Úryvok z denníka slovenského roľníka Izidora Ginovského

2. november 1830
Ja, žena a deti už nemáme ani čo do úst vložiť. Jedla nemáme a ešte aj zemepánovi odovzdávať musíme. Oj, Bože! Čo to za neprávosti na nás páchajú. Ešte týždeň a pomrieme všetci. Žena mi už chorľavie a ani ja už nedokážem lopatu v ruke udržať.

3. november 1830
Dnes po omši svätej prišiel k nám milostivý pán farár. Doniesol nám peceň chleba a zopár kúskov mäsa. My sme ho pohostili len vodou, veď nič iné už nám neostalo. Vďaka Ti Bože za túto pomoc. Hádam nejako do jari vydržíme.

4. november 1830
Moje najmladšie dieťa, Helenka, leží na smrteľnej posteli. Zavolali sme feľčiara. Už niet jej pomoci. Neskôr prišli zemepánovi sluhovia. Idem na panskom sneh odhadzovať. U zemepána sme museli aj strechu na kaštieli opraviť. Preto sme šli do lesa drevo narúbať a takmer na mňa tam spadol strom. Zasa ma pán Boh ochránil od smrti.

5. november 1830
Včera v noci odišlo moje dievčatko na druhý svet. Už musíme vyhrabávať korienky spod snehu. Ostal nám len krajec chleba. Čo si počneme? Ak nám pán Boh nepomôže, tak sa chytro poberieme aj my na druhý svet.

24. december 1830
Dnes sme už pri stole len traja, prežil len najstarší syn Juraj, vychudnutý na kosť. Pán farár nám priniesol rybu, úžasný človek. Keby nebolo jeho, istotne by sme všetci pomreli.

20. február 1831
Konečne zliezol sneh, ale zem je stále premrznutá. Nech konečne lúče slnečné zohrejú zem, potrebujem zasadiť žito a krumple. Zemepánovi sa zrútila stena na kaštieli a všetci sme ju museli ísť opraviť. Zemepánov kuchár sa nad nami zľutoval a dal nám polievku.

11. marec 1831
Už sme posadili žito a krumple. Po celom chotári sa šíria správy, že nás zemepáni chcú pozabíjať. Bože, pomáhaj nám! Vojaci hádžu nám do studní akýsi biely prach. Jeden sused sa im postavil: jedného zahrdúsil, ale druhý ho prebodol mečom.

12. marec 1831
Pripravujeme sa na obranu, vodu pijeme už len z horských studničiek, lebo jeden roľník zomrel, keď pil so studne v dedine.