Mária Terézia – najstaršia dcéra Karola VI- sa narodila 13.mája 1717 v centre Viedne, na zámku Hofburg. Jej matka Alžbeta Kristína Braunschweig-Wolfenbuttel nemala na deti veľký vplyv. Mária si už v detstve obľúbila vychovávateľku grófku Karolínu Fuchsovú, ktorú do smrti oslovovala „mami“. Upriamila sa na ňu dokonca natoľko, že ju po smrti dala pochovať do rodinnej hrobky Habsburgovcov v kapucínskom kláštore vo Viedni. Po otcovi zdedila Mária Terézia veľkú lásku k hudbe a k divadlu. Mala skvelý hlas a keby nebola prvorodenou dcérou bola by sa stala úspešnou opernou speváčkou. Výborne hrala na klavíri. Navštevovala operné predstavenia. V obľúbenom cisárovom sídle -Favorite- vybudovali divadlo, kde sa hrali najlepšie divadelné predstavenia. Jej vzdelanie však bolo omnoho širšie- dobre ovládala latinčinu, francúzštinu, španielčinu, taliančinu a nemčinu.
Latinský jazyk bol komunikačným jazykom v cirkvi ale aj úradnou rečou štátnych a právnych dokumentov, deklarácií, diplomacie a vedy. Venovala sa aj geografii, histórii a matematike, ktorú si veľmi obľúbila. Ako však neskôr sama priznala, nenaučila sa vôbec nič čo by jej pomohlo pri budúcich povinnostiach. Keďže Karol VI dúfal, že vládu prenechá jej synovi, neusiloval sa ju ani v najmenšom poučiť o vladárskych povinnostiach. Veľmi skoro bol pre Máriu vymyslený „sobášny projekt“, podľa ktorého sa mala vydať za lotrinského vojvodu Leopolda Klementa. Po jeho neočakávanej smrti sa na miesto uchádzača o Máriinu ruku dostal Klementov brat František Štefan (veselý a prívetivý). František Štefan prišiel na viedenský dvor skôr preto, aby sa stal cisárovým nástupcom, než aby sa zaujímal o vtedy päťročnú Máriu. Postupom času sa však tento vekový rozdiel z ich vzťahu akoby vytratil a počas odlúčenia v rokoch 1729-32 sa z neho vyvinula obojstranná náklonnosť. Vzhľadom na politickú situáciu, bolo ich manželstvo ohrozené. Mária sa mala vydať za bavorského kurfirsta. Až po dojednaní predbežného mieru (nie príliš výhodného pre Karola VI), už ich sobášu nestálo nič v ceste. Vo februári 1736 sa v kostole augustiánov vo Viedni zosobášili. Ešte po rokoch spomínala na tento deň ako na najšťastnejší v živote. Voči manželovi si po celý život uchovala oddanosť a obdiv.
Medzi 20.-39. rokom života porodila Mária Terézia 16 detí. Po prvých troch dievčatách sa jej konečne narodil syn Jozef- dedič trónu. Narodil sa v ťažkom období matkinho života, keď Karol VI 20.10.1740 zomiera a svojej neskúsenej a nepoučenej dcére zanechal krajinu v zlých podmienkach, bez peňazí, vojsk a poradcov. Hrozili sociálne nepokoje a zárodok politickej vzbury. Nová vládkyňa ihneď zvolala zasadnutie „tajnej konferencie“. Ako dvadsaťtriročná musela čeliť neprajnosti kabinetu. V júni 1741 bola korunovaná za uhorskú kráľovnú v Dóme sv. Martina v Bratislave. Aby pri poslednom rituáli na korunovačnom vŕšku na Dunajskom nábreží nezlyhala , chodila na hodiny jazdy na koni a trénovala s najťažším mečom. V Chráme sv. Víta v Prahe ju 12.mája 1743 olomoucký biskup korunoval za českú kráľovnú. Prvé roky boli pre Máriu Teréziu veľmi ťažkou, ale účinnou školou. Boli poznamenané tzv. „bojmi o dedičstvo habsburské“. Boje skončili v roku 1748 podpísaním mieru v Čechách. Napriek tomu, že musela pristúpiť na stratu niektorých území, vybojovala si vlastne svoje víťazstvo, pretože húževnatosťou dokázala neprajníkom, že je schopná ubrániť trón pred nepriateľmi. Nasledujúcich 7 rokov po uzatvorení mieru, býva označovaných ako obdobie reforiem.
