Viedenský kongres

Po Napoleonovom páde sa v roku 1814 – 1815 konal vo Viedni kongres panovníkov a štátnikov. Bola to najväčšia konferencia medzi poprednými štátmi v histórii. Rokovalo sa na ňom o usporiadaní európskych politických pomerov. Mal odstrániť politické zmeny, ktoré privodila francúzska revolúcia a Napoleon a vrátiť Európu k absolutizmu.

Rozhodujúce slovo na rokovaniach mali 4 veľmoci – Veľká Británia, Rusko, Rakúsko a Prusko. Hlavnou postavou kongresu a architektom zmien v ponapoleonskej Európe bol rakúsky kancelár Metternich. Zúčastnili sa na ňom najvýznamnejšie osobnosti európskej diplomacie a politiky.

Rozhodnutia kongresu smerovali k obnove starých poriadkov z čias pred francúzskou buržoáznou revolúciou. Francúzsko muselo zaplatiť vojnovú náhradu vo výške 700 miliónov frankov, muselo vydať svoje vojnové loďstvo víťazom a malo obnovené hranice z roku 1790.

Anglicko získalo niektoré francúzske a holandské osady (Helgoland, Maltu, Kapsko, Cejlón). Rusko získalo Fínsko, Besarábiu a Varšavské veľkovojvodstvo. Z veľkovojvodstva bolo zriadené Poľské kráľovstvo, ktoré bolo spojené s Ruskom personálnou úniou. Rakúsko si privlastnilo Lombardiu a Benátky s okolím. Prusko získalo časť Saska, Poznaň, Vestfálsko a Porýnie.

Spojením Belgicka a Nizozemska vzniklo Nizozemské kráľovstvo. Taliansko zostalo rozdrobené – sever okrem Piemontu ovládlo Rakúsko, stred pápež a juh neapolský kráľ z rodu Bourbonovcov. Nemecko bolo rozdelené na niekoľko samostatných štátov.

Pre spoločné záležitosti bol zriadený ríšsky snem vo Frankfurte nad Mohanom. Mal však malú právomoc, pretože nemal vlastné vojsko ani financie.

Výsledkom kongresu bol aj vznik Nemeckého spolku namiesto Svätej ríše rímskej. Združoval 35 nemeckých štátov namiesto 300 a 4 slobodné mestá. Hlavnú úlohu v ňom zohralo Rakúsko a Prusko, ktoré sa rozrástlo na západe na rieke Rýn na úkor Saska.

Obdobie po viedenskom kongrese sa nazýva aj obdobím reštaurácie, pretože je charakteristické návratom predrevolučných dynastií (Francúzsko, Španielsko a Portugalsko). Víťazné mocnosti sa vo Viedni zmluvne zaviazali, že zabezpečia mier v Európe, rovnováhu síl a že nové usporiadanie budú chrániť aj mocou. Na návrh ruského cára Alexandra I. kongres schválil ešte v roku 1815 vyhlásenie, tzv. Svätú alianciu. Podpísali ho takmer všetci európski panovníci okrem sultána a pápeža. Toto vyhlásenie opúšťalo osvietenské myšlienky a jeho signatári (podpisovatelia zmluvy) mali zabrániť šíreniu revolučných myšlienok vo svojich krajinách, čo bol krok späť.

Nasledujúcich 30 rokov žila Európa pod vplyvom záverov a politiky Viedenského kongresu. Toto obdobie nazývame podľa jej hlavného tvorcu aj „Metternichovou érou“. Napriek tomu myšlienky Veľkej francúzskej revolúcie a odpor proti absolutizmu nezanikli. Prejavilo sa to v 20. rokoch v Taliansku, Španielsku, Portugalsku, Grécku a aj v Rusku.

V roku 1830 nová revolúcia vo Francúzsku zmietla Bourbonovcov, Belgicko obnovilo svoju nezávislosť a Poliaci znovu povstali za svoju samostatnosť. Vývoj Európy napriek všetkej húževnatosti Metternicha a jeho spojencov nezadržateľne smeroval k novému veľkému revolučnému výbuchu.