2.3 Osudný január 1948

Angličania odišli z Indie a zanechali tu nezávideniahodné dedičstvo: subkontinent rozdelený na hinduistickú Indiu a moslimský Pakistan. Náboženská vojna teda pokračovala. Moslimovia vraždili hindov a tí zasa vyhladzovali celé moslimské dediny.

Obyvatelia mestských štvrtí si vybavovali staré účty, milióny emigrantov vo vlastnej krajine sa dali na pochod bez prostriedkov, potravy, cieľa i bez nádeje. Náboženskí fanatici prepadávali vysilených pútnikov a po stovkách ich vraždili.

Proti lavíne násilia sa postavil chatrný starček s drôtenými okuliarmi na nose – začal hladovku. Každý vedel, že ju nemôže prežiť, máuž predsa sedemdesiatosem rokov.

Mahátmá Gándhí prestal jesť 12. januára, do nedele osemnásteho nevzal do úst nič okrem pár dúškov vody. Jeho zdravotný stav sa zo dňa na deň zhoršoval. Svet zo zatajeným dychom pozoroval drámu starca, ktorý sa postavil sám, proti stámiliónom vydráždených náboženských fanatikov a verejnosť piatich kontinentov mu držala palce. V Indi sa ozývali hlasy za ukončenie bratovražedné-ho boja. Gándhí vyhlásil presné pravidlá hry: prvý pohár pomarančovej šťavy vypije až vtedy, keď zabezpečí pokojné spolunažívanie hindov a moslimov. Podmienky oznámil predpoludním moslim-ský predák na státisícovom zhromaždení hindov a sikhov.

Už napoludnie podpísali zástupcovia oboch strán v Gándhího prítomnosti zmierenie. Mahátmá vypil prvý dúšok pomarančovej šťavy. V ten večer vyhlásil, že prímerie treba rozšíriť z Dillí na celú Indiu a Pakistan. A v OSN, ktorá zasadala v Lake Success, vystúpil pakistanský minister s radostnou správou, že Mahátmá dosiahol čochcel. „Nastalo obdobie priateľstva a mieru, na indic-kom subkontinente je zabezpečený pokoj,“ vyhlásil. Toto tvrdenie bolo pri najmenšom prehnané. Extrémisti nekapitulovali.
Mahátmá Gándhí býval v Dillí v priestrannej vile svojho starého priateľa, priemyselníka Birla. Bolo to veľké panské sídlo s rozsiahlou záhradou, ohradenou vysokým múrom. Starý pán zúbožený nespočetnými hladovkami, najmä tou poslednou, žil si tu pokojne, obsluhovali ho vnučky Manu a Ava, pred láskou priaznivcoc i nenávisťou votrelcov ho chránila ozbrojená stráž. Skôr svätý muž ako politik, skôr legendárny boží človek než reformátor, prorok nenásilia, žijúci mýtus modernej Indie, taký, akých ľud tejto obrovskej a pritom takej chudobnej krajiny od napamäti uctieval.

V piatok tridsiateho januára okolo štvrtej popoludní prišiel do Birlovho sídla niekdajší Gándhí-ho spolpracovník a teraz najzarytejší odporca, minister vnútra a podpredseda indickej vlády Sarsar Patél. Gándhí ho podľa obyčaje privítal už na terase, potom obaje muži vošli do domu, kde spolu rokovali vyše hodiny.

Mahátmá bol pre mnohých žijúcim božstvom, preto mal určité povinnosti voči veriacim. Vždy okolo piatej popoludní, keď sa slnko sklonilo a tône paliem zakryli priestranstvo pred vilou, v záhrade sa zišli Gándhího prívrženci, ale aj mnohí zvedavci. Bolo to čosi medzi bohoslužbami a zhromaždením ľudu. Pretože indický rozhlas vysielal z týchto zhromaždení pravidelné relácie, vyu-žíval ich Mahátmá Gándhí na politické proklamácie. Indická verejnosť si na ne zvykla a počúvala ich, ba zavše si ich vzala aj k srdcu.
Aj tridsiateho januára 1948 čakalo v záhrade asi tisíc Indov. Ale Mahátmá nechodil. Vnučka Manu vošla teda do vily a upozornila deda, aby už šiel. Minister Sardar Pátel sa uklonil so zopätý-mi rukami a odišiel. Malý počerný starec, vychudnutý na kosť, ovinutý bielym bavlneným dhotí, vo vyšliapaných sandáloch, ako ho poznal celý svet, vstal, cez plecia si prehodil kašmírový čadár z bielej vlny, pretože bol január a schladilo sa a vyšiel na terasu. Chcel prehovoriť k svojim stúpencom. Vnučka Manu zdvihla zo stola jeho zápisník, v ktorom mal koncepty prejavov, pero, pľuvák a puzdro na okuliare a podala starému otcovi ruku. Z druhej strany ho podoprela jej sestra Ava.

