Ďalších 300 miliónov dolárov venoval Kuvajtský investičný úrad na „zaplatenie politickej podpory na západe, ovplyvnenie politických vodcov západných krajín a zakúpenie hlasov v Bezpečnostnej rade OSN“ – takto aspoň vysvetľujú bývalí vedúci pracovníci Kuvajtského investičného úradu 300-milónové manko.
Koncom augusta 1990 americké masmédiá zaplavili verejnosť informáciami o zverstvách irackých agresorov. V jednej správe sa hovorilo, napríklad, o tom ako Iračania v kuvajtskej nemocnici vyhodili nemluvňatá z inkubátora, aby si ho mohli odviesť do Iraku. Po vojne sa táto story ukázala ako vymyslená. Firme Hill and Knowlton zorganizovala vypočúvanie svedkov tejto aféry pred americkým Kongresom a OSN. Meno korunnej svedkyne sa z bezpečnostných dôvodov tajilo. Až v januári 1992 novinár John R. MacArthur napísal v New York Times, že svedkyňa bola v skutočnosti dcérou kuvajtského veľvyslanca v USA. Ďalšie vyšetrovanie prípadu ukázalo, že celá „inkubátorová správa“ bola čírou propagandou.
A čo ďalej? Amerika jasala. Zbavená vietnamskej traumy a spomienky na vyše 58 tisíc mŕtvych a 2500 nezvestných, s veľkou slávou vítala doma národného hrdinu „Maca“ Schwarzkopfa. Vojna v perzskom zálive priniesla USA niekoľko výhod: presadila sa americká hegemónia na Blízkom a Strednom východe; získali sa arabské krajiny bez toho, že by si Amerika rozhnevala svojho tradičného spojenca – Izrael.


Pozn.: Vojna trval šesť týždňov od 17. januára do 28. februára 1991. Spoločnosť CNN zabezpečovala priamy prenos vojenských akcií dvadsaťštyri hodín denne. Vojny sa zúčastnilo 450 000 amerických a spojeneckých vojakov, ktorý porazili irackú armádu, skladajúcu sa z 1 milióna vojakov. 100 000 irackých vojakov padlo a 65 000 bolo zajatých. Na strane spojencov boli straty extrémne nízke: 234 mŕtvych, 479 ranených a 57 nezvestných. Tak takto sa vedie vojna hodná vyspelej civilizácie a ľudstva z konca 20. storočia – bleskovo, bez zábran, efektívne. Potom padne opona, efektne a so slávou, ale potlesk zriedka trvá dlho, a ani na premiére netlieska každý...