I keď nie je o Slovanoch z predchádzajúcich storočí nič známe, začali ich dejiny podľa viacerých jazykovedcov už dávno pred zmenou letopočtu. Podľa ich výkladu súvisí pôvod Slovanov veľmi úzko s vývojom indoeurópskej jazykovej rodiny, ku ktorej patria aj slovanské jazyky. Vznik praslovančiny (ako je označovaná reč Slovanov až do rozpadu ich jazykovej jednoty niekde v priebehu 2. pol. 1. tisícročia) bol výsledkom veľmi zložitého procesu nárečového rozlišovania pôvodne málo diferencovanej praindoeurópskej jazykovej rodiny, pri ktorom dochádzalo súčasne k miešaniu niektorých dialektov a k pohlcovaniu starších neindoeurópskych substrátov. Poznatky lingvistov o rôznych jazykových pôžičkách a lexikálnych a gramatických zhodách medzi praslovančinou a ostatnými indoeurópskymi jazykmi, rovnako ako štúdia rozšírenia starého slovanského riečneho názvoslovia (hydronymia) zhodne ukazujú, že kolísku Slovanov je treba hľadať na rozsiahlom území medzi karpatským oblúkom, Vislou, Baltským morom a Dneprom. Tam na okraji indoeurópskeho areálu nárečí sa asi vykryštalizovala už na sklonku doby bronzovej praslovančina, zrejme ako dôsledok kontaktu s ďalšími (najmä iránskymi) jazykovými rodinami.
Slovanská pravlasť bola prevažne lesnatá, nížinatá, neboli tam žiadne väčšie hory. Lesmi pretekalo množstvo vodných tokov. Odtiaľ pomenovanie Slovan = človek žijúci pri tečúcej rieke. Praslovania sa živili poľnohospodárstvom, pestovali najmä obilniny, chovom dobytka; boli zruční remeselníci (hrnčiarstvo, tesárstvo a tkáčstvo). Živobytie si dopĺňali lovom, rybolovom a brtníctvom. Žili v občinách (rodoch); pôda bola každoročne rozdeľovaná žrebom medzi rodiny. Na čele občiny bol staršina (resp. starešina, kmeť). V prípade nebezpečenstva sa spájali do kmeňov a kmene do kmeňových zväzov. Starí Slovania udržiavali obchodné kontakty s inými etnikami (Gótmi). Boli pohania, čiže boli polyteistického vyznania. Vyznávali rôzne božstvá a nadprirodzené bytosti napr. Parom (Perún – boh búrky), Veles (Volos – boh stád), Vesna (Lada – bohyňa jari), Morena (bohyňa zimy, smrti). Okolie (lesy, vody) boli podľa Slovanov plné duchov, víl, vodníkov, škriatkov atď. Pochovávali žiarovo v urnách. O najstaršej slovanskej histórii nevieme nič určitého. Všetky pokusy spojovať so Slovanmi niektoré zdanlivo slovansky znejúce miesta a etnické mená, ktoré sa sporadicky objavujú v dielach antických autorov (napr. v Hérodotovom opisu Skytie, pochádzajúci z 5. stor. pred Kr.), sú dlhými hypotézami. Rovnako tak zostávajú len domnienkami často sa objavujúce názory o slavinite najrôznejších stredoeurópskych a východoeurópskych kultúr.