V 6. a 7. storočia žili na Arabskom polostrove prevažne beduínske kočovné kmene, zaoberajúce sa predovšetkým chovom tiav. Živili sa zväčša len mliekom a ďatľami a bývali v stanoch zo zvieracích koží. Medzi kmeňmi vládla krvná pomsta, deti často hneď po narodení usmrcovali, aby nespotrebúvali aj tak biedne zásoby potravín. Medzi beduínmi bola najvyššou ľudskou cnosťou, veľkorysosť,  súdržnosť a odvaha.     Okolo polovice 6. storočia existovali v Arábii 3 významné mestá, všetky ležali v horskej oblasti Hidžázu, ktorú ohraničuje na západe Červené more a na východe veľká púšť. V strede Hidžázu sa sa v malej úrodnej oáze nachádzal Jasrib, neskoršie Madína. O 400 kilometrov ďalej sa v chladnejších vrchoch nachádzalo mesto Táif  a na severozápad od neho v kotline medzi vrchmi bez vegetácie ležala Mekka.     

Mekka bola vďaka výhodnej dopravnej polohe najrozvinutejším z týcho troch miest. Vysoké príjmy poberala od bohatých ťavých karaván, ktoré týmto strediskom diaľkovej dopravy často prechádzali. Významní občania mesta patrili ku kmeňu Kurajšovcov, ktorý vládol v Mekke finančne aj vojensky. Ich blahobyt zvyšovali pútnici, ktorí putovali ku Kaabe v Mekke, najposvätnejšiem miestu Arabov. V Kaabe je ešte aj dnes moslimami uctievaný Čierny kameň (meteorit).  MOHAMEDOVO

Islam (čo znamená „podriadiť sa vôli božej“ ) začal šíriť prorok Mohamed. Narodil sa okolo roku  570 ako syn schudobneného Kurajšovca. V mladých rokoch si na živobytie zarábal ako zamestnanec bohatej, o 15 rokov staršej vdovy, Chadídže. Keď dosiahol 25 rokov, oženil sa s ňou. Z tohto manželstva sa mu narodilo viac detí. V roku 610 sa Mohamedovi na vrchu Hirá zjavil archaniel Gabriel, ktorý mu oznámil, že je prorokom a božím poslom. Mohamed však pochyboval o pravdivosti zjavenia, ale čoskoro na to sa mu archaniel Gabriel zjavil znovu, prikázal mu burcovať a osvietiť ľudí a varovať ich pred hroziacim božím súdom. V roku 613 začal Mohamed v Mekke kázať verejne, čo mu archaniel vyjavil ako podstavu viery: Alah je jediným bohom na nebesiach, okrem neho niet iných bohov. Pred Alahom sú si všetci veriaci rovní, ale aj keď boh predurčil osud človeka, musí sa mu každý zodpovedať v deň najvyššieho súdu. Bohatí sa musia o svoj majetok podeliť s chudobními. Mohamedovi príbuzní nazvali toto nové učenie islamom.     

Mohamedovým učením skrsla beduínom nová nádej. Dovtedy sa arabom všetko končilo smrťou. Jediným meradlom osobného úspechu bolo bohatstvo, ktoré si človek za svojho života nahromadil. Mnohí z prvých prívržencov posla božieho boli chudobní a prijímali Alahovo posolstvo s veľkou nádejou na lepší život na tomto aj onom svete. Bohatí Kuraišovci však s Mohamedom tvrdo zápasili, pretože novým učením spochybnil ich hlavné životné hodnoty. Pred zvyšujúcim sa tlakom mocných utieklo mnoho mohamedových prívržencov z Mekky a r. 622 aj Mohamed opustil tajne mesto a odišiel do Jasribu, ktorý dostam meno Madínad an-nabí, krátko Madína (prorokovo mesto). Mohamedov odchod, zvaný hidža, sa uznával ako začiatok islamskej éry.     

