhovievavosť: priveľa ľudí pridlho odmietalo vidieť vydieranie čiernokošeliarov a najmä bojovať proti nemu, aby bolo možné zastaviť ho. Roku 1922 sa Mussolini dostal do vlády. Stačili mu štyri roky na to, aby za pomoci špeciálneho nového volebného zákona a zároveň tvrdých policajných opatrení zmietol opozíciu, naverboval obyvateľstvo a z parlamentnej demokracie urobil diktatúru smerujúcu k totalite.