Títo dvaja protagonisti svetových dejín sa po prvý krát stretli 9. júna 1940. De Gaulle, ešte ako námestník ministra obrany zmietajúcej sa Francúzskej republiky, rokoval s ministerským predsedom Churchillom. De Gaulle vo svojich memoároch o tomto stretnutí uviedol: „Dojem, ktorý som si zo stretnutia odniesol, potvrdil moje presvedčenie, že Veľká Británia, vedená takým bojovníkom, sa iste nepodrobí. Prudké a nepríjemné incidenty, ku ktorým neskôr medzi nami mnohokrát prišlo kvôli našim rozdielnym povahám, niektorým protichodným záujmom našich krajín a omylov, ktorých sa Anglicko dopustilo na škodu zraneného Francúzska, ovplyvnili síce môj postoj voči britskému premiérovi, nie však môj názor na neho osobne. Winston Churchill sa mi javil od počiatku do konca drámy ako veľký majster vo veľkej roli a ako veľký umelec veľkých dejín.“

Medzi de Gaullom, mužom ktorý sa pokladal za záchrancu Francúzska, a Churchillom jeho veľkým milovníkom, panovali počas celej vojny zložité a obtiažne vzťahy. Keď Pétainova vláda požiadala o prímerie, generál Charles de Gaulle, ktorý vtedy bol pomerne neznámym a bezvýznamným členom vlády, odletel s Churchillovým priateľom, generálom Spearsom, do Británie. 18. júna 1940 sa obrátil na Francúzov rozhlasovým prejavom, v ktorom povedal, že nieje všetko stratené a že vojna bude pokračovať. Zmienil sa o „odpore“, ale z jeho slov nebolo vôbec zrejmé, aký postoj sám zastáva. Britská vláda si ihneď uvedomila, že tento rozhlasový prejav bol chybou, pretože stále dúfala, že nejako ovplyvní vládu sídliacu v Bordeaux. De Gaulle bol podrobený prísnemu dohľadu a nesmel prehovoriť v rozhlase, pokiaľ nebude uzavreté právoplatné prímerie. Vtedy generál prehovoril o formovaní síl, ktoré budú pokračovať v boji.

23. júna sa kabinet rozhodol uznať Francúzsky výbor národného oslobodenia, avšak nie de Gaulla ako jeho vedúceho predstaviteľa. Ministri dúfali, že pre túto rolu nájdu nejakú významnejšiu osobnosť. Do Maroka boli vyslaný britskí splnomocnenci, aby sa pokúsili zmobilizovať niektorého z francúzskych politikov, ktorý tam prišli z Bordeaux, ale úradné miesta, ktoré zachovávali vernosť Pétainovi, znemožňovali akékoľvek kontakty. Pretože Briti nemali na dohľad žiadnu inú alternatívu, uznali 28. júna de Gaulla za „vedúceho predstaviteľa všetkých Slobodných Francúzov“, ktorí zachovali vernosť veci spojencov. Boli použité starostlivo vybrané slová, aby sa Británia vyhla jeho uznaniu za predstaviteľa vlády.

Churchill držal de Gaulla v osobných vzťahoch veľmi „nakrátko“, prostredníctvom svojich dvoch priateľov, Spearsa a Mortona. Aj keď na verejnosti bola de Gaullovi preukazovaná značná pozornosť, aby sa demonštrovalo, že Británia nieje sama, v skutočnosti boli Briti omnoho opatrnejší. Nedovolili miniatúrnym jednotkám Slobodných Francúzov (de Gaulle velil len 2000 vojakom a približne rovnakému počtu námorníkov) bojovať samostatne, pretože sa obávali, že by mohli prebehnúť k nepriateľovi.

Siedmeho augusta došlo medzi Churchillom a de Gaullom k vzájomnej výmene listov. Briti ho oficiálne odmietli uznať za predstaviteľa vlády a odmietli vyhovieť jeho žiadosti o poskytnutí záruk, že bude obnovená územná celistvosť a nezávislosť Francúzska. V novembri bol do Londýna privezený guvernér Indočíny – generál Catroux. Churchill mu ponúkol, aby sa postavil do čela Slobodných Francúzov, ale guvernér ponuku odmietol s poukázaním na to, že chce radšej slúžiť pod de Gaullovým vedením.