S kázaním pravej viery a očistou starého náboženstva stávali pred Mohamedom aj politické úlohy. Požadoval sociálne a zákonodarné úpravy. Zlepšil postavenie arabskej ženy. V predislamskom období mohol mať muž ľubovoľný počet manželiek. Mohamed síce podriadil ženu mužovi, ako to bolo aj v kresťanstve, ale polygamiu zredukoval na manželstvo so 4 ženami, o ktoré sa mal muž rovnako dobre postarať. Len pre neho, ako proroka, platila výnimka. Po smrti Chadídže, sa oženil ešte s 9 ženami. Dlhý čas sa Mohamed pokúšal obrátiť na islam aj židov a kresťanov, pretože islam nebol podľa neho novým náboženstvom, ale konečným zjavením vo vzťahu k posolstvám židovsko-kresťanských prorokov, ktorých Mohamed pokladal za svojich predchodcov. V mnohých výrokoch koránu, svätej knihy moslimov, sú paraleli zo Starým a Novým zákonom. Kresťanská predstava o tom, že Kristus je Boží syn, sa však v koráne zamieta.      Keď sa Mohamedovi nepodarilo obrátiť madínskych židov k Alahovi, zrušil kompromisy so židovskými rituálmi (pôst v Deň zmierenia, modlenia sa smerom k Jeruzalemu). Vytvoril nové rituály, vlastné len islamu. Namiesto zvonov upozorňoval veriacich na vykonanie pobožnosti v pevne stanovenom čase vyvolávač modlitieb – muezín. Modliť sa bolo treba k Mekke. Pôst sa predĺžil o jeden mesiac (ramadán).    

Boží posol si veľmi rýchlo získal prívražencov medzi bojovnými beduínskymi kmeňmi, ktoré vďaka spoločnej viere zabudli na vzájomnú rivalitu, takže sa mohli politicky zjednotiť. Pod Mohamedovým vedením sa islam stal základom teokratickej obce, v ktorej sa vyvinula bojovnosť, vedomá si svojho poslania a orientovaná najskôr proti kurajšovskej Mekke. Keďže moslimovia vybojovali celý rad víťazstiev, pripojili sa k nim mnohí dvorania. Boj za Alaha ponúkal totiž bojovníkom dvojaký úžitok: po víťazstve pripadla korisť vojakom, ak zomreli v boji, bezprostredne ich očakával raj. Okolo r. 630 moslimovia dobili Mekku. Mohamed dal v Kaabe zničiť všetky zobrazenia bôžikov a miesto vyhlásil za islamskú svätyňu. Vytvoril tak islamské duchovné centrum. V roku 632 Mohamed zomrel. Za 22 rokov pôsobenia sa mu podarilo zjednotiť židovsko-kresťanskú tradíciu jediného boha s podvedome existujúcim arabským národným cítením; pomocou koránu, svätej knihy, v ktorej boli zozbierané Alahove slová, vytvoril prakticko-teologický základ islamu, podľa ktorého moslimovia ešte aj dnes vykonávajú svoje náboženské povinnosti a riadia sa v živote.  PÄŤ PILIEROV ISLAMU :       Život veriaceho určuje 5 rituálnych povinností, ktoré platia od času, keď ich Alah vyslovil prostredníctvom Mohameda až dodnes: viera, modlitby, almužna, pôst a púť do Mekky; nazývajú ich piatimi piliermi islamu.     

Viera spočíva vo vete: „Vyznávam, že niet boha, okrem Alaha a že Mohamed je jeho prorok.“ Ak veriaci vysloví tento výrok, stane sa moslimom bez toho, aby boli potrebné (ako v iných náboženstvách) ďaľšie prijímacie rituály. Najvyššou cnosťou je poslušnosť Alahovi. Moslimovia veria, že Mohamed bol posledným božím poslom a že jeho slovo bude sprevádzať veriacich až k poslednému súdu. Druhým pilierom islamu je modlitba, ktorú majú veriaci vykonať päť krát za deň. Okrem toho musia vykonať rituálnu očistu, bez ktorej by boli modlitby neplatné. Treťou povinnosťou islamu sú almužny, tzv. zakát. Almužny vyberal štát a využíval ich na podporu tých, ktorí boli na ne odkázaní. Tým, že moslim odovzdal časť svojho majetku, „očistil“ zvyšok, ktorý mu zostal. Dodržanie pôstu v ramadáne predstavuje štvrtú povinnosť veriacich. V ramadáne vyjavil Alah po prvý raz svojmu prorokovi korán a v tomto mesiaci získal Mohamed svoje prvé víťazstvo nad Kurajšovcami. V hodinách slnečného svitu musí moslim držať pôst; jesť a piť smie len po západe a pred východom slnka.     

Poslednou povinnosťou veriacich je púť do Mekky, hadždž, ktorú musí podniknúť každý moslim aspoň raz v živote. Tento zvyk prebratý z arabskej tradície sa konal raz za rok v mesiaci zú al-hidždža. V tomto mesiaci prichádzali do Mekky veriaci z najodľahlejších oblasti a rovnako odetí vykonávali tie isté náboženské úkony, vyvolávajúce v nich pocit jednoty a sily ich viery. To podstatne prispelo k zjednoteniu Arabskej ríše. Významný rozdiel medzi islamom a kresťanstvom spočíva v postoji k vojne, ktorá sa stala takmer šiestym pilierom islamu. Kým Ježiš Kristus vyslal svojich učeníkov, aby hlásali pravú vieru v mieri, Mohamed vyslal svojich prívržencov, aby šírili islam mečom. V praxi však tento rozdiel nemal veľký význam: podmaňovanie si cudzích národov kresťanskými vládacami bolo často krutejšie, ako obracanie na islam. 