Všetky reformy vlastne smerovali k vytvoreniu dokonale centralizovanej vlády. V roku 1765 zomrel cisár František Štefan. Pre Máriu Teréziu to bol veľký otras. Od tej chvíle sa akoby zmiernila jej rozhodnosť. Spoluvládcom sa stal jej syn Jozef II. Táto spolupráca bola plná nedorozumení a hádok, kvôli Jozefovej prudkosti, bezohľadnej otvorenosti a neprístupnosti, ktoré vedela Mária Terézia tak majstrovsky využívať vo svoj prospech a teda v prospech celej krajiny. Toto jej strpčovalo posledné roky života. Pokúšala sa úradovať, ale značná ťarcha vlády padla na syna Jozefa II. Na prechladnutie zomrela 29.novembra 1780 v Hofburgu. Jej osobnosť je dodnes pojmom pripomínajúcim boj o dedičstvo, šťastný výber partnera, budovanie mocenského systému a úspešnosť vo vnútropolitických záležitostiach ríše. Tak si ju pripomíname my a tak si ju budú pripomínať ešte celé generácie ľudí.
Prečo bola Mária Terézia panovníčkou?
Po otcovi zdedila Mária Terézia tri veľké územia (rakúske, uhorské a české)spolu s množstvom menších deržáv. Prechod vlády v najväčšom stredoeurópskom súštátí do rúk tejto ženy bol dlho a starostlivo pripravovaný. Aj tak neprebehol hladko. Cisár Svätej ríše rímskej Karol IV. mal so svojou manželkou Alžbetou Kristínou Brunšvickou jedného syna a tri dcéry. Syn Leopold Ján zomrel niekoľko mesiacov po narodení a nového mužského potomka sa Habsburg nedočkal. Aby zaistil nedeliteľnosť monarchie pozmenil tzv. ,,pragmatickú sankciu“, nástupnícky rád v prospech svojej najstaršej dcéry Márie Terézie. Krásna a temperamentná svetlovláska bola po dlhých jednaniach a množstvách ústupkov prijatá zdedenými zemami i hlavnými európskymi mocnosťami, ale čoskoro sa ukázalo, že písané zmluvy sú len obyčajné zdrapy papiera.
Pragmatická sankcia:
Nariadenie cisára Karola 4. Z roku 1713 o nástupníctve v habsburských krajinách , ktoré sa stalo zároveň základným zákonom habsburského súštátia ( od 1804 Rakúska , od 1867 Rakúsko – Uhorska až do roku 1918 ). Vychádzalo zo staršej tajnej zmluvy medzi Jozefom 1 a Karolom 4. Z roku 1703 o rozdelenie nástupníctva v krajinách rakúskeho a španielskeho dedičstva . Stanovilo neoddeliteľnosť do tej doby formálne nezávislých zemí ovládaných Habsburgovcami a prednostné dedičke právo dcér Karola 4.. Pragmatická sankcia bola predložená k schváleniu snemom: český ju prijal 1720 bez výhrad , uhorský 1722 s obmedzením posilujúcim postavenie Uhorska , Chorvátsky snem ju prijal už v roku 1712 , aby obhájil štátoprávne postavenie Chorvátov. , ktoré bolo ohrozené nátlakom uhorskej šľachty . Medzinárodné uznanie pragmatickej sankcie sa stalo osou politiky Karola 4. A bolo dosiahnuté za cenu veľkých ústupkov ( napr. Rezignácie na obchod s Indiou) . A j tak po smrti Karola 4. Vystúpila proti dedičským nárokom Márie Terézie koalícia európskych štátov ( vojny o rakúske dedičstvo ).
