Po anšluse Rakúska Hitlerovským Nemeckom 11. 3. 1938 ostalo Československo, ktoré vzniklo ako výsledok prvej svetovej vojny 28. 10. 1918, vo zvýšenej miere zraniteľné. V Československu žila 3,5 miliónová nemecká a 700 tisícová maďarská menšina, ktoré od začiatku vyjadrovali svoj nesúhlas so svojim včlenením do nového štátu. Hitler účinne využíval nespokojnosť nemeckej menšiny reprezentovanej SdP (Suddeutsche partei) v čele s Konradom Henleinom vo svojej snahe rozbiť Československo. Vo voľbách do zastupiteľstiev miest a obcí v ČSR v júni 1938 v sudetských oblastiach zvíťazila SdP, ktorá získala 92,6% všetkých nemeckých hlasov (podľa sčítania ľudu z roku 1910 žilo v Sudetoch 2,7 mil. Nemcov a 160 tisíc Čechov).

Na Slovensku získala najviac hlasov spoločná kandidátka s názvom „Slovenská jednota za Československú republiku a demokraciu“ s 43,93% hlasov, kým HSĽS (Hlinkova Slovenská Ľudová strana) získala 26,93% hlasov.Mníchovskou konferenciou, ktorá sa konala 29. 9. 1938, vyvrcholila snaha Británie a Francúzska ústupkami Nemecku vyhnúť sa vojne. Výsledkom konferencie za účasti Nemecka, Talianska, Francúzska a Británie bola dohoda o odstúpení Nemecku Sudetského územia, kde podiel nemeckého obyvateľstva prevyšoval 50% a záväzok vyriešiť do dvoch mesiacov požiadavky maďarskej a poľskej menšiny o revíziu hraníc.

5. októbra 1938 Edvard Beneš abdikoval zo svojej funkcie prezidenta a 6. októbra podpredseda HSĽS Jozef Tiso zvolal do Žiliny funkcionárov HSĽS a predstaviteľov slovenských strán s výnimkou komunistov a sociálnych demokratov. Výkonný výbor HSĽS prijal „Deklaráciu slovenského národa“. Následne spoločne s predstaviteľmi ostatných štyroch strán podpísali tzv. Žilinskú dohodu, ktorá obsahovala vyhlásenie o autonómii a návrh zákona o decentralizácii moci. Pražská vláda toto vyhlásenie prijala a ešte v ten istý deň vymenovala Tisa za ministra pre správu Slovenska. Názov krajiny sa vtedy zmenil na Česko-Slovenskú republiku a 7. októbra bola vymenovaná vláda Slovenskej krajiny (prvá autonómna vláda) na čele s Jozefom Tisom.

Po neúspechu maďarsko-československých rokovaní v Komárne (9. 10. 1938) o úprave hraníc sa 2. 11. 1938 uskutočnila vo Viedni arbitráž za účasti Nemecka a Talianska. Na základe jej rozhodnutia Česko-Slovensko odstúpilo Maďarsku územia obývané väčšinovo maďarskou menšinou. K Maďarsku boli pripojené mestá Senec, Galanta, Nové Zámky, Levice, Komárno, Lučenec, Rimavská Sobota, Rožňava a Košice. Potom, ako 11. marca predseda autonomistickej vlády Karol Sidor (ktorý na tomto poste vystriedal Tisa) odmietol rokovať s Nemcami o osamostatnení Slovenska, nemecký vyslanec pozval Tisu na rokovania s A. Hitlerom. 13. marca si Tiso nechal schváliť cestu od predsedníctva HSĽS a odcestoval do Viedne a odtiaľ spolu s Ferdinandom Ďurčanským do Berlína.

Rokovali s nimi A. Hitler a Joachim von Ribbentrop, obaja naliehali na vyhlásenie samostatnosti. Ribbentrop predložil práve došlý (falošný) telegram o tom, že Maďarsko koncentruje svoje vojsko na slovenských hraniciach. Hitler zdôraznil, že sa Slováci musia rozhodnúť bleskovou rýchlosťou (blitzschnell), J. Tiso sa odvolal na kompetencie Slovenského autonómneho snemu. Telefonicky sa spojil s predsedom autonómnej vlády K. Sidorom a prezidentom Česko-Slovenska E. Háchom a žiadal naliehavé zvolanie autonómneho snemu, ktorý potom prezident zvolal na nasledujúci deň 14. marca. J. Tiso sa na Slovensko vrátil 14. marca o 9. hodine. Mimoriadne zasadanie Slovenského autonómneho snemu začalo o 11. hodine za účasti 57 zo 63 poslancov. Na začiatku rokovania Karol Sidor podal demisiu autonómnej vlády. Potom vystúpil Tiso so správou o svojej návšteve v Berlíne, o nátlaku a ultimáte A. Hitlera. Predseda snemu Martin Sokol následne nechal zaskočených poslancov hlasovať, či sú za samostatný štát.