Po prokovej smrti sa islamské náboženské spoločenstvo zásluhou dobyvačnej politiky vyvinulo na mocnú politickú ríšu. Tým, že Mohamed zabudol menovať svojho nástupcu, dochádzalo od jeho smrti do polovice 8. stor. ku krvavým sporom o „nástupníctvo“, o úrad kalifa, islamského náboženského a politického vodcu.     Prvý štyria „právoplatní“ kalifovia položili základy zlatého veku islamu. Prvým kalifom vôbec bol Kurajšovec Abú Bakr, otec Mohamedovej obľúbenej manželky Ájše. Úspešne bojoval proti kmeňom, ktoré sa odklonili od islamu a opätovne zjednotil veriacich. Zároveň rozšíril mocenskú sféru islamu o veľké oblasti Perzie a Byzancie. Keď roku 634 Abú Bakr zomrel, kalifom sa stal Umar I., blízky Mohamedov poradca. Za desaťročie vlády tohto kalifa dosiahol islam najväčšiu sféru svojho vplyvu. K islamskej ríši bola pričlenená Palestína, Sýria a Egypt a takmer celá Perzia. Domáce obyvateľstvo na týchto územiach vítalo dobyvateľov ako osloboditeľov od byzantskej a perskej nadvlády. Arabi ponechali v dobytých krajinách už existujúcu štátnu správu. Príslušníkom „náboženstiev písma“ (židia, kresťania a prívrženci Zarathuštru) bola za výkupné povolená náboženská sloboda (daň z hlavy). Prestúpením na islam sa dal dosiahnúť štatút  mawálí (klient) ale Arabom sa nemohol nikto stať.  

Po Umarovej smrti (zavraždil ho kresťanský otrok) prešiel kalifát na Mohamedovho zaťa Usmána, ktorý patril do rodu Umajjovcov. Usmán vyvolal nenávisť mnohých arabov, pretože dôležité vládne miesta obsadzoval príslušníkmi svojej rodiny a znevýhodňoval schopných mužov. Po 12 ročnom panovaní ho tiež zavraždili. Za štvrtého kalifa zvolila islamská vládnuca vrstva Alího, Mohamedovho bratanca a zaťa. Alímu sa však na odpor postavil protikalif: Mu’áwija I., miestodržiteľ v Damasku, ktorý bol synovcom kalifa Usmána. Obvinil Alího, že nedostatočne pomstil Usmánovu smrť. Počas príprav na boj s Mu’áwijom Alího zavraždili. Jeho prívrženci šiiti sa od islamu oddelili aj teologicky: táto islamská konfesia žije dnes predovšetkým v Iráne. Mu’áwija založil dedičný umajjovský kalifát (661-750), druh dedičnej vlády, odporujúcej princípom islamu. Hlavné mesto ríše preložil do Damasku.

Za Umajjovcov sa islam rozšíril do severnej Afriky. V roku 711 sa Arabi preplavili cez Gibraltársky prieplav do Európy, dobyli takmer celý Pyrenejský polostrov a spôsobili zánik vizigotskej ríše. V tom istom roku dosiahli na východ Indie. Vládu dynastie Umajjovcov po desaťročia oslabovali vnútorné konflikty pod vedením Abú al-Abbása, potomka prorokovho strýka, sa proti Umajjovcom vzbúril rod Abbásovcov. V roku 749 sa Abbás stal kalifom; neskôr systematicky vyvražďoval rod Umajjovcov. Abbásovci vládli v islamskej ríši 500 rokov. Za ich vlády prestali dobyvačné vojny a v krajine vládol relatívny vnútorný i vonkajší mier. Islam sa presadil ako významná náboženská a politická sila.  