Mária Terézia má ťažkosti
Hneď po smrti Karola III vystúpila proti dedičným nárokom Márie Terézie koalícia európskych štátov ne čele s pruským kráľom Fridrichom II., ktorý si robil nároky na Sliezsko. Ostatné štáty, podnietené vidinou ľahko získateľnej koristi, ponáhľali s nasledovať jeho príklad. Francúzske a bavorské vojská vtrhli do Čiech a za pomoci Sasov koncom novembra 1741 obsadili Prahu. Bavorského kurfistu Wittelsbachovcov vyhlásili za českého kráľa a začiatkom roka 1742 ho ríšske stavy zvolili aj za rímsko-nemeckého cisára. Tak pretrhol viac než tristoročnú kontinuitu Habsburgovcov na tróne Svätej rímskej ríše nemeckého národa. Maria Terézia však prejavila rozhodnosť a odvahu veľkého politika. Pomoc získala u uhorských stavov. Uhorsko ostalo poslednou nádejou mladej panovníčky. Preto pricestovala do Bratislavy, kde práve zasadal snem a osobne požiadala o pomoc. Do vystúpenia pôsobivo zakomponovala slzy, apelovala na tradičnú rytierskosť, na povinnosť ochraňovať slabé ženy. A účinok bol ohromujúci. Poslanci jej ani nedovolili dohovoriť, vyvolávali jej na slávu a sľúbili dať život i krv za svoju kráľovnú.
Mária Terézia však aj sama vyšla v ústrety stavom a vyhovela ich požiadavkám. Na začiatku roka 1742 uhorské a rakúske pluky vyhnali bavorské vojská z Horného Rakúska. Azda ženskej citlivosti na utrpenie a krviprelievanie možno ďakovať, že kráľovná sa po skúsenostiach z týchto vojen stala prívrženkyňou mierovej politiky a ani svojmu synovi a spoluvládcovi Jozefovi nedovolila viesť vojnu proti Pruskú a Bavorsku. Vyhlásila, že: „vojna je ohyzdné protiľudské remeslo a lepší je menej oslnivý mier než vojna opradená slávou“. Mladá kráľovná nezdedila nepriateľov len za hranicami ríše. Ani vnútri krajiny nemala pevnú oporu. Vládla tu ozajstná gerontokracia – starí ministri, protekcionárstvo a korupcia bujneli vo všetkých formách všade. Okrem vojnového stavu, ťažila krajinu silná hospodárska zaostalosť, absencia podnikateľských vrstiev, hlboko zakorenené stredoveké tradície, nevzdelanosť širokých ľudových vrstiev a ich bezhraničná bieda.
Reformy Márie Terézie (všeobecne)
Vlečúce sa vojny o dedičstvo a ich následky Máriu Teréziu poučili a presvedčili ,že monarchia je zrelá na reformy. Začala dlhá, ale radikálna premena feudálnej ríše v centralizovaný štát. Viedeň sa stala sídlom nových ústredných úradov a štátny úradníci postupne prevzali množstvo funkcii, ktoré dovtedy patrili stavovským obciam jednotlivých zemí. Išlo predovšetkým o vyberanie daní, odvody do armády a o výkon niektorých súdnych právomocí. Pracovitosť a praktické zameranie „cisárovnej“ dobre zapadli do vtedajšej osvieteneckej atmosféry, ktorá postupne ovládla európske dvory. V povedomí širokej verejnosti zostáva predovšetkým školská reforma. V Čechách, na Morave aj v Dolnom Rakúsku vyrástli manufaktúry, stavala sa kasáreň, nemocnice a starobince. Budovala sa rozsiahla sa rozsiahla sieť spevnených ciest a do obehu boli dané prvé papierové bankovky. Tereziánske (obzvlášť neskôr jozefínske) reformy neboli vždy prijaté s nadšením. Stavy nesúhlasili s okresávaním vlastných právomocí a cirkev s obmedzovaním svojej moci. Jednotlivým zemiam monarchie vadilo, že reformy prehliadali zemské špecifiká a zavádzali germanizáciu. Panovníčka dala vypracovať súpis pozemkovej držby, tzv. tereziánsky kataster. Podľa neho sa potom vyrubovali dane. Takisto zreorganizovala armádu. Aby napomohla rozvoj obchodu, nariadila budovať a udržiavať cesty. Zreformovala súdnictvo, zdravotníctvo, zasiahla i do správy miest a dedín. Za osem rokov sa jej podarilo zbaviť obrovských dlhov, ba aj naplniť štátnu pokladnicu.