Briti sa zblížili s vládou s Vichy, a to v podstate znamenalo dištancovanie sa od de Gaulla a Slobodných Francúzov. De Gaulle, ktorý vtedy ovládal časť koloniálneho impéria, bol rovnako rozhodnutý, že si zachová svoje ústredie v Londýne, a okrem toho závisel na britskom financovaní. Churchill mal od začiatku pramálo pochopenie pre de Gaullove metódy a ani im príliš nerozumel. Odmietol prehlásenie predstaviteľov Slobodných Francúzov zo severnej Afriky, že vláda vo Vichy je nelegálna a právoplatným predstaviteľom Francúzska je on (mimochodom, de Gaulle bol vládou vo Vichy odsúdený na smrť za vlastizradu). Churchill odmietal zájsť ďalej, než tak urobil v júny – de Gaulle bol vojenským predstaviteľom Slobodných Francúzov a Briti s ním budú jednať, len pokiaľ ide o tie časti francúzskeho impéria, ktoré skutočne ovláda (pritom dúfali, že zostanú čo možno najmenšie). Jeseň roku 1940 sa vyznačovala začiatkom Churchillových často prudkých sporov s de Gaullom, ktoré mali byť zriedkakedy prerušované obdobiami súladu, a mali trvať až do konca vojny.

Vzťahy medzi Churchillom a de Gaullom zostávali nesmierne búrlivé aj pri riešení otázky Sýrie na jeseň 1941. Obe strany očakávali niečo celkom iného. De Gaulle bol v ťažkom postavení, keď sa snažil hájiť záujmy Francúzska podľa svojich predstáv, aj keď sa rozchádzali so záujmami Británie, a zároveň bol úplne závislí na Britoch. Británia ho zasa chcela riadiť a očakávala, že bude poddajnejší. Okrem toho medzi dvoma mimoriadnymi osobnosťami, akými boli Churchill aj de Gaulle, panovala osobná nevraživosť. Churchill nebral prakticky žiadne ohľady na de Gaullove postavenie a obzvlášť ťažko znášal akékoľvek prejavy nezávislého postoja. Prístup ku Slobodným Francúzom bol obvykle diktovaný jeho silne emotívnymi reakciami na de Gaullove kroky, aj keď chladnokrvnejšie hodnotenie naznačovalo, že de Gaulle bude reprezentovať mohutnú silu v povojnovom Francúzsku, a preto je kvôli dlhodobým britským záujmom nutné s ním udržovať dobré vzťahy.

Churchill a britská vláda zosnovali spiknutie, ktorého cieľom bolo pristrihnúť de Gaullovi krídelka a obmedziť možnosť jeho manévrovania. Poslednou kvapkou bol Churchillov záchvat zúrivosti kvôli interview, ktoré de Gaulle poskytol jedným americkým novinám a v ktorom uviedol, že vzťahy Británie k Vichy sa rovnajú dohode s Hitlerom. Churchill hneď nato vydal smernice, že nikto sa nesmie stretávať s de Gaullom ani s členmi jeho štábu, žiadosti o pomoc majú byť odmietnuté a nesmie byť povolené rozhlasové vysielanie. Spiknutie nakoniec neslávne stroskotalo. Churchill sa teda uchýlil k metódam, ktoré mal po ruke, a zakázal mu odchod z krajiny, ale pretože de Gaulle nepožiadal o umožnenie žiadnej cesty, vôbec si toto obmedzenie nevšimol.
Vzťah de Gaulla k Američanom bol diametrálne odlišný od toho Churchillovho. Pokiaľ Churchill mnohokrát vyhlásil, že nikdy neuprednostní Francúzov pred Američanmi, de Gaulle bol alergický na všetko, čo sa týkalo amerických záležitostí. Nemalou mierou k tomu v tomto období prispievala neochota Washingtonu uznať de Gaulleovu vládu, keď si Američania stále ponechávali veľvyslanca u Pétaina vo Vichy. Churchillov postoj k Amerike sa nezmenil ani po vojne. Prial si aby aj v zmenených podmienkach naďalej trval „zvláštny vzťah“ medzi USA a Veľkou Britániou. Koniec koncov, takýto postoj zastáva Británia dodnes. Veľmi pekne sa to potvrdilo v nedávnom útoku na Irak.