Po Mohamedovej smrti sa Arabi pustili do výbojov, aby obrátili na svoju vieru aj obyvateľstvo ďalších krajín. Viedli „svätú vojnu“ džihád. Na východe sa zmocnili Sýrie, Palestíny, Egypta a Iránu. V severnej Afrike vnútili islam Berberom, kočovným národom. Dobyli Španielsko, no vo Francúzsku pri Poitiers boli v roku 732 porazení. Provincie alebo dobyté štáty spravovali prostredníctvom vojenských miestodržiteľov alebo princov – emirov, ktorí sami podliehali kalifovi. Po Mohamedovej smrti sa však islam v roku 657 rozdelil na dve náboženské vetvy: sunnitov a šíitov. Väčšina veriacich sa hlási k sunnitom: uznávajú za právoplatných nástupcov Mohameda všetkých troch prvých kalifov. Menšina – šíiti, naopak, za právoplatného nástupcu Mohameda pokladajú iba Alího, Mohamedovho zaťa. V 8. storočí založili Umajjovci v Córdobe v Španielsku Córdobský kalifát, ktorý bol nezávislý od kalifa, sídliaceho v Bagdade v Iraku od roku 750. Tak isto mnohé ďalšie oblasti  - Egypt, severná Afrika, Irán – už od 9. storočia neposlúchali bagdadského kalifa. Od 9. storočia väčšina moslimských rozdrobených štátov sa postupne dostávala pod nadvládu Turkov zo Strednej Ázie.     

Arabom dopomohla k úspechu vnútorná nejednotnosť Byzantskej ríše. Štátnym náboženstvom v nej bolo pravoslávne kresťanstvo, avšak väčšina obyvateľstva v Sýrii, Palestíne a Egypte boli monofyzitickí kresťania: neverili že Kristus bol skutočný človek a zároveň bol skutočný Boh. Za svoju vieru boli často prenasledovaní, v dôsledku čoho vítali Arabov ako osloboditeľov. Podobne vizigótski králi Španielska boli ariánski kresťania, zatiaľ čo ich poddaní boli katolíci. Tým medzi nimi vznikla veľká priepasť a ľud nebol voči vládnúcej triede príliš lojálny. Po zvrhnutí monarchie sa islamská vláda nestretla takmer s nijakým odporom.  

Mohamed zomrel v roku 632. Spoločenstvo, ktoré vytvoril sa ocitlo vo vážnom nebezpečí, rozdelení a rozklade. Aj napriek tomu mali byť na jeho základoch vybudodované dve arabské ríše, ktoré dominovali nasledujúcim historickým obdobím z dvoch rôznych významných stredísk. V obidvoch predstavoval kľúčovú inštitúciu kalifát, dedičstvo Mohamedovej autority ako hlavy spoločenstva učiteľov a vládcov. V islame od začiatku nevznikalo žiadne napätie medzi náboženskou a svätskou mocou, žiadny dualizumus cirkvi a štátu, aký formoval kresťanskou politikou za obdobie viac ako tisíc rokov. Mohamed bol Konštantínom, prorokom a vládcom v jednej osobe. Jeho nástupcovia nebudú prorokovať ako on, ale budú sa dlho tešiť z jeho odkazu jednoty vlády náboženstva.

Arabská tradícia vizuálneho umenia, založená za Umajjovcov, sa rozkvitala ešte v dobe Abbásovcov, ale vo svojom zábere bola užšia ako islamská veda. Islam dospel k zákazu zobrazovania ľudskej postavy a tváre, zákaz nebol uplatňovaný zásadovo, ale dlho bránil výskytu naturalistickej maľby alebo sochárstvu. Samozrejme však neobmedzoval architektov. Ich umenie sa vysoko rozvinulo v rámci štýlu, ktorého základy sa objavili koncom 7. storočia. Katalyzátorom sa stal dojem, ktorý na Arabov urobilo kresťanské stavbárstvo v Sýrii, podľa neho sa učili, ale snažili sa ich prekonať, lebo verili, že veriaci by mali mať posvätné miesta lepšie a krajšie ako sú kresťanské kostoly. Zvláštny architektonický štýl naviac mohol slúžiť ako rozlišujúca sila v nemoslimskom svete, ktorý obklopoval prvých arabských dobyvateľov Egypta a Sýrie. -skalný chrám, postavený v Jeruzaleme v roku 691 – prvá islamská budova s kupolou-umajjovská mešita v Damašku – základom je mihráb – výklenok v stene svätyne. 