Reforma školstva
Ako jedna z posledných oblastí prišlo v roku 1774 na rad školstvo. Svetlo sveta uzrel Všeobecný školský poriadok, ktorého hlavným autorom bol Ignác Felbiger. V duchu osvietenstva požadoval vybudovanie hustej siete verejných škôl. Štát tak deklaroval záujem, aby všetci jeho obyvatelia dostali aspoň základné vzdelanie. Táto skutočnosť mu zároveň dávala šancu ideovo pôsobiť na poddaných. Tí mali byť vychovávaní v duchu záujmov panovníckeho domu. Najdôležitejším krokom celej reformy bolo zavedenie povinnej šesťročnej školskej dochádzky pre deti od 6 do 12 rokov. Možnosť chodiť do školy dostali po prvýkrát aj dievčatá, ktoré dovtedy nemali takmer žiadnu možnosť oficiálneho vzdelávania. Všeobecný školský poriadok rozlišoval tri druhy ľudových škôl: triviálne, hlavné a normálne. O ich zriaďovanie sa starali obce a školskí patróni z radov šľachty. Deti z chudobných rodín boli oslobodené od platenia školného.
Jednotriedne triviálne školy boli pri sídlach farských kostolov. Deti sa v nich od jedného učiteľa učili čítať, písať, počítať a náboženstvo. V mestách pribúdala výučba znalostí potrebných pre remeslo. Felbiger bol zástancom oddeleného vyučovania chlapcov a dievčat. Dievčatá mali učiť učiteľky. Poriadok nepoznal žiadne sankcie za porušovanie dochádzky. Zväčša záležalo na prístupe konkrétneho učiteľa. Tresty za nedodržiavanie dochádzky zaviedol v roku 1781 syn Márie Terézie Jozef II. Deti na vidieku mali úľavy v letných mesiacoch počas vrcholiacej žatvy. V krajských mestách boli štvortriedne hlavné školy. Štyria učitelia tu okrem trivia vyučovali náboženstvo, latinčinu, dejepis, prírodopis, zemepis, sloh, geometriu, kreslenie a základy hospodárstva. Normálne školy slúžili na prípravu budúcich učiteľov triviálnych škôl. Každý adept učiteľstva musel zložiť odbornú skúšku a učitelia, ktorí už pôsobili v praxi, si tu dopĺňali vedomosti. Na ľudové školy nadväzovali 4-ročné latinské gramatické školy. Tu sa kládol dôraz na vyučovanie latinčiny, nemčiny a dejepisu.
Po ich absolvovaní pokračovali vybraní žiaci v dvojročnom štúdiu na gymnáziách. Kto mal záujem študovať na univerzite, postúpil po skončení gymnázia na dvojročné lýceum, kde sa venovala pozornosť štylistike, rétorike, filozofii, gréčtine, matematike a fyzike. Na vyšších školách učiteľ žiakom onikal. Ak niektorý študent neposlúchal, tykal mu tak dlho až sa polepšil. K ďalším trestom patrila čierna kniha a lavica hanby. Naopak, ako pochvala slúžila kniha cti a lavica cti. Skúška sa konala každý mesiac a mala písomnú formu. Okrem toho podstupovali študenti každý polrok semestrálnu skúšku. Reforma školstva vo východnej časti ríše - Uhorsku, prišla na rad v roku 1777. Panovníčka ju nariadila osobitnou študijnou osnovou podobnou Všeobecnému školskému poriadku pod názvom Ratio educationis.
