Vzhľadom na pomer síl sa patricijovia rozhodli riešiť spor po dobrom. Poslali k nemu vyjednávača, ktorý ich napokon presvedčil, aby uzavreli s patricijmi mier. Plebejci si ale vymohli sľub, že nikto z nich nebude potrestaný za účasť na secesii, že im patricijovia odpustia dlhy aj s úrokmi a že sa vytvorí úrad na ochranu plebejských záujmov. Patricijovia im preto museli robiť ústupky a tak si plebejci v roku 494 pred n.l. vymohli zriadenie vlastného úradu–ľudových tribúnov. Ak si tribúni mysleli, že niektoré rozhodnutie úradníka ohrozuje záujmy plebejcov, mohli vysloviť slovo veto! (zakazujem!) a rozhodnutie rímskeho úradníka zrušili (to neplatilo iba za čias vojny, keď bol menovaný diktátor). Domy tribúnov mohli slúžiť aj ako azyl. Plebejcom sa však po návrate do Ríma nepáčilo, že majú záruku len proti zneužitiu moci. Dožadovali sa občianskeho a politického zrovnoprávnenia s patricijmi. Roku 449 pred n.l. dosiahli plebejci po tvrdom boji prijatie „zákonov 12 dosák“, ktoré dávali, okrem jednej výnimky „rovnaké právo najvyšším i najnižším“. Touto výnimkou bol zákaz manželstva medzi patricijmi a plebejcami.

Zrušenie tejto výnimky dosiahli až po roku 444 pred n.l. a po ďalších politických bojoch si tribúni ľudu vymohli zákon, že jeden z konzulov má byť plebejec a to roku 367 pred n.l. Boj medzi patricijmi a plebejcami trval 250 rokov a otriasal republikou. Nakoniec zanikli patricijovia a plebejci ako spoločenské vrstvy. Zbohatnutí plebejci splynuli s príslušníkmi patricijských rodov do navej privilegovanej vrstvy–nobilita. Chudobní plebejci vytvorili základ triedy, ktorá sa rozdelila na drobné roľníctvo a mestský proletariát. Triedne boje teda pokračovali.Hospodárstvo Ríma: Rimania sa venovali poľnohospodárstvu a väčšina pôdy bola v súkromnom vlastníctve. Pestovalo sa obilie a strukoviny. Rimania, ale aj tak dovážali množstvo obilia zo Sicílie a z iných úrodných oblastí. Bohatí statkári sa zameriavali na pestovanie vínnej révy a olivo-vých stromov. Na túto prácu využívali otrokov, ktorí sa skladali poväčšinou z rodín podlého mesta. Získaná pôda vo vojnách sa delila medzi Rimanov ( tí dostávali málo pôdy) a medzi štát. Rimania sa riadili politikou Rozdeľuj a panuj!, čo znamenalo, že s niektorými mestami uzavreli Rimania spojenectvo, niektorým dali politické privilégiá, niektoré kruto potlačili a obyvateľov predali do otroctva a pôdu si rozdelili medzi sebou.

Časť štátnej pôdy sa prenajímala bohatým rodinám, a tí museli za ňu potom odvádzať poplatky do štátnej pokladnice. Prácu v poľnohospodárstve považovali Rimania po stáročia za jedinú fyzickú prácu, ktorá sa zlučuje s dôstojnosťou slobodného občana. Keďže si plebejci vždy vynútili, čo chceli. Preto na poliach patricijov nemal, kto pracovať a patricijovia si museli zaobstarať pracovnú silu na obrábanie poľa. A to boli poväčšinou otroci. Otrokov získavali po vyhraných výbojných vojnách, a to z obyvateľstva porazeného štátu. Remeslo sa ako samostatné odvetvie oddelilo dosť neskoro. Bolo to tak preto, že drobní roľníci si zaobstarávali veci iba pre vlastnú potrebu a nemali prostriedky na kúpu remeselníckych výrobkov. Pracovné nástroje si teda robili sami. Boj s Kartágom: Roku 814 pred n.l. založili, na severnom pobreží Afriky, Feničania významnú obchodnú kolóniu Kartágo. Vlasťou zakladateľom Kartága bol Libanon. Boli to obratní obchodníci a šikovný námorníci. Uctievali boha vojny Molocha, ktorému obetovali(upaľovali) deti. Kartágo sa stalo 7.-6.storočí pred n.l. metropolou všetkých fenických osád v západnom Stredomorí. Vládla v ňom tridsaťčlenná štátna rada, ktorá pozostávala z členov najbohatších rodín. Keď mesto zbohatlo obohnalo sa dvoma pásmi hradieb, vytvorilo si žoldniersku armádu a dobylo africké zázemie. Na tejto pôde sa vytvorila poľnohospodárska výroba plantážnického typu. Mesto bolo založené na masovej práci otrokov.

