Rímska republika

Udalosti, ktoré viedli k vytvoreniu republiky: O počiatkoch Rímskej republiky sa toho vie málo. U Rimanov je však rozšírená povesť o poslednom rímskom kráľovi Luciusovi Tarquiniusovi. Lucius mal za ženu Tulliu, dcéru starého kráľa Servia Tullia. Lucius túžil po tom, aby sa stal kráľom. Keď patricijovia, ktorí nenávideli Servia Tullia, pripravovali sprisahanie, Lucius a jeho žena sa hneď postavili na jeho čelo. Po čase, keď sa Lucius nazdával, že je vhodná chvíľa na odstránenie kráľa, na čele vzbúrencov vtrhol na fórum, na hlavné rímske námestie. Oblečený v kráľovskom odeve vstúpil do senátu a zasadol na trón. Na fórum pribehol aj Servius Tullius. Pokúsil sa zhodiť uchvatiteľa z trónu, ale bol na to prislabý. Lucius starca chytil a sotil ho z kamenných stupňov. Zakrvavený Servius sa pokúsil vstať, ale povstalci sa na neho vrhli a dobili ho. Jeho mŕtvolu potom vyhodili na ulicu.

Lucius Tarquinius sa stal kráľom. Prvá ho prišla pozdraviť Tullia. Keď sa vracala na voze domov, vozataj náhle zastavil kone a preľaknutý ukázal svojej panej mŕtvolu Servia Tullia, ležiacu uprostred ulice. Tullia so zlovestným smiechom rozkázala, aby hnal kone ďalej, a prešla cez otcovu mŕtvolu. Na pamiatku tohto zločinu Rimania dlho volali túto ulicu „Ulicou zločinu“. Tarquinius sa pokúsil vládnuť bez senátu a aj bez ľudu. Správal sa naduto a spupne. Preto ho nazývali Spupný ( Superbus). Tarquinius začal byť podozrievavý, že sa niekto pokúsi naplánovať sprisahanie, lebo aj on sa dostal k moci vraždou a sprisahaním. Bez rozmýšľania dal popraviť každého, kto mu bol nepohodlný. Tiež bojoval proti najbližším susedom Ríma, aby preslávil svoje meno a opevnil svoju moc. Podarilo sa mu upevniť vedúce miesto Ríma medzi ostatnými latinskými mestami a vyzdobil ho veľkolepými stavbami, chrámami a verejnými budovami. Medzi kráľovskými synmi vtedy vyrastal aj syn Marca Iunia, Lucius, syn jedného z najurodzenejších rímskych patricijov, ktorý bol na Tarquiniov rozkaz popravený spolu aj s najstarším synom, aby sa nemusel obávať pomsty. Ale jeho mladšieho syna Lucia, ešte dieťa, ušetril a vychovával spolu so svojimi synmi.

Keď mladý Lucius vyrástol a dozvedel sa o osude svojho otca, chcel sa vyhnúť podobnému osudu. Preto sa začal správať ako pomätený. Preto dostal prezývku Brutus, čo znamená „hlupák“. V Luciovom srdci však rástla nenávisť k vrahovi svojho otca a brata. Keď na Tarquinovo srdce doľahli ťažké, hrozivé sny, rozhodol sa poradiť s vychýrenou delfskou veštiarňou. Preto poslal svojich synov do Grécka aj s mladým Luciusom. Keď bratia prišli do Delf, dali Apolónovi bohaté dary. Brutus obetoval svoju pútnickú palicu s vnútrom vyplneným zlatom. Keď mladíci splnili otcov príkaz, chceli od orákula vedieť, kto z nich sa stane vládcom Ríma. Odpoveď znela, že ten, kto prvý pobozká svoju matku. Bratia sa rozhodli zveriť to náhode, ale Brutus si význam odpovede vysvetlil ináč. Predstierajúc, že sa pošmykol, padol na zem a nepozorovane ju pobozkal. Trpezlivosť Rimanov čoskoro pobúril nový kráľov zločin. Tarquiniov syn na smrť urazil jednu z popredných Rimaniek. Zrazu ožili spomienky na všetky staré krivdy, svojvôľu a Tarquiniove ukrutnosti. Rimania sa chytili zbrane a povstali proti kráľovi. Brutus prestal predstierať slabomyseľnosť a stal sa jedným z vodcov povstania. Na ľudovom zhromaždení v Ríme vystúpil s plamennou rečou. Hovoril o Tarquinovom násilí, o tom, ako ľud trpí a ťažko pracuje. Pripomenul zavraždenie Servia Tullia aj zločin jeho dcéry, keď prešla cez otcovu mŕtvolu.

