Po smrti Jozefa II. v roku 1790 sa stal panovníkom jeho brat Leopold II. Dodržal tradíciu a v roku 1790 sa dal v Dóme sv. Martina v Bratislave korunovať za uhorského kráľa. Vzápätí uhorský snem vyhlásil Uhorsko v rámci habsburskej monarchie za slobodné a nezávislé kráľovstvo s vlastnou ústavou. Úradným jazykom sa stala maďarčina. To vyvolávalo medzi maďarským a nemaďarským obyvateľstvom národnostné trenice. Lenže Leopold II. dlho na tróne nevydržal a o niekoľko rokov zomrel. Po jeho smrti sa stal rakúskym panovníkom jeho syn František II. Habsburgovci museli riešiť v tomto období (na konci 18. storočia) veľké medzinárodné problémy, ktoré nastali vzhľadom na situáciu vo Francúzsku.

Veľká francúzska revolúcia

V druhej polovici 18. storočia sa začala vo Francúzsku prejavovať kríza absolutizmu (rozklad feudálnej spoločnosti). Ľudovít XV. a ani Ľudovít XVI. nedokázali pochopiť potreby novej doby a nevyhnutnosť reforiem. Príčinou hospodárskych a najmä finančných problémov bol skostnatený hospodársky a politický systém.

Kráľ ochraňoval staré feudálne privilégiá šľachty a duchovenstva, ktoré v Generálnych stavoch tvorili prvý a druhý stav. Vysoké dane platil iba tretí stav – mešťania a neprivilegované roľnícke obyvateľstvo. Kráľ vládol neobmedzene a cenzúra bránila slobode slova. Proti starému režimu vznikla široká opozícia. Jej hlavnými predstaviteľmi sa stali podnikatelia a obchodníci – buržoázia. Spojencom buržoázie boli aj roľníci, na ktorých tiež doliehal veľmi feudálny útlak.

V boji proti feudalizmu vychádzala buržoázia z osvietenstva. Program opozície žiadal obmedziť absolutistickú moc kráľa, umožniť buržoázii prístup k úradom a k podielu na vláde, zaviesť občianske a politické slobody, slobodné podnikanie a odstránenie privilégií.

Katastrofálna hospodárska situácia a stav štátnych financií prinútil kráľa zvolať 5. mája 1789 zástupcov 3 stavov feudálnej spoločnosti (Generálne stavy). Keďže sa kráľ obával revolučnosti parížskeho ľudu, tak sa otváracia schôdza Generálnych stavov konala vo Versailles. Ale počas rokovania nedošlo k dohode, a tak sa zástupcovia tretieho stavu vyhlásili za predstaviteľov celého národa a svoje oddelené zasadanie nazvali „Národným zhromaždením“.

Národné zhromaždenie pohrozilo kráľovi, že v prípade rozpustenia zastaví platenie daní. Tým sa buržoázia vyhlásila za nositeľa najvyššej moci v štáte. Národné zhromaždenie navrhovalo zrušiť absolutistickú moc kráľa a poddanstvo, zabezpečiť občianske slobody a slobodu podnikania. Opozícia dúfala, že svoje požiadavky dosiahne pokojnou cestou, dohodu s kráľom a nastolenie konštitučnej monarchie. Kráľ chcel ale tretí stav donútiť k poslušnosti mocenskými prostriedkami.

Ľudovít XVI. si chcel ale pomocou vojska udržať svoju absolutistickú vládu. Pripravovaný zákrok vyvolal pobúrenie parížskeho ľudu. Parížania sa ozbrojili a 14. júla 1789 ľudové nepokoje vyvrcholili dobytím pevnosti Bastily, ktorá bola parížskym politickým väzením, a teda symbolom absolutistickej moci. Pád Bastily bol začiatkom francúzskej revolúcie. Francúzska revolúcia vlastne znamenala veľkú zmenu, čo sa týka postavenia obyčajných ľudí. Heslo francúzskej revolúcie bolo „Sloboda, rovnosť, bratstvo“, ktoré hlásalo rovnosť všetkých ľudí.

Prvé obdobie francúzskej revolúcie (14. júl 1789 – 10. august 1792)

Vládnou formou v tomto období bola konštitučná monarchia (finančná buržoázia a kráľ). Národné zhromaždenie sa ujalo vlády a dekrétom zo 4. augusta 1789 zrušilo feudalizmus ako systém, daňové privilégiá, osobné záväzky voči feudálom, všetky privilégiá šľachty, cirkevný desiatok a cechy.

Národné zhromaždenie prijalo 27. augusta Deklaráciu ľudských a občianskych práv, ktorej vzorom bolo Vyhlásenie nezávislosti USA (Ľudia sa rodia a zostávajú slobodní a rovní podľa práva.). Obsahovala: slobodu, zrušenie stavov a rovnosť občanov pred zákonom.

V roku 1791 bola prijatá nová ústava. Vymedzovala zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc. Zákonodarnú moc malo vykonávať zákonodarné zhromaždenie. Volebné právo získali len majetné vrstvy. Ženy nemali vôbec právo voliť, ani byť volené. Výkonnú moc mal kráľ.

Ústava zaručovala individuálne občianske práva, ale aj nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva. Aby si buržoázia zabezpečila pokoj v štáte, odhlasovala zákon proti zhromažďovaniu. Platenie daní sa stalo povinnosťou všetkých občanov. Buržoázia zabrala všetky cirkevné majetky a rozpredávala ich na dražbách bohatým sedliakom a buržoázii. Chudobní roľníci tak znova nezískali pôdu.

20. júna 1791 sa kráľ pokúsil o útek z krajiny. Parížski ľud žiadal postaviť kráľa pred súd, zrušiť kráľovstvo a vyhlásiť republiku. Feudálne stavy, ktoré sa obávali vplyvu francúzskej revolúcie na svoje obyvateľstvo, pripravovali vojenský zásah (intervenciu).

Mnohí Francúzi, ktorí boli roajalisti (t.j. podporovali kráľa), utiekli z Francúzska do emigrácie a hľadali spojencov, ktorí by vystúpili proti francúzskej revolúcii. A týmito spojencami sa stali Rakúsko a Prusko. Rakúsko a Prusko sa dohodli s francúzskymi emigrantmi, že spoločným vojenským zákrokom obnovia vo Francúzsku absolutizmus. Francúzska buržoázia aby tomu predišla vyhlásila na jar 1792 Rakúsku vojnu. Začiatok vojny však nebol úspešný. Francúzska armáda bola rozvrátená a mnohí velitelia zrádzali. V tejto situácii dovtedajšie vedenie revolúcie stratilo autoritu.

10. augusta 1792 vypuklo povstanie parížskeho ľudu. Povstalci dobyli kráľovský palác a kráľovská rodina bola uväznená.