Churchillove vzťahy s de Gaullom sa v roku 1942, podobne ako v predchádzajúcom, vyznačovali prudkými spormi. Behom sporu ku ktorému došlo na jar kvôli tomu, že Slobodný Francúzi obsadili kolóniu St Pierre a Miquelon ovládanú stúpencami Vichy, Churchill písal o „nádeji, že de Gaulle dokáže zmobilizovať značné percento Francúzov, ktorá, ako sa medzi tým ukázalo, bola falošná“. Briti zahájili bez ohľadu na Slobodných Francúzov svoj vlastný útok. Briti sa zmocnili prístavu Diego Suarez. Nepokúsili sa však obsadiť zostávajúcu časť ostrova, a namiesto toho uzavreli dohodu s vichystickými predstaviteľmi. De Gaulle bol prirodzene pobúrený a hovoril o odchode Slobodných Francúzov do Sovietskeho zväzu.

Churchill vopred zabránil akémukoľvek podobnému kroku tým, že mu opäť zakázal cestovanie. De Gaulle namietal, že britské kroky vyvolávajú pochybnosti o spolupráci medzi Francúzskom a Britániou, Churchill ho však opravil: „Medzi generálom de Gaullom a Anglickom. Generál de Gaulle nieje Francúzsko, ale bojujúce Francúzsko.“ Churchill sa rozhodol, že vzťahy s de Gaullom budú na nejakú dobu prerušené. Všetka komunikácia Slobodných Francúzov bola odrezaná a spravodajská spolupráca bola zakázaná. Churchill sa pripravoval na dohodu s vichystami. Neskôr tieto obmedzenia odvolal. Raz Churchill povedal, že de Gaulle a Francúzsky výbor národného oslobodenia sú jedinými predstaviteľmi, ktorých Británia uznáva (čo bola z čisto faktického hľadiska pravda), ale potom vyjadril nádej v jednotu Francúzov, čo malo de Gaullovi naznačiť, že sa od neho v budúcnosti očakáva ochota ku kompromisu a k prijatiu menej významného postavenia.

Aj keď sa de Gaulle Churchillovi vyhrážal svojim odchodom do Sovietskeho zväzu, je nepochybné, aký postoj k Stalinovi zastával. Koniec koncov veľmi podobný ako Churchill. Ten nikdy neprestal byť antikomunistom. Ale po Hitlerovom vpáde do Ruska sa odhodlane postavil po boku svojich nových problematických spojencov. Akokoľvek, na rozdiel od svojho partnera Franklina Delano Roosevelta sa na sovietske Rusko pozeral vždy viac ako na spolubojovníka než na politického partnera. Na konci vojny sa rozpadla Churchillova vládna koalícia a do premiérskeho kresla zasadol labourista Clement Attlee. Keď sa začali prejavovať snahy britských socialistov o zachovanie prvkov vojnovej riadenej ekonomiky, Churchill vyhlásil na zlosť mnohých, že vláda, ktorá chce mať socialistickú ekonomiku, bude potrebovať aj gestapo.

Behom ciest do Washingtonu a Alžírska v roku 1943 sa Churchill opäť pokúsil zbaviť de Gaulla všetkého vplyvu na francúzske záležitosti. Ale de Gaullove postavenie sa vytrvale upevňovalo. Churchill zaslal z Washingtonu do Londýna telegram adresovaný Edenovi a Attleemu, ktorý obsahoval dlhý výpočet sťažností a končil nezaobalenou požiadavkou: „Žiadam kolegov, aby naliehavo zvážili, či by sme nemali de Gaulla odstrániť ako politickú silu.“ Keby to Churchill vtedy presadil, Francúzsky národný výbor by bol vyrozumený, že mu nebudú poskytované finančné prostriedky ani iná pomoc, pokiaľ neodíde de Gaulle. Churchill vykreslil de Gaulla ako „škodlivého človeka... Nenávidí Anglicko a všade po sebe zanechal stopu anglofóbie.“ Kabinet však uznal, že Británia nieje oprávnená de Gaulla politicky „odstrániť“ a že by akýkoľvek takýto pokus viedol jedine k upevneniu jeho postavenia. Churchill zastával názor, že de Gaulla má diktátorské sklony, a že túži len po moci.

