Engels napísal: „Tretiu púnsku vojnu môžeme sotva nazvať vojnou. Bolo to jednoducho podrobenie slabšieho nepriateľa desaťkrát silnejším súperom.“ Príčinou vojny boli obavy Rimanov, ktorí sa báli narastajúcej moci Kartága. V tomto prípade išlo o nevykoreniteľnú nenávisť. Po porážke pri Zame sa Kartágo pomerne rýchlo spamätalo. Zásluhu mal na tom hlavne Hannibal. No na zasadnutí rímskeho senátu sa hovorilo o tom „... že Kartágo musí byť zničené“. Keď bol v blízkej dobe vyslaný do Kartága vyslanec a videl rozkvet mesta, mocné loďstvo a všade plno zbraní, bol zdrvený. Preto senát vyhlásil o tri roky Kartágu vojnu, a to roku 149 pred n.l. Pred Kartágo pritiahlo rímske vojsko, ale Kartáginci nesúhlasili s požiadavkami na mier. Rimania sa pokúsili potom zdolať mesto útokom, ale Kartáginci už boli pripravený a porazili ich. Potom prešli z obrany do útoku a na hlavu porazili Rimanov. Rimania však dostali onedlho posily. Tie zmenili taktiku. Uzavreli nepriedušne mesto, a to z pevniny i z mora. Mesto sa držalo dva roky. Keď sa potom v meste ohlásil hlad, Kartáginci ponúkli Rimanom mier.

Tí však už nechceli silného spojenca( ba možno až príliš silného), ale chceli mesto zrovnať so zemou. Urobili Rimania prielom do prístavu a útočné oddiely si za cenu mnohých obetí vynútili prístup do mesta. 7 dní zúril v meste boj, pretože takmer každý dom bol premenený na pevnosť. Čoskoro však rímsky vojaci plienili dobyté Kartágo. Senát potom rozkázal mesto vypáliť, zbúrať, a zorať pluhom. Mesto ešte prekliali, obyvateľstvo predali do otroctva. Kartágo zmizlo z povrchu zeme...Výbojné vojny–boj s Grékmi: Medzi druhou a treťou púnskou vojnou podnikali Rimania výboje na východe. Od najstarších čias si Rimania udržiavali s Grékmi priateľské vzťahy. Preto sa ich aj macedónska expanzia nedotkla. Situácia a priateľské vzťahy s Macedónskom, ale zanikli ihneď potom, čo sa macedónsky kráľ Filipp V. spojil s Hannibalom a napadol rímske mestá v Ilýrií, kde nemali Rimania svoje légie. Po desiatich rokoch vlažných bojov, ktoré Filippa veľmi zamestnali prepustil Rímu územia v Ilýrií a uzavrel s nimi mier. Keď mal teraz krytý chrbát podnikol inváziu do Afriky.

Keď po smrti Ptolemaia IV. nastúpil na egyptský trón jeho štvorročný syn uzavrel spojenectvo s Antiochom III. a zmocnil sa egyptských dŕžav v Egejskom mori. Vojensky slabý Egypt sa obrátil o pomoc na Rím. To isté urobil aj Pergamon, proti ktorému bojoval Antiochos III. Rímu sa podarilo diplomaticky rozdeliť macedónsko-sýrsku alianciu. Antiochos sa zaviazal, že nepovedie vojny na západe t.j. po boku Filippa a senát sa mu zaviazal, že mu nebude zavadzať na východe t.j. proti Ptolemaiovi. Aby ale Rím nestratil zázemie v Egypte Rimania Filippa vyzvali, aby vrátil egejské dŕžavy Egypta Ptolemaiovi. Filipp to odmietol, a preto mu grécke štáty na čele s Rímom vyhlásili vojnu. Vojna sa začala roku 200 pred n.l. a bola vedená bez súhlasu ľudového zhromaždenia. Ľud bol proti tejto vojne a nechápal rímske záujmy v ďalekom a zložitom svete východu. Senát ale dosiahol, čo chcel a ľud sa podriadil.

Dve rímske légie, posilnené numídskou jazdou a gréckou pechotou porazili po dlhých a nerozhodných bojoch roku 197 pred n.l. Filippa v bitke pri Kynoskefalách (v Tesálií). Víťazný Flamininus nadiktoval potom „najmiernejší“ mier: - Rím požadoval náhradu vojenských nákladov, ale nepožadoval územie-Macedónia sa musela vzdať svojich výbojov a znížiť počet vojakov-musela uznať slobodu gréckych štátovRimania nechceli veľmi ponížiť Filippa, lebo ich potenciálny nepriateľ bol Antiochos III. a Filippa chceli použiť proti nemu. Riadili sa zásadou, že pri uzavretí mieru treba myslieť na budúcnosť. Len čo rímske légie opustili Grécko Antiochos prekročil Dardanely a obsadil mestá, ktoré získali po mieri s Macedóniou nezávislosť. Rimania protestovali, ale Antiochos povedal, že by sa nemali miešať do gréckych záležitostí. Keď sa potom Antiochos vylodil na pobreží Grécka, postavili sa mu na odpor Achájsky zväz a ostrovné mestá.