Reforma vojska
Energicky sa pustila do reorganizácie armády. Kráľovná, zaviedla do armády modernejší, pruský model výcviku a taktiky, dala vydať nové výcvikové a služobné poriadky pre jednotlivé druhy vojsk, zaviedla všeobecné používanie uniforiem. Starala sa aj o zaopatrenie vojsk, pravidelné stravovanie a vyplácanie žoldu, ako aj o udeľovanie dovolenky vojakom. na zvýšenie profesionálnej úrovne dôstojníckeho zboru zriadila vojenskú akadémiu, kadetku a polytechniku. V mieri vyžadovala, aby sa vojsko zúčastňovalo na verejných prácach.
Reforma hospodárstva
Reformy sa sústreďovali na hospodárske povznesenie monarchie, aby bola schopná konkurovať ostatným krajinám západnej Európy (Francúzsku, Veľkej Británii a predovšetkým hospodársky a mocensky silnému Prusku).
Súčasne sa do poľnohospodárstva zavádzali niektoré nové technológie, pestovanie nových plodín, napríklad zemiakov, kukurice, tabaku, ako aj chov nových plemien dobytka.
Reforma ciest, mínc a manufaktúr
Pozornosti kráľovnej neušiel ani stav ciest, ktoré mali slúžiť najmä rozvoju obchodu, preto nariadila nielen budovanie ciest, ale aj ich pravidelnú údržbu. Dala raziť kvalitné strieborné mince, tzv. tereziánske toliare, neskôr roku 1762 vydala vo Viedni prvé papierové peniaze v strednej Európe. Podporovala rozvoj manufaktúr a v priebehu ôsmich rokov sa jej podarilo vyrovnať štátny dlh z astronomických 259 miliónov zlatých a dokonca dosiahnuť prebytok štátneho rozpočtu
Reforma súdnictva
Výrazne zreformovala súdnictvo. Znie to neuveriteľne, ale ešte v osvieteneckom 18.storočí súdili a upaľovali čarodejnice, pri vypočúvaní používali mučenie. Mária Terézia vyňala súdnictvo z rúk stavov, poštátnila ho a roku 1768 vydala nový trestný poriadok – Constitutio Criminalis Theresiana.
Reforma zdravotníctva
Priam priekopnícka bola reformná činnosť Márie Terézie v oblasti zdravotníctva, kde sa do polovice 18.storočia vôbec nedalo hovoriť o uvedomelej starostlivosti. Už roku 1738 bola pri Uhorskej miestodržiteľskej rade zriadená zdravotná komisia zameraná na boj proti šíreniu moru a iných nákazlivých chorôb, ale aj na usmerňovanie činnosti zdravotníckych pracovníkov. Pôvodcom a organizátorom reformy bol osobný lekár a jeden z najbližších radcov kráľovnej Holanďan Gerhard van Swieten, priekopník očkovania. Nedostatok lekárov, chirurgov, pôrodných asistentiek a odborného personálu sa riešil zriaďovaním lekárskych fakúlt, ale aj aktívnou osvetovou činnosťou. Otázky zdravotníctva komplexne rieši kráľovsky mandát Generale normativum de re sanitatis z roku 1770.
Ostatné reformy
Hovorí sa ,že Mária Terézia bola žiarlivá. A pretože nemohla špehovať svojho manžela, zriadila mravnostnú políciu s pomerne veľkými právomocami. Úlohou tejto polície bolo nie len dbať na mravopočestnosť ,ale priamo zatýkať do vezenia mladé dievčatá pristihnuté vo viedenských lokáloch v mužskej spoločnosti. Obzvlášť sa zameriavala na čašníčky, v ktorých videla potenciálne prostitútky. Dokonca vydala zákon, ktorý ženám zakazoval prácu v krčmách. Pristihnuté servírky ,ktoré zákon nerešpektovali, riskovali ostrihanie dohola, bičovanie alebo dokonca vyhnanie z mesta.
