Už pred prvou svetovou vojnou významný člen konzervatívnej strany, majiteľ niekoľkých lodeníc a železiarstiev, v rokoch 1918 – 1940 členom Dolnej snemovne a takmer nepretržite členom rôznych vlád. Po roku 1918 mal vynikajúci podiel na stabilizácii britského hospodárstva. Vrcholný predstaviteľ katastrofálnej britskej politiky appeasementu, odporca systému kolektívnej bezpečnosti, v rokoch 1937 – 1940 predseda britskej vlády.

Neville sa narodil 18. marca v roku 1869 ako najstarší syn z druhého manželstva Josepha Chamberlaina, primátora mesta Birmingham. Prvá manželka Josepha Chamberlaina zomrela hneď po narodení Austina, Nevillovho nevlastného staršieho brata a tiež významného politika, držiteľa Nobelovej ceny za mier. Nevillova matka zomrela, keď mal 6 rokov, Joseph sa už viac neoženil navyše jeho vzťah k deťom bol napätý. O to silnejší vzťah sa vyvinul medzi Nevillom a jeho sestrami Idou a Hildou, ktorým písal každý týždeň, len čo sa trochu od nich vzdialil.

Študoval na Rugby and Mason College v Birminghame, bol veľmi tichým a utiahnutým chlapcom, ktorý mal rád botaniku, fascinovali ho vtáky a stal sa náruživým ornitológom, avšak neskôr si zamiloval poľovačky na vtáky. Rovnako mal rád hudbu a anglickú literatúru, neskôr začal prednášať Shakespearove diela. Študoval na univerzite v Birminghame, bol jediným z dvoch budúcich ministerských predsedov Veľkej Británie, ktorí študovali na inej univerzite ako Oxford alebo Cambridge.
V rokoch 1890 – 1897 sa pokúsil podnikať na Bahamách, no neúspešne.

V roku 1911 bol zvolený do mestskej rady v Birminghame a v tom istom roku sa oženil s Anne Verre. V roku 1916 ho David LLoyd George menoval generálnym riaditeľom národných služieb, ale neboli mu udelené ani právomoci ani riadenie, a tak o rok neskôr rezignoval. Od roku 1918 až do svojej smrti bol konzervatívnym poslancom za okrsok Birmingham. V roku 1922 sa stal generálnym riaditeľom pôšt. Ďalej pôsobil ako minister financií v rokoch 1931 – 1937 a zapájal sa do vnútorných debát o zahraničnej politike. Podporil sankcie proti Taliansku v roku 1935 a v máji o dva roky neskôr nahradil Baldwina vo funkcii ministerského predsedu a pokúšal sa vrátiť Taliansko a Nemecko do spoločnosti národov, aby odvrátil vojnu, na ktorú Veľká Británia ešte nebola pripravená. Vyjednávanie s Talianskom viedlo k vzájomnej dohode, ale neúspešné bolo vyjednávanie s Nemeckom.

Po invázii nemeckej armády do Rakúska sa obával francúzskeho záväzku voči Česko-slovensku. Vedel, že Francúzsko nie je pripravené splniť svoje záväzky a Daladier navrhol iné riešenie. 15. októbra Chamberlain odcestoval do Berchtesgadenu na diskusie o mierovom riešení Hitlerových požiadaviek na Sebaurčenie Sudetských Nemcov. Jednanie, ale uviazlo na mŕtvom bode, a tak Chamberlain poslal Hitlerovi aspoň varovanie, že pokiaľ dôjde ku konfliktu Francúzska a Nemecka, Británia podporí Francúzsko. Keď už sa vojna stala nevyhnutnou, došlo k návrhu Mussoliniho na Mníchovskú konferenciu. Dohoda bola podpísaná 30. októbra 1938, po jej podpísaní Chamberlain vyhlásil: „Verím, že bude navždy mier.“ a do Veľkej Británie sa vrátil ako veľký záchranca mieru.

Keď 15. marca 1939 došlo k okupácii Česko-slovenska, informoval Poľsko o britskej podpore a rovnaké uistenie zaslal Grécku a Rumunsku potom, čo Taliansko zaútočilo na Albánsko. Došlo i k podpisu dlhodobej zmluvy s Tureckom. Británia vyhlásila Nemecku vojnu po napadnutí Poľska Nemeckom 3. októbra 1937. V tej dobe vodcovia labouristov odmietli Chamberlainovu podporu. Rezignoval na svoju funkciu 10. mája 1940 po neúspešnej operácii v Nórsku. Potom pôsobil ako lord prezident v Rade Churchilovej vlády. 1. septembra rezignoval zo zdravotných dôvodov.

Svojou zaslepenou, neprezieravou a stupídnou politikou umožnil Adolfovi Hitlerovi beztrestne obsadiť Rakúsko a neskôr i naše Československo. Pre svoju politickú naivitu, tuposť, prezieravosť, nedostatok potrebnej erudície, povýšenosť a zaslepenosť sa stal vrcholným predstaviteľom mníchovskej politiky, ktorá pomohla Európu zaviesť do II. svetovej vojny, pre Veľkú Britániu i ostatné demokratické štáty s katastrofálnymi následkami, signatár Mníchovskej dohody. 10. mája 1940, v predvečer francúzskej porážky, po nepretržitom rade katastrofálnych neúspechov britskej zahraničnej politiky a v dôsledku toho i súvislých porážok britskej brannej moci na začiatku II. Svetovej vojny bol donútený k demisii a nahradený Winstonom Churchillom. Zomrel v dobe „Bitky o Britániu“ 9. novembra 1940.