Na ich žiadosť poslali Rimania do Grécka opäť légie, a tam za pomoci tamojších vojsk a Filippa zahnali Antiocha za more. Roku 190 pred n.l. preniesli Rimania vojnu do Malej Ázie a v bitke pri Magnézií pod Sipylom Antiocha na hlavu porazili. Mierom z roku 188 pred n.l. uznal Antiochos nezávislosť gréckych štátov v Malej Ázií a odstúpil rozsiahle územia Rodsej republike a Pergamskému kráľovstvu. Stiahol sa na východ, aby si zaobstaral prostriedky na novú vojnu, zahynul však pri rabovaní Baalovho chrámu, a s ním zanikla sláva seleukovskej ríše. Rím sa po týchto víťazstvách vyhlásil za ochrancu slobody gréckych štátov. Postupne Rím začal zasahovať do politiky gréckych štátov. Miešal sa do ich vnútorných vecí a vystupoval ako arbiter, pričom podporoval aristokraciu. Po každom prípade Rímu vznikali nepriatelia a za chvíľu ich mali viac ako priateľov. Rím musel postupne zasahovať čoraz ostrejšie, tvrdšie a častejšie. Proklamovaná „ochrana slobody“ sa zmenila na poručníctvo. Keďže sa Rimania prikláňali na stranu aristokracie, ľud sa obrátil o pomoc na macedónskeho kráľa Perseusa, syna kráľa Filippa.

Ten zaviedol protirímsky odpor. Preto boli Rimania donútení vyhlásiť roku 171 pred n.l. vojnu. Tri roky trvala vojna a Perseus dosahoval jedno víťazstvo za druhým. Vo štvrtom roku vyslali Rimania silnú armádu na čele s konzulom Paulusom. Rímske a macedónske vojská sa zrazili pri Pydne neďaleko Solúnskeho zálivu. Pod náporom Perseovej armády musel trojitý rímsky šík ustúpiť, ale keď sa bitka preniesla na návršie pri rímskom tábore, prešli Rimania do útoku. Za necelú hodinu bol koniec Macedónie spečatený. Perseus sa dostal do rúk víťazom aj so svojím pokladom. Macedónia bola rozdelená na štyri vazalské štáty a mestá, ktoré pomáhali Perseusovi boli zničené a ich obyvatelia predaný do otroctva. Po porážke pri Pydne sa Macedónia zmohla na odpor a Andriskos, ktorý sa vydával za Perseovho syna rozpútal povstanie. Keď ju po dvoch rokoch premohli rímske légie, bola pripojená k Rímu a vyhlásená za rímsku provinciu. Krátko nato sa viedol spor o hraniciach Sparty a Rimania si znepriatelili Achájsky zväz, keď sa zapájali do výbojnej politiky gréckych štátov, ktoré si chceli podrobiť Korint. Bola vyhlásená vojna.

Rimanom to bolo nepríjemné lebo akurát viedli s Kartágom tretiu vojnu. Preto to chceli rýchlo vybaviť. Odvolal Rím z Grécka legátov a poslal tam legionárov. Roku 146 pred n.l. porazil konzul Mummius vojská Achájskeho zväzu. Na výslovný rozkaz senátu bol Korint zničený, prekliaty a jeho obyvatelia predaný do otroctva. Po porážke gréckych štátov boli rozpustené všetky grécke spolky a boli podriadené dozoru macedónskeho miestodržiteľa. Sloboda bola ponechaná len rímskym spojencom–Aténam a Sparte. Rok 146 pred n.l. je dátumom podmanenia Grécka Rímom a zároveň dátumom podmanenia a zničenia Kartága.Búrky občianskych vojen: Vojny sa negatívne prejavili na postaveniach rímskych občanov, ktorí museli dlhodobo bojovať vo vojsku.

Počas ich neprítomnosti sa nemal, kto starať o majetok, nemal kto obrábať pôdu. Preto sa roľníci zadlžovali. A vznikali vlny nespokojnosti. Preto vznikli viaceré povstania: - povstania otrokov-vojny medzi optimátmi(zastupovali aristokraciu) a populármi(chceli zabrániť rozporom v rímskej spoločnosti a preto boli stúpencami reforiem). Toto napätie medzi nimi prerástlo do občianskej vojnyPreto vznikali triumviráty, ktoré znamenali, že si 3 ľudia rozdelili politickú moc. Pompeius–Crassus–Caesarprvý triumvirát. Caesar je tiež zakladateľom juliánskeho kalendára(12 mesiacov po 30 dňoch). Zabili ho pred zasadnutím senátu. Druhý triumvirátLepidus(veliteľ Caesarovej jazdy)–Antonius (veliteľ Caesarovej pechoty)–Octavius( Caesarovej synovec a dedič). Octavius sa neskôr stal prvým rímskym cisárom.