došli až do Veľkej dunajskej nížiny, mocensky však Húni ovládali rozsiahle oblasti vo východnej časti strednej Európy. Zo svojich nových sídiel podnikali nájazdy až do južnej a západnej Európy. Vrcholné obdobie húnskej moci trvalo krátko (počas vlády Attilu), roku 451 boli porazení na Katalaunských poliach spojenými vojskami Západorímskej ríše. Krátko po Attilovej smrti (roku 453) sa Húni stiahli až k Dnepru. Už v prvých etapách predstavovali zväzok kočovníckych kmeňov mongolského a turkotatárskeho pôvodu, do ktorého sa neskôr začlenili aj časti podmanených sarmatských a germánskych kmeňov. Preto ich kultúra obsahuje popri prvkoch pôvodom z centrálnej Ázie alebo z Číny aj početné prvky pôvodom zo sarmatského, gótskeho, gepidského a neskôr aj antického prostredia.

Hodnotenie doby sťahovania národov ako obdobie úpadku je ovplyvnené tým, že v 5. stor. sa zrútil nielen mocenský systém Rímskej ríše, ale do veľkej miery aj hospodárstvo a kultúrny život na území Itálie, ktorý v okolitých provinciách už ovládali barbari. V samotnom predchádzajúcom barbariku sa však uplatnili niektoré progresívne zmeny. Z vyspelých provinciálnych dielní, ktoré stále pracovali v oblasti Dunaja, Porýnia a bývalej Galie, pochádzala keramika, ozdoby a sklo. Importovanú keramiku a ozdoby napodobňovali miestny výrobcovia; keramika sa sčasti vyrábala aj na kruhu.

Zánik Západorímskej ríše roku 476 (a predchádzajúce zrútenie obrany limes romanus) uvoľnili rozsiahle európske oblasti pre prenikajúcich Germánov, ktorí mali rozhodujúci podiel na jej zničení, keď sa už od 4. stor. usilovali o trvalé usadenie na území niektorých provincií.
Významným dôsledkom tejto epochy bol rozmach Franskej ríše, ktorá vyšla víťazne zo súperenia s ostatnými kmeňovými zväzmi. V jej centrálnych oblastiach, bývalých provinciách, sa zbierali poznatky a skúsenosti v oblasti hospodárstva, štátnej správy, práva atď. Boli tam zvlášť priaznivé podmienky pre vznik tzv. germánsko – antickej syntézy (v oblasti bývalej Galie sa jej obyvatelia volali Galorománi), ktorá sa výraznejšie prejavila v severnom Francúzsku, južnom Holandsku, v Porýní, v juhozápadnom Nemecku a v Alsasku. Všade sa vyvinuli základy nastupujúcej novej feudálnej spoločnosti, ktorá sa stala na dlhú dobu nositeľom európskeho vývoja.


Etnogenéza Slovanov
Vznik slovanského etnika stále patrí k ťažkým problémom raných európskych dejín. Úplne prvé podložené správy o Slovanoch zaznamenali až neskoroantický autori píšuci v 6. stor. To však bolo až v dobe, keď sa nespočetné skupiny Slovanov valili do oblasti Karpát v južnej a strednej Európe.