Výhodná vojna - vojna v Perzskom zálive

Utorok 15. Januára 1991 podpísal prezident Bush rozkaz, ktorý formálne autorizoval vojenskú akciu voči Iraku. O deň neskôr štvorhviezdičkový generál H. Norman Schwarzkopf, najvyšší veliteľ medzinárodnej koalície vojenských kontingentov dvadsiatich ôsmich štátov, vydal rozkaz na letecký a raketový útok na Irak. Vo svojom generálnom štábe v hlavnom meste Saudskej arábie Rijáde vyhlásil na adresu vojakov: „Prezident, Kongres, americký ľud a celý svet stojí za vami a podporuje vaše akcie. Naša vec je spravodlivá .. Boh, vaši milovaní doma a vaša vlasť je s vami.“
Vojnu Amerika teda vyhrala a americký ľud mal oslavovať, ale už 5. Augusta sa na obale amerického týždenníka Time objavila zakázaná otázka: „Stálo to za to?“ Time pokračoval: „Tí, ktorí dúfali v nový demokratický Kuvajt, museli uznať, že pravý opak je pravdou.“ Popisujúc pomery v Kuvajte po oslobodení Time cituje rad príkladov, ako tisíce Palestíncov a príslušníkov iných národov žijúcich v Kuvajte uväznili bez súdu. Niektorých odsúdili na smrť po „cirkusových súdnych show“ na základe takých pochybných dôkazov, akými, napríklad, bolo nosenie trička so Saddámovým portrétom.
Do uvažovania okolo vojny s Irakom sa zapojil aj americký žurnalista John K. Cooly so svojou knihou Odplata – dlhá vojna Ameriky na Strednom východe, (1991). Podrobne v nej analyzuje príčiny Irackej agresie voči Kuvajtu. Podobne aj novinár Robert Parry v knihe Ako klamali Ameriku, (1992), uvádza rad dôkazov, ako sa dalo zabrániť vo vojne v Perzskom zálive diplomatickou cestou. Bez zaujímavosti nie sú nasledujúce fakty. 8. Augusta 1988, deň po skončení iránsko-irackej vojny, sa Kuvajt rozhodol zvýšiť produkciu nafty v rozpore s dohodami OPEC-u. Jedno z ropných polí, kde sa začalo s čerpaním, sa nachádzalo na ostrove Rumaila, ležiacom na nejasne stanovenej iracko-kuvajtskej hranici. Irak ho pokladal za iracké územie. Krátko na to iracký minister zahraničných vecí Tarik Azíz obvinil Kuvajt, že „kradne ropu“ z prameňov na Rumaile. Taktiež žiadal, aby Kuvajt zvýšil cenu ropy. 24. Júla 1990, počas rokovania s egyptským prezidentom Mubarakom, Saddám Hussajn zdôraznil: „Pokiaľ trvajú rokovania medzi Irakom a Kuvajtom, nepoužijem silu. Nebudem intervenovať silu prv, než vyčerpám všetky možnosti rokovaní.“
Na stretnutí s Jásirom Arafatom v Bagdade 28.

