Stéla z Boldogu: najstarší náhrobný kameň na Slovensku

V mojej práci sa zamýšľam nad veľmi cenným archeologickým nálezom. Jehozvláštnosťou je to, že sa nenašiel pri vykopávkach, ale bol po stáročia ukrytý pod omietkou kostola v Boldogu. Vychádzala som pri svojej recenzii z článku Titusa Kolníka „Stéla z Boldogu“ – najstarší náhrobný nápis na Slovensku, 1 ktorý vyšiel v časopise Pamiatky a múzea. Použila som i materiál Magdy Pichlerovej, Alfréda R. Neumana2 i Matyasowszkého3, Františka Žáka.Cennými materiálmi boli i ďalšie dva publikované články autora Titusa Kolníka 4.Titus Kolník PhDr., DrSc sa narodil 1.1. 1930 v Hrachovišti, okres Nové Mesto na Váhom. Jeho pracoviskom bol Archeologický ústav SAV. Mimo iných funkcií pôsobil i ako hlavný redaktor Slovenskej archeológie. V rokoch 1962-82 absolvoval študijné pobyty v Rakúsku, Nemecku i Maďarsku. Pracoval vo viacerých vedeckých organizáciách v zahraničí. Získal viaceré ocenenia. Naposledy to bola Cena Daniela Rapanta za r. 2002. Manželka PhDr. Eva Kolníková DrSc zastáva významné miesto v numizmatike.

Boldog 5- svojou rozlohou i počtom obyvateľov malá, ale svojím archeologickým nálezom veľká obec, leží blízko Senca v okrese Galanta. Prvá písomná zmienka o tejto obci je asi z r. 1245. Názov obce sa spomína v rôznych variantoch. Bola uvedená ako Tolvaj i Tolvaj földe. Matej Bel ju uvádza ako Matka Bozi a od r. 1808 Matka Božia. Terajší názov nesie od r. 1960. V tejto dedinke stojí i starobylý kostol z 12. storočia s cenným nálezom Renovačné práce na ňom v r. 1976 priniesli prekvapivý objav. Správca fary, Július Koller, po odstránení omietky našiel vápencovú dosku s latinským nápisom, zamurovanú pri vchode z niekdajšej sakristie. Pani Pichlerová však uvádza, že tento objav našiel Ing. Michálek v rámci vlastivednej vychádzky. Preto naň upozornil Archeologický ústav Slovenského národného múzea v Bratislave, kde sa s ním začali podrobnejšie zaoberať. Fascinujúca je predovšetkým skutočnosť, že spomedzi množstva nápisov na Slovensku, je tento epigram skutočne prvý a teda najstarší. Pochádza z konca 1. storočia po Kristovi. Kamenná platňa je 175 cm vysoká, 78 cm široká a 18 cm hrubá.

Text nápisu znie: 6 Q(uintus) Atilius Sp(urii) f(ilius) Vot(uria tribu) Pri- mus inter(p)rex [podľa Kolníka] *mus interrex [podľa Pichlerovenj a Neumanna] * mus inter tre[x] (cenarios) [podľa Hošeka] leg (ionis) XV idem (centurio) negotiator an(norum) LXXX h(ic) s(itus) e(st) Q(uintus) Atilius Cog(i)ta. tus Atilia Q(uinti) l(iberta) Fau- sta Privatus et Martialis hered(es) l(ibentes) p(osuerunt) V preklade: „Quintus Atilius Primus, Spuriov syn z Voturijskej tribuy, tlmočník (podľa Kolníka), alebo „medzikráľ“ (Podľa Pichlerovej a Neumanna); alebo „medzi vybranými vojakmi“ (podľa Hošeka); pätnástej légie, jej stotník a obchodník. Vo veku 80 rokov tu bol uložený. Quintus Atilius Cogitatus, Atilia Fausta, Quintova prepustenkyňa, Primus a Martialis dali ako dedičia radi postaviť.“ Ako z citovaného vyplýva, existujú 3 základné ponímania 3. riadku. Okrem toho existuje aj 4. verzia. P. Nagy Pöspöki tento riadok chápe ako interri(parios) ex, respektíve interri(penses) ex, čo by v preklade znamenalo ako: „medzi vojakov strážiacich breh Dunaja“.

Takéto vysvetlenie sa zdá nepravdepodobné aj po stránke gramatickej a preto bolo vylúčené. V prípade Pichlerovej, Neumana a Kolníka by išlo o významnú funkciu. Bol obchodník, preto jeho meno je možné spájať s naším územím, cez ktoré viedla Jantárová i Dunajská cesta. Jantárová cesta viedla z Aquileie, dôležitého prístavu Jadranského pobrežia, pozdĺž východných výbežkov Álp až k pobrežiu Baltického mora. Na týchto cestách rozkvital export aj import. Mali veľký význam nielen pre Rímsku ríšu, ale aj pre všetky krajiny, ktorými tieto cesty viedli. Obchodovalo sa s luxusnou keramikou, olejom, vínom, striebornými, bronzovými i sklenenými servismi. Mimo toho mal význam obchod s dobytkom, kožušinami, obilím, vlnou i jantárom. Ako tovar sa dosť často prevážali i otroci. Rozvoj obchodu prispel i ku kultúrnemu rozmachu germánsko-kvádskeho osídlenia na južnom Slovensku. Práve v tom čase vznikol prvý štátny útvar – Regnum Vannanu, Vanni- ovo kráľovstvo. Na jeho rozvoji sa podieľal i Quintus Atilius Primus.