Architektúra a sochárstvo, rovnako ako literatúra, naďalej rozkvitali a čerpali z prvkov vybraných tradícií celého Blízkeho východu a Ázie. Keramici sa usilovali o dosiahnutie štýlu a dokonalosti čínskeho porcelánu, ktorý ku nim prichádzal po hodvábnej ceste. Umenie drámy,  hudby a tanca bolo menej kultivované a z iných tradícií, či už stredomorských či indických, zrejme čerpalo málo. Neexistovalo arabské divadlo, aj keď rozprávačov, básnikov, spevákov i tanečníkov si spoločnosť vážila. Arabské hudobné umenie pripomínajú názvy pre lutnu, gitaru, fidulu v európskych jazykoch. Hudobné diela boli zaradené medzi najväčšie úspechy arabskej kultúry, napriek tomu zostávajú menej prístupné západnému cíteniu ako diela výtvarné. Veľa z najväčších osobnosti tejto civilizácie písalo a učilo, keď bol politický systém už v rozklade, či sa dokonca videteľne zrútil. Čiastočne bola záležitosť postupného zosadenia Arabov z elity kalifátu, ale Abbásovci následne stratili vládu nad ríšou, najprv nad okrajovými provinciami a potom stratili i samostatný Irak. Ako medzinárodná veľmoc dosiahli vrchol skoro: v roku 782 sa naposledy objavila arabská armáda pred Konštantinopolom. Tak ďaleko sa už nikdy nedostali. Karol Veľký snáď mohol s Harúnom ar-Rašídom jednať s úctou, ale prvé známky nakoniec nezvratnej tendencie, vedúcej k roztrieštenie sa objavili už v jeho dobe.

Napriek tomu, že arabská história a geografia sú veľmi pôsobivé, najväčšie víťazstvo tejto kultúry patrí na pole vedy a matematiky. Stále používame „arabské“ číslice, ktoré umožnili písať výpočty oveľa jednoduhšie ako s použítím rímskych číslic. Zostavil ich jeden arabský matematik, pôvodne však pochádzajú z Indie. Islamský astronóm al-Chvárizmí zostavil astronomické tabuľky, ktoré boli arabským úspechom. Stredoveké preklady arabských diel do latinčiny a skvelá povesť, ktorej sa v Euróve arabskí myslitelia tešili, dopĺňali hodnotu tejto kultúry.  Z prác al-Kindího, jedného z najväčších arabských filozofov prežíva viac v latinčine ako v arabčine a Dante zložil Ibn Sínovi a Averrovi poklono tým, že ich umiestnil do limbu (spoločne so Saladínom, arabským hrdinom z obdobia križiackych výprav), keď vo svojej básni určil veľkým mužom ich osudy po smrti a oni boli jednými mužmi z nášho storočia, s ktorými takto naložil. Perzskí praktici, ktorí dominovali na poli arabskej medicíny, písali diela, ktoré po storočia zostávali uznávanými učebnicami západných škôl.

Európske jazyky sú stále poznamenané arabskými slovami, ktoré naznačujú zvláštnu dôležitosť arabských znalostí v určitých oboroch, medzi nimi napr: „cifra“, „almanach“, „algebra“ a „alchýmia“. Aj pretrvanie komerčných technických termínov, ako napríklad tarif, douane (colnica), magazín, zostáva spomienkou na prevahu arabských obchodných postupov – arabskí obchodníci učili kresťanov ako viesť účty.  V ROKOCH... asi 570 – Narodenie Mohameda v Mekke622 – Mohamed uniká z Mekky do Mediny. Hidžra, jeho odchod, označuje aj prvý rok islamského letopočtu.632 – Po Mohamedovej smrti sa prvým kalifom čiže nástupcom stáva Abú Bakr635 – 638 – Arabská armáda poráža Byzantíncov pri rieku Jarmuk (dnešný Jordán) a podmaňuje si Sýriu a Palestínu637 – 642 – Arabi obsadzujú Perzskú ríšu656 – Je dokončený štandardizovaný text Koránu661 – Založenie Umajjovského kalifátu Mu’áwijom, ktorý urobil Damašek hlavným mestom698 – Kartágo, posledná súčasť Byzantskej ríše v Afrike, sa dostáva do rúk Arabom711 – Moslimská armáda vpadá do Španielska750 – Umajjovský kalifát je zvrhnutý Abbásovcami756 – Založenie Umajjovského emrátu v Cordobe786 – 809 – Moc Abbásovcov dosahuje vrchol za vlády kalifa Hárún ar-Rašída z Bagdadu909 – Založenie Fatimovského kalifátu v Ifrikii (severná Afrika)okolo 970 – Sedžudskí Turci zo strednej Ázie konvertujú (prestupujú na iné vyznanie) na Islam 1055 – V Bagdade sa dostávajú k moci Seldžukovia1175 – 1200 – Severnú Indiu si podmaňujú moslimovia zo severozápadného Afganistanu1258 – Mongolská armáda drancuje Bagdad a popravuje posledného abbásovského kalifa1389 – Osmanská armáda na hlavu poráža srbov pri Kosove na Balkáne1453 – Osmani zaberajú Konštantínopol a úplne si podmaňujú Byzantskú ríšu.