Ľudové zhromaždenie rozhodlo, aby Tarquinia zbavili moci a aby bol aj so svojou rodinou vyhnaný z Ríma. Brutus s oddielom ozbrojených dobrovoľníkov pritiahol k vojsku, a to sa pridalo k ľudu. Rimania nepustili Tarquinia do mesta a oboznámili ho s rozhodnutím ľudového zhromaždenia, že bol odsúdený do vyhnanstva. Tarquinius sa musel podriadiť. Uchýlil sa so svojou rodinou do Etrúrie. Tarquinius bol zvrhnutý roku 510 pred n.l. a toto dátum sa uvádza, ako vznik rímskej republiky.Úradníci republiky: Po vyhnaní kráľa patricijovia prevzali vládu. Slovo „kráľ“ bolo nenávidené. Pokus o samovládu sa trestal smrťou. Miesto kráľa boli každoročne volení 2 konzuli. Konzuli nosili tógu, obrúbenú purpurovou obrubou. Pri vykonávaní úradu sedeli na kreslách zo slonovej kosti. Neprestajne ich sprevádzala čestná stráž, 12 liktorov. Títo mimo iného nosili pred nimi symboly ich moci ( zväzky prútov so sekerou). Konzuli mali moc rovnakú ako kráľ, ale boli obmedzení, neboli samovládcami. Jeden konzul mohol zrušiť príkazy druhého. Po roku sa konzul stal opäť súkromnou osobou, ktorá mohla byť za zlé činy spôsobené počas vládnutia súdená. Rimania podľa mien konzulov označovali dokonca rok. Konzuli mali množstvo služobníkov; prétori pomáhali v súdnych procesoch, kvestori s financiami štátu, edilovia sa starali o bezpečnosť a poriadok v štáte a cenzori(volení každých päť rokov) ohodnocovali majetok rímskych občanov a podľa toho ich zaraďovali do jednotlivých majetkových tried. Tiež zostavovali zoznam senátorov.

V mimoriadnych udalostiach alebo v ťažkých vojnách Rimania menovali do čela štátu diktátora, ktorý mal neobmedzenú moc nad životom a smrťou každého z obyvateľov. Mimo týchto hodností pomáhal úradníkom aj tristočlenný senát zložený z vážených občanov, bývalých úradníkov, ktorí mali skúsenosti s domácou, ale i zahraničnou politikou. Všetky úrady v Ríme boli čestné neplatené funkcie.Pokus o obnovenie kráľovstva: K vzniku republiky sa vzťahuje aj povesť o pokuse zrušiť republiku. Vyhnaný kráľ Tarquinius Superbus sa nechcel zmieriť so stratou svojej moci. Usadil sa neďaleko Ríma. Odtiaľ prostredníctvom svojich prívržencov popudzoval mladíkov zo vznešených rodín do vzbury proti republike. Dosiahol úspech, keď vzniklo sprisahanie proti republike. Zúčastnili sa na ňom mladí Rimania, nespokojní s tým, že bola zničená kráľovská moc. Sľúbili Tarquiniovi, že mu otvoria brány, až sa so svojím ozbrojeným vojskom priblíži k Rímu. Medzi vzbúrencami boli aj dvaja synovia Iunia Bruta a dvoja synovci druhého konzula. Jednoduchí občania si však neželali, aby sa kráľ vrátil a pomohli sprisahanie odhaliť; vzbúrenci boli prezradení. Konzuli za účasti ľudu odsúdili zradcov na trest smrti za čin proti republike.

