Cukrovar v Sládkovičove

Cukrovar v Sládkovičove

Sládkovičovský cukrovar založili roku 1867 rakúski podnikatelia bratia Kuffnerovci a Guttmanovci. Zakladateľmi boli Ignác Kuffner, pivovarník v Ottakringu, Jakub Kuffner, rovnako pivovarník v Oderdöblingene, Hirsch Kuffner, továrnik z Břeclavi, Izák Wolf Guttmann a Dávid Guttmann, veľkoobchodníci vo Viedni. Medzi zakladateľmi je aj Filip Wodianer, statkár zo Sládkovičova, a nemožno nespomenúť riaditeľa podniku Karola Kuffnera.

Pôvodný cukrovar začal pracovať vo výrobnom roku 1868-1869 ešte ako cukrovar strednej veľkosti. Kapacita cukrovaru sa však neustále zvyšovala, tak že roku 1885 dokázal cukrovar spracovať päťnásobok pôvodnej hodnoty. Už koncom sedemdesiatych rokov patrí tento podnik medzi najväčšie cukrovary v Uhorsku.

Rýchly rozvoj bol prechodne prerušený v rokoch 1872-1873. V tomto prípade však nejde o vplyv hospodárskej krízy, ale je to dôsledok veľkého požiaru, ktorý vypukol roku 1871, keď zhoreli nielen budovy cukrovaru a rafinérie, ale aj hotovými výrobkami naplnené sklady.

V roku 1873 sa tiež vytvorila účastinná spoločnosť Diosecká ekonómia, cukrovar a liehovar so sídlom vo Viedni s účastinným kapitálom 1,5 milióna zlatých. Väčšina spoločnosti ale zostala v rukách zakladateľov.

Jedným z ukazovateľov technickej vyspelosti cukrovaru je zavedenie difúzie, Roku 1870 používajú difúziu z 11 cukrovarov na Slovensku iba v dvoch cukrovaroch: v Topoľčanoch a Zlatých Moravciach, v ostatných a teda aj v Sládkovičovskom, používali lisovanie. Je len príznačné, že práve po ničivom požiari prešiel roku 1874 aj tento cukrovar na nový spôsob. Koncom osemdesiatych rokov sa začalo so spájaním niekoľkých difuzérov do difúznych batérii. Práve kapacita týchto batérií bola hlavným aspektom rozširovania kapacity cukrovaru.

Ku koncu storočia došlo k zdokonaleniu difúznej technológie v Sládkovičovskom cukrovare. Patent Viliama Gredingera, technika cukrovaru, odstránil veľké straty pary, ktoré nastali pri otváraní difuzérov. Gredinger nahradil jednoduché horné čapy difuzérov špeciálnymi klapkami, ktoré zabránili úniku pary pri otváraní difuzérov. Urýchlením difúzie a ušetrením veľkého množstva pary prispel k skráteniu výrobného procesu a znížil množstvo spotrebovaného paliva.

Druhým závažným problémom súdobých technológov bolo odstránenie vlákien cukrovej repy zo sirupu, pretože tieto vlákna zásadne sťažovali kryštalizačný proces. Riaditeľ Sládkovičovského cukrovaru K. Kuffner zostavil špeciálne kombinované, tzv. rúrovité cedidlá, ktoré dokonale zadržali vlákna nachádzajúce sa vo vylúhovanom sirupe.

Roku 1898 došlo k pomaďarčeniu názvu spoločnosti a sídlo sa prenieslo do Budapešti.

Rok 1915 bol pre Sládkovičovský cukrovar rekordným. Je to skoro až neuveriteľné, ale akciová spoločnosť vykazuje až 2 395 406 K zisku. Výroba cukru priniesla spoločnosti 1 244 335 K čistého zisku. Neustále klesanie hodnoty uhorskej meny prinútilo majiteľov cukrovaru v Sládkovičove zvýšiť akciový kapitál cukrovaru až na 8 miliónov korún.

