Rozvoj vedy a techniky, ku ktorému došlo v západnej Európe počas 18. storočia, umožnil vedcom a technikom zaoberať sa aj takou myšlienkou, akou bola výroba cukru z domácej plodiny, predovšetkým z bielej kŕmnej repy. Prvé úspešné výsledky dosiahnuté vo výrobe repného cukru zverejnil ešte roku 1747 nemecký chemik A. S. Marggaf . Výsledky svojich výskumov uverejnil v zborníku Berlínskej akadémie a dokazoval, že cukor vyrobený z bielej kŕmnej repy sa kvalitou celkom vyrovná zámorskému trstinovému .

Za priekopníka pestovania cukrovej repy a výroby repného cukru na Slovensku (a v Uhorsku vôbec) možno považovať J. Samuela Gertingera (1754-1813), lekárnika v Prešove . Gertinger dobre poznal činnosť a výsledky práce zahraničných odborníkov, pestovateľov cukrovej repy. Povzbudený ich výsledkami začal už roku 1801 pestovať cukrovú repu v Prešove. Semeno dostal od S. Tešedíka.
Cukrovú repu pestovali v prvom desaťročí 19. storočia aj v okolí Kežmarku a Levoče, ale používali ju na kŕmenie. Teda prvé pokusy pestovania cukrovej repy sa uskutočňovali práve v severných častiach Slovenska.

V rokoch 1830-1848 pracovalo na Slovensku spolu 22 cukrovarov. Roku 1830 založil Mikuláš Lačný prvé cukrovary na Slovensku vo Veľkých Úľanoch a vo Vojniciach . Avšak Mikuláš Lačný nebol jediným pestovateľom tejto priemyselnej plodiny. Popri veľkostatkároch začali podporovať pestovanie cukrovej repy aj kruhy obchodného kapitálu a nimi založené podniky (cukrovary v Košiciach, v Banskej Bystrici, Seredi, Trnave).
Do roku bol najväčším podnikom nielen na Slovensku, ale aj v Uhorsku , cukrovar v Solčanoch, založený kniežaťom Odescalchim roku 1831. V tomto cukrovare začali pestovať cukrovú repu pod vedením skúseného francúzskeho odborníka F.A. Berliera.
Výsledky, ktoré sa dosiahli vo výrobe repného cukru vo Francúzsku a v Nemecku, prinútili Rakúsko - Uhorského panovníka Františka I. roku 1831 vydať dekrét o nazdaňovaní výroby cukru z domácej suroviny.

Obrat v dejinách pestovania cukrovej repy nastal v štyridsiatich rokoch, keď pestovatelia už prestali uprednostňovať množstvo úrody a dávajú prednosť menším, ale čo do cukornatosti bohatším druhom. Lačný už roku 1832 konštatoval, že drobnejšia cukrová repa obsahuje nepomerne viac cukru ako objemnejšie kusy .
Roky 1830-1848 znamenajú v dejinách pestovania cukrovej repy na Slovensku obdobie jej udomácnenia. Centrum jej pestovania vznikalo na juhozápadnom Slovensku, predovšetkým na území Nitrianskej a Bratislavskej župy.
Medzi pestovateľmi prvé miesto zaujímali nesporne veľkostatkári, ale pestovali ju v malom množstve aj poddaní na svojich pozemkoch.
Ako prvé podnikanie kruhov obchodného kapitálu vznikol roku 1830 banskobystrický cukrovar .

Do roku 1849 cukrovarnícky priemysel na Slovensku prešiel vývinom, ktorý vylúčil používanie ľudskej sily na poháňanie strojov a v štyridsiatych rokoch dospel k používaniu parných strojov. Viedenská vláda podporovala rozvoj tohto nového priemyselného odvetvia, a to oslobodením repného cukru od dane. Pevné základy, položené v tomto období rozvoja cukrovarníckeho priemyslu, boli zárukou ďalšieho rastu.

Rok 1850 znamená zavedenie zdanenia cukrovarníckeho priemyslu. Veľkým nedostatom zákona o zdanení cukru je, že daňový základ označoval výrobnú surovinu a nie hotový produkt. Avšak práve táto základná chyba inšpirovala rozvoj technológie cukru. Kým na jednej strane cukrovarníci súhlasili so zdanením, na druhej strane si vymohli – odvolávajúc sa na prax v západoeurópskych štátoch – istý druh daňových úľav, poskytovaný na vyvážaný tovar. Ďalšou špecifickou črtou cukrovarníckeho priemyslu je organizovanosť výrobcov v rámci hraníc monarchie v jednom, centrálne vedenom spolku.
Rakúsko – Uhorské vyrovnanie roku 1867 znamená začiatok nového rozmachu v dejinách cukrovarníckeho priemyslu. Cukrovary založené po tomto roku sú dokonale pripravené na strojovú veľkovýrobu.

Nové cukrovary, ktoré dlhodobo úspešne pracovali, boli založené v Bratislavskej župe až tri: v Sládkovičove, Trnave a v Záhorskej Vsi a jeden v Nitrianskej župe v Topoľčanoch.