Sídlo pôsobnosti Q. Atilia Prima treba predpokladať v Carnunte, napriek tomu, že jeho náhrobný kameň je dnes uložený v Boldogu. Nápis je síce veľmi krátky – má 11 riadkov. Informácie však, ktoré podáva sú veľmi cenným materiálom pre hlbšie poznanie doby, v ktorej žil Quintus Atilius Primus. Z náhrobného kameňa sa dá veľa vyčítať, lebo Rimania používali jednoduché a zrozumiteľné skratky. Čo nám nápis prezrádza? Osobné meno zosnulého Quintus, rodové meno Atilius a prímenie Primus. Jasná je filiácia Spirii filus a určenie tribuly Voturia, odkiaľ zomretý pochádzal. Dozvedáme sa v skratke i niečo zo životopisu zosnulého.Bol centúriom 15. légie. Úlohou 15. légie bola obrana dunajskej hranice na mieste, kde mohlo dôjsť k útoku Germánov. Vojaci vstupovali do armády preto, aby si získali slávu, majetok, alebo rímske občianstvo7. Vojaci dominovali ríši a jej kolóniám, stávali sa vlastníkmi pôdy a napokon i vládnucou vrstvou.

Armáda bola mnohonárodná a prijímala za žoldnierov aj barbarov. Rimania využívali tlmočníkov na prekonávanie rečových ťažkostí pri rokovaniach i pri obchodnom styku. Prekvapivý je i vek zosnulého. Dožil sa 80 rokov. Rimania sa dožívali len priemerného veku 22 rokov. V našich oblastiach je zaznamenaný na náhrobnom kameni len jeden dožitý vyšší vek a to 90 rokov. Na iných územiach (v horských oblastiach severnej Afriky) aj 116 rokov. Vo Voturiovskej tribule podľa Titovho sčítania sa našli i starší ľudia. Na náhrobnom kameni je okrem mena, nielen obyčajného kupca, ale podnikateľa Q. A. Primusa uvedený hneď na nasledujúcom mieste syn Quintus Atilius Cogitatus i meno Atilia Fausta Quintova. Bola to zosnulého prepustenkyňa a nepochybne aj manželka. Nakoniec sú uvedení Martialis a Privatus. Boli to prepustenci a dediči, ktorí dali náhrobok postaviť. Podľa Dr. Nagya Privatus a Martialis pomník nepostavili, ale neskôr tam boli tiež pochovaní, čo vidno z toho, že ich mená sú vyryté celkom iným písmom. Na stéle nemajú všetky riadky rovnakú výšku. Zatiaľ, co v 1. riadku majú písmená výšku 9 cm, v desiatom riadku len 4,5 cm. Stéla bola vsadená do múrov kostola v Boldogu vedľa pôvodného vchodu niekedy v 12. storočí.

Bolo to jej už druhotné, možo i terciálne použitie ako stavebného materiálu.Pozoruhodné je i uviesť, že na druhej, pravej strane dverného otvoru, neskôr zamurovaného, sa nachádza kamenná platňa s podobnými rozmermi, pripomínajúca skôr spodnú plochu možno druhého rímskeho kameňa. Vonkajšia strana či už má nápis, alebo nie, je orientovaná do vnútra steny kostola. Stéla s nápisom pôvodne stála na tom istom mieste, alebo bola privezená z blízkeho okolia. Pravdepodnejšia je druhá verzia, lebo v okolí Boldogu nie je dostupný kameň na stavbu kostola. Stély stáli obyčajne pri cestách. Pre hrob obchodníka bola v tom aj určitá symbolika. Iste bol v živote dlho na cestách a ako tlmočník mal rozsiahle styky s barbarským prostredím.

Možno ho na našom území prikvačila náhla choroba a smrť. Cieľom článku Titusa Kolníka „Stéla z Boldogu“ bolo pútavým spôsobom, nepochybne podloženým odborným výkladom, upozorniť čitateľov na veľký nález. Tento sa skrýva na kamennej tabuli s rímskym nápisom na kostole v Boldogu. Náhrobný kameň zaznamenáva časť histórie (rozmach Rímskej ríše). Poúča nás o rodinnom živote v tejto dobe (postavenie muža, syna a manželky) i o zložení spoločnosti (ľudia vysoko postavení a otroci). Dozvedáme sa o obchodných stykoch Rímskej ríše s barbarskými kmeňmi. Obchodníci a tlmočníci boli hlavnými šíriteľmi latinského jazyka v barbarských oblastiach severne od Dunaja. Dedičstvo, ktoré nám táto doba zachovala je veľmi vzácne. Ako hovorí sám Titus Kolník8: „Dodnes, vždy, keď mám pred sebou text tohto nápisu, zmocní sa ma zvláštny, priam sviatočný pocit.“ Takéto bohatstvo je našou povinnosťou si chrániť