Cukrovar vyrábal hneď od vzniku surový i rafinovaný cukor, rafinoval i časť produkcie iných cukrovarov. Bol členom uhorských, rakúsko-uhorských i československých kartelov.

Podľa dohody o rajonizácii výkupu cukrovej repy z roku 1895 mohol vykúpiť 32,5% cukrovej repy urodenej na Slovensku. V uhorskom karteli z roku 1903 dostal pre domáci odbyt kvótu 5264 t, t.j. 6,09% celkovej uhorskej spotreby cukru. Domáci odbyt kryl len časť produkcie cukrovaru, jej väčšiu časť vyvážal do zahraničia (Ďaleký a Stredný Východ, Balkán, západná Európa). Len cez prístav v Rijeke vyviezol roku 1901 9026 t, roku 1913 už 21959t cukru. Od konca 20. rokov 20. storočia export podstatne poklesol v súvislosti so svetovou cukrovarníckou krízou. Spoločnosť dosahovala vysoké zisky a vyplácala vysoké dividendy.

Cukrovar zamestnával roku 1870 – 500, roku 1891/92 – 791, roku 1911/12 – 1200, a roku 1929/30 – 1250 robotníkov. Na prelome storočí mal prvenstvo medzi slovenskými cukrovarmi v počte zamestnaných detí: 1897/98 zo 779 robotníkov tvorili 35% mladiství. Išlo o prácu v kampani, preto väčšinu robotníkov tvorili sezónni poľnohospodársky robotníci a maloroľníci z okolia. Za Uhorska sa pracovalo vo 2 smenách po 12 hodinách.

V roku 1948 bol cukrovar znárodnený a začlenený do Spojených cukrovarov so sídlom v Seredi. Od roku 1950 bol samostatným národným podnikom.

Až donedávna bol Sládkovičovský cukrovar najdlhšie kontinuálne fungujúcim cukrovarom v celej Strednej Európe. Bohužiaľ po roku 1989 a následnom rozdelení ČSFR roku 1993 došlo k jeho sprivatizovaniu, a bohužiaľ aj k jeho úpadku. V súčasnosti z neho zostala zachovaná historická budova, ktorá sa po rokoch znova využíva . Avšak využitie týchto priestorov je na hony vzdialené pôvodnej sláve – nachádzajú sa tu sklady subdodávateľského podniku pre Samsung pôsobiaci v blízkej Galante.