V zahraničnej politike sledovalo cieľ: rozširovať svoj námorný obchod. Na západe mu zavadzalo v rozpínavosti Grécko, a preto sa mesto spojilo s perzským kráľom Xerxom(neúspešné spojenectvo, Peržania boli porazení). Prvé styky s Rímom sa datovali do prvých rokov vzniku republiky. Keď sa kartáginské vojská pokúsili ovládnuť Messanu, ktorú oddeľoval od rímskeho Rhegia iba úzky pás mora sa vzťahy medzi oboma mestami priostrili. Messana bolo strategické mesto, ktoré stráži prieliv medzi Sicíliou a Apeninským polostrovom. Zaujímali sa o toto mesto aj Rimania a preto vznikla vojna, ktorá trvala dvadsaťtri rokov(264-241 pred n.l.). Vojna sa odohrávala zväčša prvé roky pri meste Messana. Na pevnine sa podarilo Rimanom utvoriť alianciu, takže mali veľa spojencov. A tak roku 262 pred n.l. po polročnom obliehaní Rimania dobyli mesto Akragás. Tieto úspechy Ríma, ale zatienil skutočnosť, že Kartáginci sa na mori nedali poraziť. Preto si Rimania s obrovským vypätím síl a finančných zdrojov zakrátko vybudovali silnú flotilu veľkých lodí na štýl kartáginskej pentery( päť radov vesiel na sebou).

A naučili sa útočiť zahákovaním, aby sa posádky mohli stretnúť proti sebe. K prvému stretnutiu Rimanov s Kartágincami došlo roku 260 pred n.l. pri Liparských ostrovoch, kde Rimania manévrovali tak katastrofálne, že ich zajali Kartáginci bez boja. No čoskoro v neďalekých vodách už Rimania zvíťazili. Šťastie na mori podnietilo Rimanov k odvážnej myšlienke: napadnúť Kartágo priamo v Afrike. Roku 256 pred n.l. nalodili 330 lodí 140 000 mužov a pod vedením obidvoch konzulov zamierili na juh. Pri Sicílií ich však čakalo 350 kartáginských lodí a došlo k najväčšej námornej bitke všetkých čias. Rímske loďstvo vytvorilo klin a na čele s konzulmi sa vrhli plnou silou na kartáginské lode. Prerazili líniu a po rýchlom nasadení záloh dosiahli rýchle víťazstvo. Víťazstvo Ríma naplnilo Rimanov sebavedomím takže vylodil sa v Afrike iba jeden konzul Regul s tromi légiami. Spočiatku sa vojsku Rimanov darilo a dobýval jedno púnske mesto za druhým. Tam sa spojili s líbyjskými a numádskymi kmeňmi a vydali sa na Kartágo. Kartágo získalo posilu od spartského kráľa Xantipposa. V noci prišiel Xantippos so svojou vyše desaťnásobnou prevahou a prekvapivo zaútočil na Rimanov v noci. Len 2000 Rimanov sa zachránilo útekom. Rimania, ale odmietli rokovať o mieri.

Kartáginské vojsko sa teda vylodilo na Sicílií a zaútočilo na rímske jednotky. Tie však podporované Grékmi porazili kartáginské vojsko a donútili ho stiahnuť sa. Rimania využili posledné prostriedky republiky a znovu vybudovali loďstvo. Roku 242 pred n.l. dobyl konzul Gaius Lutatius Catullus posledné dva kartáginské prístavy na Sicílií. Potom porazil kartáginské loďstvo na mori pri Aegatských ostrovoch. Kartágo ponúklo Rímu mier. Keďže Rimania vymáhali vysoké poplatky v Kartágu zúrili občianske vojny. Rimania sa do nich nemiešali. Po dvadsiatich rokoch postavili občania Ríma zo svojich prostriedkov loďstvo(200 lodí) a darovali ich republike. Mier z roku 241 pred n.l. považovali Kartáginci len za vynútený mier. Zmobilizovali finančné prostriedky štátu a postavili novú žoldniersku armádu. Ovládli veľkú časť Pyrenejského polostrova a Korziku a Sardíniu. Dane a výnosy zo strieborných daní skoro vrátili Kartágu sebavedomie a staré bohatstvo. Vtedy bol na čele vojska mladý Hannibal. Rozhodol sa využiť, že je Rím oslabený po boji s Galmi a napadol mesto Saguntum( pri dnešnej Valencii).