Vystrašení a zneistení poslanci hlasovali kurióznym spôsobom - povstaním a zaspievaním hymnickej piesne „Hej, Slováci“. Po krátkej prestávke dal Sokol schváliť „Zákon zo dňa 14. marca 1939 o samostatnom slovenskom štáte“, ktorý vyhlásil samostatný Slovenský štát a prehlásil Slovenský autonómny snem za zákonodárny snem Slovenského štátu. Následne bola predsedníctvom snemu vymenovaná prvá vláda v zostave: Jozef Tiso (predseda vlády); Vojtech Tuka (podpredseda vlády); Karol Sidor (vnútro); Ferdinand Ďurčanský (zahraničie); Alexander Mach (propaganda). Maďarsko uznalo Slovenský štát ako prvé ešte večer 14. marca. V noci zo 14. na 15. marca sa pripojilo aj Poľsko a ďaľšie štáty. Význam vyhlásenia Slovenského štátu bol v Hitlerovom úmysle vyhnúť sa priamej konfrontácii s Britániou tým, že obsadenie českých krajín mohol odôvodniť samovoľným rozpadom zvyškového Česko-Slovenska, ktorého hranice boli zaručené Mníchovskou dohodou. Slovenský štát vznikol so všetkými atribútmi štátnosti, bola prijatá nová ústava (1939). V danej dobe bol však predovšetkým satelitným zriadením Nemeckej ríše, v ktorej vládli lepšie pomery než v susednom Protektoráte Čechy-Morava.

Slovenský štát sa v septembri 1939 zúčastnil po boku Nemecka vojny proti Poľsku a neskôr aj vojny proti Sovietskemu Zväzu. Po vzore Norimberských zákonov Slovenský snem 15. mája 1942 jednohlasne (až na jedného poslanca) prijal ústavný zákon č. 68/1942 o vysťahovaní Židov, ktorým posvätil prebiehajúce deportácie židovských obyvateľov do vyhladzovacích táborov v Poľsku. V rámci nich bolo vysťahovaných 58-tisíc židovských občanov, z ktorých väčšina zahynula v koncentračných táboroch (vrátilo sa ich 300). Bez akejkoľvek šance prežiť boli hlavne deti a starci, ktorých na vstupe do Osvienčimského tábora selektovali rovno do plynových komôr. Relatívny hospodársky blahobyt vojnového slovenského štátu vyplýval z arizácií židovského majetku a nemeckých vojnových objednávok.

V auguste 1944 vypuklo na Slovensku povstanie (SNP), v ktorom spoločne bojovali príslušníci domáceho odboja, komunisti, ruskí partizáni i niektoré jednotky slovenskej armády. Následne územie Slovenska obsadilo nemecké vojsko, ktoré povstalcov zatlačilo do hôr. V tom čase bolo deportovaných do koncentračných táborov ďaľších asi 12 tisíc Židov. Sovietská armáda oslobodzovala územie Slovenska z východu, postupujúc cez Dukelský priesmyk. V Košiciach 8. marca 1945 vznikla dočasná československá vláda, ktorá vyhlásila tzv. „Košický vládny program“.

V ňom okrem obnovenia demokratického Československa vyhlásil aj zámer vysťahovať z republiky neslovanský element, tj. Nmecov a Maďarov. Zakotvil tiež znárodnenie niektorých odvetví priemyslu, vládu národného frontu a celkovú sovietizáciu krajiny, ktorá vo februári 1948 vyústila do prevzatia moci komunistami. Najvyšsí predstavitelia vojnového slovenského štátu Tiso, Tuka a Mach boli americkou armádou v Rakúsku zatknutí a vrátení na Slovensko. Národný súd ich uznal vinnými z vojnových zločinov. Vojtech Tuka bol popravený 14. 8. 1946, J. Tiso 18. 4. 1947, F. Ďurčanský bol odsúdený na trest smrti v neprítomnosti, Alexander Mach bol odsúdený na 30 rokov väzenia. Národný súd vyniesol rozsudky i nad ďaľšími činiteľmi Slovenského štátu, z 5 600 príslušníkov Hlinkovej gardy bolo súdených 1 406.