Svätá ríša

Od slávnych čias Karola Veľkého túžili najmocnejší stredoveký panovníci po titule cisára. Cisár, korunovaný v Ríme, bol naozaj prvým zo všetkých kráľov. Jeho poslaním bolo ochraňovať cirkev – bol skutočnou cirkevnou osobnosťou, zastupujúcou Krista na zemi. Jeho úlohou bolo spájať, vládnuť všetkým kresťanom a bojovať proti „neveriacim“ – pohanom alebo moslimom – ktorí stáli pred bránami Európy.
V roku 768 za franského kráľa korunovali mladého princa Karola. Zdedil veľké územia v oblasti dnešného Francúzka. Karol bol výborným vojakom a horlivým kresťanom. V dejinách ja známy ako Karol Veľký.

Karol Veľký chcel založiť novú ríšu kresťanov, ktorá by bola taká veľká ako kedysi Rímska ríša. Rozširoval ju 30 rokov a požadoval, aby na všetkých územiach, ktoré získal, prijali kresťanstvo. Na Vianoce v roku 800 ho pápež korunoval za „ rímskeho cisára “.
Karol Veľký dal postaviť po celej svojej ríši kostoly a kláštory. Vedcov, umelcov a remeselníkov sa snažil privábiť do Aachenu, kde mal svoj palác.
Franská ríša neostala po smrti Karola Veľkého jednotná. Už v roku 843 sa rozpadla na tri časti. V každej z nich panoval člen rodiny Karola Veľkého. Všetci traja panovníci však vzájomne súperili, čo ich kráľovstvá veľmi oslabovalo.
Karlovi nástupcovia, cisári, boli od 11. storočia nemeckými panovníkmi. Cisára, zvoleného nemeckými kniežatami, korunoval v Ríme pápež. Panoval na najväčšom celku svojej doby. V jeho štátoch – Svätej ríši národa nemeckého – sa hovorilo nemecky, flámsky, česky, taliansky, ale aj francúzsky, pretože až do konca stredoveku boli provincie na východ od Rhôny územiami Ríše.

V roku 900 sa všetky tri časti niekdajšej ríše Karola Veľkého ocitli v nebezpečenstve. Kráľovstvá v západnej a strednej časti ríše napadli Vikingovia, na kráľovstvo vo východnej časti útočia Maďari.
Otto I. kráľ Východofranskej ríše ( územie súčastného Nemecka), porazil v roku 955 Maďarov v bitke na Lechu. Maďari boli pohania, ktorí neverili v Krista. Pápež tak veľmi ocenil Ottovo víťazstvo, že ho korunoval za „ cisára Svätej rímskej ríše“.
Všetci Ottovi nasledovníci na nemeckom tróne mali titul „ cisára Svätej rímskej ríše “. Pri vládnutí vo svojej ríši sa veľmi spoliehal na biskupov. S pápežom viedli veľa sporou o tom, kto má väčšiu moc.
Fridrich II. zdedil po matke kráľovstvo na Sicílii a odtiaľ spravoval svoju ríšu. Ako „neobyčajný kráľ “. choval divé zvery a na svojom dvore prijímal astronómov a učencov z islamských krajín.

Postupne cisári vládli nad týmto územím čoraz problematickejšie, pretože bolo príliš rozsiahle. Vzdali sa svojich nemeckých území, aby sa uchytili v Itálii, kde súperili s najvýznamnejšou osobnosťou doby – pápežom, oficiálnou hlavou cirkvi.
Od 11. do 13. storočia boli medzi cisárom a pápežom neustále konflikty. Spor, ktorý otriasal kresťanstvom, sa tykal riadenia cirkvi. Cisár ju chcel ovládnuť, kým pápež sa snažil uniknúť spod jeho kontroly. Cisár sa prirovnával k „Slnku kresťanstva“, ale pápež ihneď odpovedal, že na nebi sú dve hviezdy – Slnko a Mesiac – a cisár je v skutočnosti tou menšou z nich. Spor sa postupne zvrhol, pretože cisár neuznával ani územnú právomoc pápeža v Itálii. Roku 1239 prepukla medzi cisárom Fridrichom II. a pápežom Gregorom IX. otvorená vojna. Vojská Fridricha II. pustošili severnú Itáliu, ktorá bola pápežovým spojencom, zatiaľ čo Gregor IX. cisára exkomunikoval a prirovnával ho k „oblude vystupujúcej priamo z mora“.