V roku 1922 došlo k nostrifikácií spoločnosti a jej sídlo sa prenieslo do Sládkovičova. V roku 1941 prevzala v spoločnosti 67% účastinného kapitálu Maďarská všeobecná úverová banka v Budapešti.

Spoločnosť pri svojom založení odkúpila 1040 jutár pôdy, za predmníchovskej ČSR vlastnila 14 tisíc jutár a árendovala 17 tisíc jutár pôdy, predovšetkým na dorábanie cukrovej repy. Jej cukrovarnícka ekonómia patrila medzi najväčšie a najvyspelejšie na Slovensku.

Roku 1870 spoločnosť postavila liehovar na spracovanie melasy a rafinériu liehu v Galante, roku 1912 parný valcový mlyn v Sládkovičove, roku 1929 dala do prevádzky konzerváreň ovocia a zeleniny, vlastnila vápencový kameňolom v Novom Meste nad Váhom.

Cukrovar patril medzi najväčšie a najmodernejšie v Uhorsku i v ČSR (roku 1930 bol výškou výroby na 3. mieste v republike).
Kým pri vzniku disponoval parnými strojmi s výkonom okolo 43,89 kW, roku 1892 mal už 271,28 kW, roku 1903 591,74 kW, roku 1914 už 1548,54. Teda viac než stridsaťnásobenie.

V rokoch 1873-74 a 1935-38 bol cukrovar rekonštruovaný a zmodernizovaný. Roku 1874, ako bolo spomenuté už skôr začal využívať difúziu, koncom 80. rokov Rudingerov splavný kanál.

Cukrovar vyrábal hneď od vzniku surový i rafinovaný cukor, rafinoval i časť produkcie iných cukrovarov. Bol členom uhorských, rakúsko-uhorských i československých kartelov.

Podľa dohody o rajonizácii výkupu cukrovej repy z roku 1895 mohol vykúpiť 32,5% cukrovej repy urodenej na Slovensku. V uhorskom karteli z roku 1903 dostal pre domáci odbyt kvótu 5264 t, t.j. 6,09% celkovej uhorskej spotreby cukru. Domáci odbyt kryl len časť produkcie cukrovaru, jej väčšiu časť vyvážal do zahraničia (Ďaleký a Stredný Východ, Balkán, západná Európa). Len cez prístav v Rijeke vyviezol roku 1901 9026 t, roku 1913 už 21959t cukru. Od konca 20. rokov 20. storočia export podstatne poklesol v súvislosti so svetovou cukrovarníckou krízou. Spoločnosť dosahovala vysoké zisky a vyplácala vysoké dividendy.

Cukrovar zamestnával roku 1870 – 500, roku 1891/92 – 791, roku 1911/12 – 1200, a roku 1929/30 – 1250 robotníkov. Na prelome storočí mal prvenstvo medzi slovenskými cukrovarmi v počte zamestnaných detí: 1897/98 zo 779 robotníkov tvorili 35% mladiství. Išlo o prácu v kampani, preto väčšinu robotníkov tvorili sezónni poľnohospodársky robotníci a maloroľníci z okolia. Za Uhorska sa pracovalo vo 2 smenách po 12 hodinách.

V roku 1948 bol cukrovar znárodnený a začlenený do Spojených cukrovarov so sídlom v Seredi. Od roku 1950 bol samostatným národným podnikom.

Až donedávna bol Sládkovičovský cukrovar najdlhšie kontinuálne fungujúcim cukrovarom v celej Strednej Európe. Bohužiaľ po roku 1989 a následnom rozdelení ČSFR roku 1993 došlo k jeho sprivatizovaniu, a bohužiaľ aj k jeho úpadku. V súčasnosti z neho zostala zachovaná historická budova, ktorá sa po rokoch znova využíva . Avšak využitie týchto priestorov je na hony vzdialené pôvodnej sláve – nachádzajú sa tu sklady subdodávateľského podniku pre Samsung pôsobiaci v blízkej Galante.