V roku 1944 Churchillovi robila veľké starosti operácia „Overlord“, a najmä vzťahy s de Gaullom. Churchill povedal v januári, že by de Gaulle a jeho výbor nemali prevziať správu oslobodených častí Francúzska: „Nemáme teraz žiadne záruky, že... on a jeho pomstychtivý kumpáni nevyrukujú s požiadavkami, aby sa dočasne stali sudcami správania všetkých Francúzov a sústredili vo svojich rukách všetku úradnícku moc. Práve toho sa desí prezident a ja tiež.“ Churchill sa s Rooseveltom dohodol, že de Gaulle a jeho výbor majú byť vylúčený z účasti na všetkých súčastiach operácie „Overlord“, ktorej cieľom malo byť oslobodenie jeho vlasti. De Gaulle bol informovaný o chystanej operácií a dátume jej začiatku. Súhlasil tiež, že sa obráti s rozhlasovým prejavom na Francúzov. De Gaulle na to odišiel za Eisenhowerom a okamžite odmietol jeho proklamáciu, ktorá potvrdzovala doterajšiu vichystickú správu a sľubovala Francúzom, že budú môcť rozhodnúť, akú vládu si prajú, až bude dokončené oslobodzovanie krajiny. Odmietol taktiež preniesť rozhlasový prejav až po Eisenhowerovi, pretože by tým mlčky uznal svoje podriadené postavenie. Nakoniec prejav predniesol, ale za mierne zmenených podmienok.

Ešte behom oslobodzovania Francúzska sa Churchill snažil stavať proti de Gaullovej prvej návšteve Francúzska. De Gaulle, ale nakoniec ustanovil v oslobodenej oblasti severnej Normandie u Bayeux svoju vlastnú vládu a napriek dôrazným doporučeniam Britov bol uznaný ostatnými exilovými vládami. Potom de Gaulle napísal Churchillovi dlhý, veľkorysý list, v ktorom mu vzdal chválu za rolu, ktorú zohral pri oslobodzovaní Francúzska. Churchill odpovedal chladne. Na začiatku júla 1944 de Gaulle konečne navštívil Roosevelta a Spojené štáty potom do týždňa Američania, bez konzultácií s Britániou, uznali Francúzsky výbor národného oslobodenia za de facto civilnú vládu vo Francúzsku. Churchillovi nezostalo než aby sa pripojil.

Neskôr v povojnovom období, už prezident de Gaulle udelil Churchillovi Kríž oslobodenia. Na jeseň 1958, po štrnásť ročnej prestávke, sa Churchill pri tejto príležitosti stretol s de Gaullom a predniesol precítený prejav o svojom veľkom priateľstve k Francúzsku.
V otázke Nemecka mali obaja dosť podobné názory. Aj keď generál de Gaulle patril k tej generácií Francúzov, ktorá mala s Nemcami vždy „účty“, a sám okúsil bolesť ich zbraní v oboch svetových vojnách na vlastnom tele aj duši, volal po veľkorysosti víťazov. Americkému generálovi Luciusovi Clayovi, ktorý bol navrhnutý ako zástupca generála Eisenhowera v spojeneckej kontrolnej rade a pre správu budúcej americkej zóny v Nemecku, povedal celkom otvorene, že sa mu nepáči politika bezohľadného ničenia nemeckých miest a nemeckých hospodárskych zariadení už na samom konci vojny. Staval sa však za istý druh hospodárskej kontroly porazeného Nemecka.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Winston Churchill vs. Charles de Gaulle: Porovnanie dvoch štátnikov