Napoleon Bonaparte

Dňa 5. Mája 1821 v dome na Longwoodskej planine uprostred Ostrova svätej Heleny v južnom Atlantiku zastavuje pani Montholonová kyvadlové hodiny o 5,50 popoludní miestneho času. Generálny vojvodca, veľký cisár Francúzov, obdivovaný a milovaný, ale aj zatracovaný a nenávidený Napoleon Bonaparte dodýchal.


Iróniou osudu zomrel len 5 dní pred 25. výročím veľkého víťazstva, pri ktorom po prvý raz zažiarila jeho hviezda. Ubehlo už viac ako 200 rokov od 10. Mája 1796, keď počas svojej prvej talianskej výpravy porazil v bitke pri mestečku Lodi silnešie a lepšie vystrojené vojská rakúskeho mocnárstva. Pred bitkou pri Lodi mal Napoleon, rodák z Korziky, za sebou necelých 27 rokov pohnutého života (nar. 15.8. 1769).

Prvý raz na seba upozornil koncom roka 1793. Francúzsko sa zmieralo v revolučných bojoch, obklopené nepriateľskými armádami. Mladého kapitána delostrelectva Napoleona Bonaparteho poverili úlohou oslobodiť prístav Toulon z rúk kontrarevolučných rojalistov a ich anglických spojencov. Smelým útokom, ktorý osobne viedol, a novátorským využitím delostrelectva úlohu splnil. V decembri 1793 sa jeho meno ocitá v novinách- -stáva sa známym. V januári 1794 bol Bonaparte povýšený na generála. Osem mesiacov nato, po poprave Maximiliána Robespierra, sa dostal do väzenia. O dva týždne ho však prepustili, rehabilitovali a v októbri 1974 poverili úlohou potlačiť vzburu rojalistov v kraji Vendée. Po sporoch s velením bol však z armády prepustený. Prežíval ťažké chvíle so svojou matkou a súrodencami, ktorí museli opustiť Korziku a úplne od neho záviseli.

V septembri 1795 bol dokonca vyškrtnutý zo zoznamu aktívnych dôstojníkov. Ale už v októbri využil ponúknutú šancu a prevzal velenie nad oddielmi, ktoré mali potlačiť povstanie rojalistov v Paríži. Po prvý raz použil delostrelectvo v uliciach mesta a bezohľadne zmasakroval stovky povstalcov. Podarilo sa mu zachrániť Konvent (parlament) a republiku. Stal sa vplyvnou osobnosťou. Bol koniec núdze a zablateným deravým čižmám. " Bonaparte sa už vyváža v krásnom kočiari a obýva veľmi slušný dom na Kapucínskej ulici," spomínala vojvodkyňa ď Abrantés. Niekedy v tom čase ho navštívil 14 ročný Eugen de Beauharnais a požiadal ho o kord svojho otca, generála popraveného za jakobínskeho teroru. Zakrátko nato ho navštívila aj Eugenova matka Jozefína, aby mu osobne vyjadrila vďačnosť. Zrelá, 33-ročná vdova Napoleonovi učarovala a 9.3. 1796 uzavreli civilný sobáš. O dva dni, 11. Marca, odišiel Bonaparte do Nice prevziať velenie nad južnou, tzv. talianskou armádou.


Zrod vítaznej armády

Armáda, ktorú prevzal 26. Marca, pripomínala skôr hordu otrhancov. Vládla v nej korupcia a rozkrádanie. Tisíce vojakov bývalo po súkromných domoch a nikto ani netušil, ako si získavajú potravu, odev a obuv (hneď pri príchode Napoleonovi hlásili, že jeden batalión odmietol rozkaz na presun, lebo vojaci si nemali čo obuť). Bonaparte najpr zasiahol proti rozkrádaniu, korupcii a dezorganizácii- popravné čaty sa nemohli sťažovať na nečinnosť. Pozdvihol upadajúcu morálku a vojakov si získal jednoduchými slovami rozkazu a jasne vyjadrenou motiváciou: " Vojaci, ste zle oblečení a zle živení. Povediem vás do najúrodnejších krajov na svete. Bohaté provincie, veľké mestá sa ocitnú vo vašej moci a vy tam nájdete česť, slávu a bohatstvo..." Dňa 5. Apríla 1796 sa armáda pohla do Talianska. Nasledovali štyri dni heroického pochodu po pobrežných úbočiach prímorských Álp, pod paľbou diel eskadry anglických lodí. Napoleon v povestnom sivom plášti, kráčal v čele armády, vystavený nebezpečenstvu. Získal si srdcia vojakov a odvtedy ho nevolali inak ako Malý kaprál. Patril k najstarším mužom svojej " armády dvadsaťročných". Od 12.do 21. Apríla vybojoval sériu víťazstiev nad Rakúšanmi a ich talianskymi spojencami. Tieto víťazstvá spočiatku považovali viac za náhodu než za výsledok Napoleonovho vojvodcovského umu. Až do bitky pri Lodi.


Medzník s názvom Lodi

Mestečko Lodi bolo oporným bodom rakúskej cisárskej armády na rieke Adda v severnom Taliansku (asi 35 km juhovýchodne od Milána). Chránilo ho 10000 dobre vyzbrojených a vystrojených mužov a sústreďovali sa v ňom ďalšie oddiely. Velil im skúsený 72- ročný poľný zbrojmajster belgického pôvodu Beaulieu. Tvrdošijne lipol na osvedčených, ale zastaralých metódach vedenia vojny. Boj, ktorý vošiel do dejín sa rozhorel 10.5. 1796. Najtvrdšie sa bojovalo o dlhý most cez Addu. Dvadsať rakúskych diel dokázalo z neho zmietnuť všetko, čo sa tu len ukázalo. Napoleon, riskujúc život, sa na čele dobrovoľníckeho bataliónu granátnikov vrhol na most a zástavou v ruke strhol ďalšie kolóny. Most po krvavom boji dobyl a Rakúšanov zahnal na útek. Po víťazstve nad známym vojvodcom opakovala meno generála Bonaparteho celá Európa.

Vzápätí (15. Mája) obsadil Miláno a pristúpil k obliehaniu hlavnej rakúskej vojenskej základne v Taliansku- pevnosti v Mantove, ovládajúcej alpské cesty. V bitkách pri Castiglione (5. Augusta), Bassane- 8. Septembra, Arcole neďaleko Verony (17. Novembra 1796, kde na povestnom Arcolskom moste zopakoval svoj útok z Lodi) a pri Rivoli (14. Januára 1797) rozprášil postupne rakúske armády, ktoré sa pokúšali vyslobodiť Mantovu z francúzskeho zovretia. V zúfalej tiesni 2.2. 1797 rozkázal poľný maršal Wurmser, veliaci mantovskej pevnosti, zložiť zbrane. Čoskoro nato Bonaparte prenikol cez Alpy do rakúskeho Leobenu (150 km od Viedne) a 20.4. 1797 donútil Rakúšanov uzavrieť prímerie. Vojnu ukončili 17.10. 1797 podpisom mieru v Udine, známom ako mier z Campoformia.


Tvorca histórie

Lodi je bezpochyby medzníkom v Napoleonovom živote. Po rokoch vo vyhnanstve napísal: " ...až po bitke pri Lodi mi prišlo na um, že by som sa mohol stať rozhodujúcou postavou na našom politickom javisku." Svoju príležitosť už nepustil z rúk a jeho nasledujúca kariéra bola závratná. Generál, neskôr prvý konzul Francúzskej republiky, stáva sa jej hrobárom a v roku 1804 sa