Mahátmá kráča pomaly a dôstojne, zastaví sa, zopätými rukami odpovedá na pozdravy davu, ten úctivo ustupuje, aby mu urobil miesto. Biela záplava na zelenom trávniku a jediný muž v kaki košeli. Prediera sa pomedzi ľudí, pretláča sa ku Gándhímu, hrubo odstrčí vnučku Manu, tej vypadnú z ruky veci, ktoré nesie, rýchlo sa zohýna, akoby chcel podľa starého zvyku v úcte a pokore poutierať Mahátmovi prach zo sandálov.

Pár sekúnd kľačí pred starcom, siaha do vrecka, v ruke drží pištol a z bezprostrednej blízkosti strieľa. Dve guľky do srdcovej oblasti a jednu do brucha. „He rám! Bože môj!“ vykríkne ešte Gándhí a padá. Na snehobielom dhotí sa šíri červwná škvrna. Je tridsiateho januára 1948. sedemnásť hodín sedemnásť minút. Atentátnik sa pokúsil o samovraždu. Už dvíhal pištol k sluche, keď sa naňho vrhli ľudia. Nechýbalo veľa a už by sami vykonali rozsudok, no Gándhího strážca včas zasiahol a zachránil vraha pred rozhnevaným davom pre výkon spravodlivosti. Gándhího medzitým položili na podlahu v jeho izbe. Aj keď mal oči napoly zavreté, zdalo sa že ešte stále žije, no bolo však zrejmé, že je na pokraji smrti. Minister vnútra Patel si ku Gándhímu kľakol a nahmatul mu tep. Zdalo sa mu, že cíti slabý puls. Niekto hľadal v skrinke s liekmi povzbujúci prostriedok, ale márne. Keď privolaný lekár pohotovostnej služby dr. D. P. Bhargava Gándhího vyšetril, zistil, že už preňho nemôže nič spraviť. „Bol mŕtvy už najmenej 10 minút“ prehlásil neskôr. Miestnosť sa medzitým zaplnila Gándhího pomocníkmi a stúpencami, ktorí si kľakli na podlahu, spievali zbožné piesne a modlili sa. Túto kľudnú atmosféru prerušil až príchod indického ministerského predsedu Džaváhar-lála Néhrua. Od chvíle, keď sa Gándhí pokúšal urovnať jeho spory s ministrom vnútra Patelom uplynolu niečo vyše hodiny. Nehrú tiež pokľakol, zaboril si tvár do do krvou nasiaknutého odevu a rozplakal sa ako malé dieťa. Ako ďalší prišiel Gándhího najmladší syn Dévadás. Nežne sa dotkol stále teplého tela a pozrel sa do tváre svojho otca, ktorý sa usmieval, akoby na znamenie odpuste-nia. Zatiaľ, čo sa prejednávala Gándhího kremácia, ktorá mala byť prevedená nasledujúci deň, Nehrú prehovoril k indickému ľudu v rozhlase. V emocionálnom prejave o Gándhim povedal:

„...svetlo našich životov vyhaslo a všade zavládla temnota... Povedal som, že svetlo vyhaslo, no mýlil som sa... toto svetlo bude žiariť ešte tisíc rokov... Lebo toto svetlo predstavovalo... živé, večné pravdy a pripomína nám správnu cestu, vyvádza nás z omylov a vedie našu starobylú zem k slobode.“

Rádž Ghát, pamätné miesto v Dillí, kde spálili Gándhího. Cudzinci sem prichádzajú zo zveda-vosti, ale Indovia a aj tí najmenší v európskom odeve, si tu vyzývajú topánky akoby vstupovali do svätyne. Po pravej strane stojí neveľká nízka budova, kde predávajú literatúru o Mahátmovi. Nielen India, ale aj ostatní svet nezabudol na svojrázneho starčeka.