Júla 1990 Saddám Hussajn povedal, že odvolá vojenské sily z iracko-kuvajtských hraníc, ak Kuvajt pristúpi na jeho požiadavku zaplatiť 10miliárd dolárov za ropu, ktorú čerpá z rumailských prameňov. Na druhý deň Arafat tlmočil v Kuvajt City iracké požiadavky, ktoré však kuvajtská strana odmietla.
Vzápätí začal jordánsky kráľ Hussein sériu telefonátov, v ktorých navrhoval minisummit na 4. august 1990. Kráľ Hussein telefonoval aj s prezidentom Bushom, žiadal ho o „trochu času“, čo mu Bush prisľúbil. Napriek svojmu sľubu však Bush začal s plánovaním vojenskej akcie proti Iraku.
Saddám Hussajn si uvedomil, že jeho akcie spôsobili svetovú krízu. Námestník irackého ministerstva zahraničia, Nizar Hamdoom, odovzdal 7. Augusta 1990 Jásirovi Arafatovi posolstvo, ktorého adresátom však bol Biely dom. Washington však nereagoval. Mlčal. Podobný osud stihol aj ďalšiu irackú iniciatívu. Deň po invázii vyslal Irak do Washingtonu dvoch arabsko-amerických biznismenov – Michaela Sabu a Samira Vincenta. Inštruoval ich Nizar Hamdoom, ktorý predtým pôsobil ako iracký veľvyslanec v USA a patril k irackým umierneným prozápadným politikom. Hamdoomov návrh obsahoval úplné stiahnutie irackého vojska z Kuvajtu s podmienkou garancie prístupu Iraku k Perzskému zálivu, irackú kontrolu nad rumailskými ropnými pólami a rokovanie s USA o cenách ropy, Na desať miliardovej náhrade škody Irak už netrval.
Michael Saba sa ihneď skontaktoval s Johnom Sununu, šéfom štábu Bieleho domu a svojím dávnejším známym z arabsko-amerických kultúrnych stykov. Vincent, absolvent bostonskej univerzity, zasa využil svoje kontakty s Carlom Bernardom, plukovníkom americkej armády vo výslužbe, a s exdirektorom CIA Richardom Helmsom. V konečnom dôsledku však Biely dom iracké návrhy odmietol. Hamdoom okamžite vyšiel s ďalšou iniciatívou: Irak prepustí všetkých západných rukojemníkov, ak sa zrušia sankcie OSN voči nemu. Aj v tomto prípade bola reakcia Washingtonu negatívna...
Hneď na začiatku svojho exilu v Saudskej Arábii vládnuca rodina Kuvajtu al-Sabahovci nadviazali prvý obchodný kontakt s americkými reklamnými a volebnými firmami „pre vládne záležitosti“ – a to s firmou Hill and Knowlton, Inc., a s firmou Richarda Wirthlina, ktorý bol volebným poradcom prezidenta Reagana. Obe firmy mali bohaté skúsenosti v ovplyvňovaní verejnej mienky a ponúkli svoje služby za odmenu vo výške 5,6 milióna dolárov.

Ďalších 300 miliónov dolárov venoval Kuvajtský investičný úrad na „zaplatenie politickej podpory na západe, ovplyvnenie politických vodcov západných krajín a zakúpenie hlasov v Bezpečnostnej rade OSN“ – takto aspoň vysvetľujú bývalí vedúci pracovníci Kuvajtského investičného úradu 300-milónové manko.
Koncom augusta 1990 americké masmédiá zaplavili verejnosť informáciami o zverstvách irackých agresorov. V jednej správe sa hovorilo, napríklad, o tom ako Iračania v kuvajtskej nemocnici vyhodili nemluvňatá z inkubátora, aby si ho mohli odviesť do Iraku. Po vojne sa táto story ukázala ako vymyslená. Firme Hill and Knowlton zorganizovala vypočúvanie svedkov tejto aféry pred americkým Kongresom a OSN. Meno korunnej svedkyne sa z bezpečnostných dôvodov tajilo. Až v januári 1992 novinár John R. MacArthur napísal v New York Times, že svedkyňa bola v skutočnosti dcérou kuvajtského veľvyslanca v USA. Ďalšie vyšetrovanie prípadu ukázalo, že celá „inkubátorová správa“ bola čírou propagandou.
A čo ďalej? Amerika jasala. Zbavená vietnamskej traumy a spomienky na vyše 58 tisíc mŕtvych a 2500 nezvestných, s veľkou slávou vítala doma národného hrdinu „Maca“ Schwarzkopfa. Vojna v perzskom zálive priniesla USA niekoľko výhod: presadila sa americká hegemónia na Blízkom a Strednom východe; získali sa arabské krajiny bez toho, že by si Amerika rozhnevala svojho tradičného spojenca – Izrael.


Pozn.: Vojna trval šesť týždňov od 17. januára do 28. februára 1991. Spoločnosť CNN zabezpečovala priamy prenos vojenských akcií dvadsaťštyri hodín denne. Vojny sa zúčastnilo 450 000 amerických a spojeneckých vojakov, ktorý porazili irackú armádu, skladajúcu sa z 1 milióna vojakov. 100 000 irackých vojakov padlo a 65 000 bolo zajatých. Na strane spojencov boli straty extrémne nízke: 234 mŕtvych, 479 ranených a 57 nezvestných. Tak takto sa vedie vojna hodná vyspelej civilizácie a ľudstva z konca 20. storočia – bleskovo, bez zábran, efektívne. Potom padne opona, efektne a so slávou, ale potlesk zriedka trvá dlho, a ani na premiére netlieska každý...