Liktori rozviazali prúty, odsúdených nemilosrdne zbili, a potom ich sťali. Brutus pokojne sedel a sledoval popravu, ale druhý konzul nemal jeho povahu, chcel zachrániť svojim synovcom život. Brutus bol neoblomný a trval na treste smrti. Konzul Publicola, ktorý nepreukázal dostatok tvrdosti pri boji proti nepriateľom republiky musel odísť do vyhnanstva. Keď boli Tarquiniove plány na návrat do Ríma zmarené, i tak neustúpil a ihneď začal poburovať proti Rímu susedné mestá. Pobúril proti Rimanom Porsennu, vládcu etrúrskeho mesta Klúzia( dnešného Chiusi). Porsennovo mesto sa vydalo na pochod proti Rímu. Obkľúčili Rím. Rím chránila veľká rieka Tiber. Jediný most, ktorý viedol do mesta Rimania strhli. To zabránilo Porsennovi zničiť Rím pri náhlom útoku a musel začať mesto obliehať. Obliehanie trvalo dlho. V meste vypukli choroby a šíril sa hlad. Porsenna potom zaútočil na Rím. Obrancovia ho nezadržali a stiahli sa na Palatín. Potom bol uzavretý čestný mier. Porsenna odtiahol, ale len preto, aby najprv Rím zbavil spojencov, a potom s ním skoncoval.

Vznik republiky: Meno republika pochádza z latinského pomenovania res publica–obec, štát, vec verejná, vedenie verejných záležitostí. Za prvých konzulov vyhlásili Lucia Junia Bruta a Publia Valeria Publicolu. Medzinárodné postavenie Ríma sa zhoršilo. Vládcovia okolitých miest zaujali voči ľudu, čo sa odvážil postaviť nad kráľa, nepriateľský postoj. Poľnohospodárska výroba poklesla a Rimania sa viac ako pluhu chytali mečov. Výstavba Ríma sa obmedzila na budovanie hradieb. V Ríme mali vedúce postavenie patricijovia. Pod nimi bola patricijmi ovládaná trieda plebejcov. Najnižšiu, bez práv, časť tvoria otroci. Vlastniť pôdu bola v Ríme vec posvätná. Plebejci sa domáhali pôdy, ktorá sa v dôsledku konfiškácií porazených nepriateľov stále rozširovala. Tu vznikali konflikty s patricijmi. Ale i keď si niečo plebejci vymohli, nemali dosť prostriedkov na jej obhospodarovanie. Takže si museli od patricijov požičať. Keď to nemohli zaplatiť stratili slobodu a museli pracovať v otroctve, kým nesplatili dlh. Rozdiel medzi triedami: 1) plebejci- mohli voliť, zúčastňovať sa na ľudových zhromaždeniach, byť vojakmi, padnúť za štát2) patricijovia- vládnuca trieda, mohli voliť, zúčastňovať sa na ľudových zhromaždeniach, byť vojakmi, padnúť za štát, byť úradníkmi3) otroci- nemali práva, bez slobody4) zadĺžený plebejci- nemali práva, bez slobody, a to všetko kým nesplatia dlhRímsky vojaci boli vyzbrojený oštepmi a dlhým mečom.
Na sebe mali brnenie, ktoré im chránilo hlavu, hruď a nohy. Zahraničná politika–útok etrúrskych, sabinovských a latinovských vojsk: Porsennovo vojsko, čo odtiahlo spred Ríma roku 507 pred n.l. S veľkou armádou prekroči-li Tiber a vtrhli do Latia, kde ich zastavili až hradby Aricie. Rimania nemali dosť síl, aby obliehanému mestu pomohli. Latinovia sa obrátili na dávnych nepriateľov, kúmskych Grékov a s ich pomocou ich na hlavu porazili. Bolo to roku 506 pred n.l., tento rok sa označuje za začiatok konca etruskej slávy. Oslabené mesto Rím lákalo nepriateľov a hladných vlkov z hôr. Preto proti mestu pritiahlo Sabinovské vojsko. Rimanom sa ale našťastie podarilo nepevný tábor Sabinov rozdvojiť. Časť nepriateľského vojska sa pridala na stranu Rimanov. Horské kmene Sabinov sa ale s Rimanmi nezmierili a do roku 449 pred n.l. ich prepadali. Potom s nimi uzavreli mier. Úspechy Ríma v boji so Sabinmi vyvolali v Latiu napätie. Latinovia sa cítili mocou Ríma ohrození. Rimania sa zase domnievali, že majú dosť síl, aby zaujali v Latiu vedúce postavenie. Osem latinských miest uzavrelo protirímsku federáciu, na čelo ktorého sa postavilo Tuskulum. V bojoch sa ale ukázalo, že sily Rimanov a federácie sú vyrovnané.

