Vrstva kňazov, druidi (pôsobili medzi nimi aj ženy), mali predné popredné postavenie v spoločnosti a často určovali aj praktickú politiku kmeňa viac než kmeňová aristokracia.
Obranný význam oppid sa zvyšoval ako v dobe rímskeho podmaňovania francúzskej Galie, tak pri severnom okraji keltského panstva, kam sa od 2. storočia pred Kr. posúvali Germánske kmene, ktoré sa do doby okolo prelomu letopočtu zmocnili všetkých ostatných častí Galie, ktoré sa nestali rímskymi provinciami. Väčšina Keltov zo strednej Európy sa stiahla do francúzskej Galie, niektorí z nich do podunajských rímskych provincií, najmä Panónie, len menšia časť z nich zostala.



Starí druidi
Druidov, kastu keltských kňazov, ktorí v Galii a Británii pôsobili ako sudcovia, učitelia, liečitelia a veštci, obklopuje veľké tajomstvo. Kusé informácie, ktoré o nich máme, pochádzajú od gréckych a rímskych autorov píšucich v rozmedzí 2. storočia pred Kr. – 4. storočia po Kr. Rímsky spisovateľ Plinius zachytáva ich obrad zbierania imela z duba, posvätného stromu druidov. Na šiesty deň od splnu sa vyšplhal bielo odetý kňaz na dub a odťal z neho zlatým kosákom halúzku imela. Ak ju niekto zachytil skôr, ako sa dotkla zeme, používali ju na rituál plodnosti. Dozvuky tohto rituálu prežívajú dodnes v tradícii vianočného bozku pod zaveseným imelom.
Druidizmus bol akousi formou uctievania prírody a jeho najväčšie tajomstvo bolo známe iba zasvätencom, ktorí sa ostávali učiť u druidov až 20 rokov. Obrady sa robili v posvätných lesoch a hájoch, kde druidi údajne používali magické sily – menili počasie, objavovali sa vo zvieracej podobe, predpovedali budúcnosť a vedeli sa stať neviditeľnými. Pomocou „hadieho“ vajca či krištáľovej gule vraj šírili smrtiace čary. Je možné, že druidom bol aj kúzelník Merlin z artušovských legiend.
Iulius Caesar zaznamenal, že tí, „ktorí sú postihnutí obzvlášť ťažkými chorobami“ či „chodievajú do boja“, obetujú alebo robia sľub obetovania ľudí a za pomocníkov si za to berú druidov. Jednou z možností bolo obete zaživa upaľovať vo veľkých prútených košoch. Obetovaní boli zvyčajne zločinci, ale ak ich bol nedostatok druidi bez váhania chytali aj nevinných ľudí. Rímski dobyvatelia však vo svojej vlasti ľudské obety dávno zakázali, a keď sa s nimi stretli u druidov, pokladali ich za „barbarské“. Keď rímske jednotky okolo roku 60 zaútočili na keltskú ostrovnú pevnosť Mona (dnešné Anglesey), kde bolo centrum druidského náboženstva, vyvraždili všetkých druidských kňazov, ktorých našli a vyničili aj ich posvätné dubové háje.
Jestvujú domnienky, že druidská novoročná slávnosť Samain, počas ktorej sa vraj po zemi potulovali nadprirodzené bytosti, je základom dnešného angloamerického Halloweenu. Od druidskej úcty k posvätným stromom môže byť odvodené aj „klopanie na drevo“ pre šťastie.