Mesto sa odhodlane bránilo, a keď ho Hannibal osem mesiacov obliehal, tak sa mu potvrdilo, že Rím fakt nemá dosť síl, aby poskytol spojencovi pomoc. Rímske posolstvo, ktoré dorazilo do Kartága mu dalo vybrať: mier či vojnu. Rimania si vybrali vojnu. Hannibal sa pripravil. Mal 120 000mužov pechoty, 16 000jazdcov, 58 vojnových slonov a 50 päťradových lodí. Rozdelil vojsko na tri časti: na zachytenie výsadku v Afrike, na obranu Hispánie a s treťou sa vydal na rýchly pochod a prekročil Alpy. Za tento prechod ale draho zaplatil–prišiel o 33 000mužov. A tak sa vybral na Rím s 20 000pešiakmi a 6 000jazdcami. Rimania predtým považovali Alpy za bezpečnú hranicu, a tak ich Hannibal prekvapil. Rimanov porazil na severe a potom s pomocou galského vojska napadol Rím. Len, čo Rimania zistili, kde je Hannibal, rýchlo sa ho vypravili napadnúť. Keď to Hannibal od svojej výzvednej služby zistil, zastavil na ceste medzi vrchmi a obsadil ich úbočia. Kým Rimania pochopili o čo ide bola väčšina z nich mŕtva a ostatní padli do zajatia. Preto Rimania po dlhšej dobe ustanovili diktátora Maximusa a ten spoznal, že najlepšie je nepriateľa vyčerpať kým je silný, aby nemohol udrieť na Rím.

Preto kázal, aby dochádzalo iba k šarvátkam s Kartágincami a rušil Hannibalovo zásobovanie. Keď nastúpili po Maximusovi ďalší diktátori, tí sa rozhodli napadnúť Hannibala a so 80 000pešiakmi a 6 000jazdcami. Keď Hannibal videl, že v strede Rímskeho vojska sú najsilnejší pretvoril vojsko do tvaru polmesiaca a tak donútil rímske jednotky ustúpiť. A drvivo ich porazil. Zabil 70 000 Rimanov pričom on stratil len 200 jazdcov, a 6 000 Galov. Nakoniec Rím musel pristúpiť ku krajnému opatreniu. Vytvoril armádu všetkých od 18 rokov vyššie, zaradil k nim aj všetkých otrokov a zločincov. Armáda už bola celkom početná a tak odmietol Rím od iných krajín spojenectvo a od Hannibala mier. Rozhodnosť a sebadôvera Rimanov donútili Hannibala aby nezaútočil na rímske hradby, lebo na to nemal dosť mužov. Rozhodol sa, že získa spojenca. Macedónia s ním uzavrela spojenectvo a mnoho iných štátov. Rím už mal za spojencov iba Sabinov, Latinov, Etruskov a južných talianskych Grékov. Ostatné boli všetci nepriatelia. Z toho vzniklo pomenovanie Hannibal ante portas(Hannibal pred bránami).

Rimania postupne dobyli všetkých spojencov Kartága. Keď Kartáginci odmietli podporu Hannibalovi pre vnútorné rozpory, bol jeho osud spečatený. Rimania sa preplavili do Afriky a preto musel Hannibal opustiť Apeninský polostrov. Preplavil sa tiež a asi 150km od Kartága utrpel prvú a poslednú porážku. Konzul Scipio potom nadiktoval Kartágu mier. Kartágo sa muselo vzdať všetkých území mimo Afriky. Museli vydať všetky vojnové slony a okrem 10 strážnych člnov aj všetky lode, museli zaplatiť do 50 rokov 10 000 talentov(262 000kg striebra), museli vydať Rímu rukojemníkov a zaviazalo sa neviesť vojny bez dovolenia Rimanov. Tento mier z roku 201 pred n.l. vydržal presne pol storočia, kým medzi Kartágom a Rímom vznikla nová vojna– tretia púnska vojna.