Preto v roku 493 pred n.l. bolo uzavreté prímerie a spojenectvo. Rimania a Latinovia sa potom spojenými silami porážali horské kmene, ktoré zostupovali z hôr, aby sa zmocnili obilia. Postupne zostalo z horských kmeňov iba mená na papieri rímskych víťazstiev. Najťažšie boje čakali Rimanov na pravom brehu Tiberu, kde si chceli zabezpečiť predpolie proti útokom etrúrskych vojsk. Vypravili sa preto proti Vejam. Mesto obliehali 10 rokov. Pri rozhodujúcej bitke boli však porazení. Nato uzavreli Rimania s mestom prímerie na 400 mesiacov. Potom ho opäť napadli a po 10 rokoch obliehania ho konečne porazili, keď sa dostali podzemnou chodbou do vejskej akropoly. Tak mesto roku 396 pred n.l. dobyli. Oslabený Etruskovia sa pokúšali ešte napádať Kartágo, ale dosiahli iba drvivé porážky od Kartága. Na Rím Etruskovia nemohli útočiť, lebo Rimania presvedčili Latinov, že je v ich záujme, aby sa etrúrske vojská nezachytili na ľavom brehu Tiberu.

Zahraničná politika– porážka Pyrrhosa: Rím musel už od svojich počiatkov bojovať s ostatnými latinskými mestami o nadvládu v strednej Itálií. Napokon uzavreli Rimania spojeneckú zmluvu, ktorou získali nadvládu v strednej Itálií. Najnepriateľskejšie sa k Rímu chovali etruské mestá. Rimania s nimi, preto museli viesť ťažké boje. Keďže sa, ale tieto mestá nedokázali spojiť, Rimania porážali jedno mesto za druhým. V rokoch 406-396 pred n.l. definitívne ovládli etruské územie. Rimania rozširovali územie na východ do Kampánie, ktorú ovládali Samniti. V troch ťažkých vojnách (343-290 pred n.l.) Rimania utrpeli ťažké porážky, ale vojny napokon vyhrali a podrobili si aj Samnitov. Keď začali rozširovať svoje územie na juh (3.stor. pred n.l.) naďabili na grécke osady. Jednou s najvýznamnejších bol prístav Tarent. Tarenťania si na pomoc zavolali kráľa Pyrrha, ktorý mal veľkú armádu aj s bojovými slonmi. Vojna sa začala roku 281 pre n.l. Pyrrhovo vojsko malo 20 000 ťažkoodencov a 3 000 jazdcov a 20 vojenských slonov. Pyrrhova armáda bola dobre vyzbrojená a platená. Stretnutie s prvotriednym Pyrrhovým vojskom znamenalo pre Rimanov ťažkú skúšku, ale i Pyrrhos dovtedy ešte nebojoval s takou pechotou ako je rímska.

Na jar 280 pred n.l. sa začali vojenské akcie. 4 légie Rimanov zaútočili na Pyrrhovo vojsko. Vojna bola vyrovnaná, ale keď Pyrrhos poslal do vojny slony, kone Rimanov sa splašili a na úteku podľahli. Na bojisku ostalo 7 000 mŕtvych a 2 000 ranených Rimanov, ale i Pyrrhos mal veľké straty. Postupoval potom hlboko do srdca Itálie až sa dostal na dohľad Ríma. Rimania, ale nestratili hlavu a poslali proti nemu dve veľké vojská. Jedno viedol jeden konzul z juhu a druhé druhý konzul zo severu. Pyrrhos, ktorý si uvedomil veľkosť armád sa vzdialil z Apeninského polostrova. Na jar 279 pred n.l. Pyrrhos znovu zaútočil na Apuliu. Rimanom sa podarilo sústrediť 7 000 armádu. V Apulii neďaleko Auscula sa odohrala veľká bitka. Obe strany zreorganizovali vojsko. Bitka trvala dva dni. Prvý deň priniesol úspech Rimanom, ale na druhý deň prinútil Pyrrhos Rimanov zmeniť miesto boja a bojisko sa zo strmých močiarov prenieslo na rovinu, kde mohol Pyrrhos využiť jazdcov a slony. Rimania boli opäť porazený, ale ich tábor sa Pyrrhovi opätovne nepodarilo dobyť.