Taktiež dala upraviť vodné toky.
Urbár
Tereziánsky urbár: (1767) usporadúval vzťahy medzi poddanými, zemepánmi a obcami, ktoré nadobudli verejnoprávny charakter. Štát ochraňoval poddaných, bol tu určený maximálny rozsah poddanských povinností. Tereziánsky urbár sa zakladal na výmere pôdy a povinností pre každého poddaného. Odlišovali sa podľa akosti pôdy, veľkosti statku a vlastníctva domácich zvierat. Podľa toho sa odlišoval počet dní, ktoré musel poddaný odrobiť do roka na panskom a akú veľkú časť úrody musel každoročne odovzdať zemepánovi. Tomu sa odovzdávali ešte tzv. dary, čo boli dve sliepky, dvaja kapúni, 12 vajec a holba masla od usadlosti a od 30 poddaných 1 teľa.
František Štefan
Premenlivosť vtedajších národných vzťahov a veľkú hru diplomacie na svojej koži zažil i manžel Márie Terézie František Štefan Lotrinský. Čoskoro po jeho nástupe k moci obsadilo Lotrinsko Francúzsko a neskôr ho musel odstúpiť inému kandidátovi výmenou za uvolnené Toskánsko v Taliansku. Po smrti bavorského kráľa Karola Alberta, rímskeho cisára a českého „protikráľa“ prešla na Františka Štefana cisárska koruna. Máriu Teréziu nazývali súčasníci a neskoršie tradície cisárovnou, ale v rímskonemeckej ríši nikdy nevládla. Skutočným cisárom bol jej manžel a neskôr(od roku 1765) túto hodnosť prevzal syn Jozef II. Titul cisára rakúskeho vznikol až o niekoľko rokov neskôr, v roku 1804.
Deti Márie Terézie
Mária Terézia okrem vladárskych a diplomatických povinností mala taktiež povinnosti materské. S Františkom Štefanom mala 16 detí. Sama o tom píše: „Nehladiac na starobu, neduhy a povinnosti, ktoré ma ťažia, bola mi výchova detí vždy veľkou a nadmieru milou povinnosťou.“ Vštepovala svojim deťom predovšetkým zmysel pre povinnosť a schopnosť dôstojne reprezentovať. Výhodné diplomatické sobáše boli samozrejmosťou. Nie
vždy však priniesli tieto chladné kalkulácie očakávaný zisk, o rodinnom šťastí nehovoriac. Známy je tragický osud Márie Antoinetty, ktorá bola popravená behom Veľkej francúzskej revolúcie.
Ďalšia z dcér Márie Terézie, Mária Karolína musela zastúpiť svoju sestru, ktorá zomrela uprostred svadobných príprav, a vziať si namiesto nej princa Ferdinanda Neapolského. Príliš šťastia nemal ani Jozef II. vo svojich dvoch manželstvách. Po smrti krásnej Izabely Parmskej nemal vôbec chuť znovu sa ženiť. Nakoniec podľahol nátlaku svojej matky a vzal si škaredú obéznu bavorskú princeznú, o ktorej napísal, že nemá ani vznešené spôsoby ani vytriedený rozum. Účelový sobáš s dcérou bývalého protikráľa Karola Alberta mal upraviť dynastické vzťahy a vyviezť Jozefa II. z pochmúrnych myšlienok. Prvé sa snáď podarilo, druhé rozhodne nie. Už krátko po svadbe Jozef svoju novú ženu ignoroval, dokonca jej navzdory matkinmu naliehaniu odmietal i písať. Po dvoch rokoch Jozefa Bavorská umiera rovnako ako jej predchodkyňa na čierne kiahne.