Víťazstvo pri Auscule Pyrrhos strašne zaplatil, vojsko mu utrpelo strašné straty. Na bojisku ostalo takmer 5 000 Pyrrhových vojakov. Vtom čase poprosili Pyrrha o pomoc Syrakúzania, a to v boji proti Kartágu. Preto Pyrrhos prestal viesť vojnu s Rímom a zvábil ho úrodný ostrov Sicília. Rím, ale nechcel mier a tajne sa spojil s Kartágom. Po čiastočných úspechoch na začiatku, prestali Pyrrha podporovať grécke mestá a musel sa vrátiť späť do Talianska. Tam sa odohrala posledná bitka, a to v roku 275 pri meste Benevente. Slony zastrašené ohnivými strelami, ktoré na ne vystreľovali z rímskeho tábora, sa obrátili v zmätku nazad a šliapali po vlastnom vojsku. Pyrrhos utrpel hroznú porážku a len s niekoľ-kými jazdcami sa ukryl v Tarente. O tri roky ho v pouličnej bitke v Argu zabili. Tarent po Pyrrhovom neúspechu uzavrel s Rímom mier.Zahraničná politika–vpád Galov: Po oslabení Etruskov na západe a severozápade Ríma vzniklo zriedenie moci. Rím to považoval za výhodu, ale prekvapil ho náhly vpád galských vojsk, ktoré prešli cez hory a keďže im nestáli v ceste etruské mestské štáty prihrnuli sa až pred Rím.

Kým sa Rimania spamätali, začali Rím obliehať. Galovia, ktorí boli rozšírení v strednom Francúzsku, boli národ bojovný, obratne ovládajúci meč a nepríliš disciplinovaný. Za jediný dôstojný spôsob obživy považovali vojnu a poľovačku. Nikdy si nevytvorili štát. Obliehať Rím začali po tom, ako sa Rimania zamiešali do ich obliehania etrúrskeho mesta Klúzia. Rimanov to prekvapilo a tak stihli sformovať iba malé, narýchlo zostavené vojsko. V bitke pri rieke Aliu ich Galovia na hlavu porazili. Rím ostal bez ochrany. Tri dni po bitke prešli Galovia otvorenými bránami do mesta. Mesto našli napolo vyľudnené. Kto mohol sa spasil útekom do hôr a latinských miest. Len najzdatnejší muži ostali brániť mesto na Kapitole. Sedem mesiacov obliehali Galovia kapitolskú pevnosť, ale nepodarilo sa im ju dobiť. Niekoľko ráz sa rozhodli ju dobiť útokom, ale zakaždým ich Rimania porazili. Potom sa rozhodli ich prekvapiť útokom v noci. Tu ale Rimanov varovali husi, ktoré začali vystrašene gágať a Rimania útok odrazili. Keďže Galovia nechali svoje ženy a deti samotné, rozhodli sa vrátiť a opustili Rím. Ešte 6 ráz pritiahli Galovia pred Rím, ale zakaždým ich Rimania porazili. Po galských vpádoch postavili Rimania na obranu mesta hradby.

Po vojne s Galmi bol aj opäť obnovený Rím.Zahraničná politika–boj so Samnitmi: Samniti obývali rozsiahle územia na sever a juh od Latia. Vynikali vo vojenstve. V bojoch sa vždy spájali s mocným kmeňom–Sabellov. Okolo roku 424 pred n.l. zostúpil jeden samnitský kmeň do Kampánie a dobyl bohatú etruskú Kápuu a usadil sa v nej. Za jednu- dve generácie sa Samniti zmiešali s pôvodným obyvateľstvom mesta, s Oskami, a vznikol „kampánsky národ“. Roku 343 pred n.l. prepadol Kápuu iný samnitský kmeň a jej obyvatelia sa báli, že ich postihne rovnaký osud aký pripravili ich predkovia Etruskom. Obrátili sa preto o pomoc na Rím. Kápuu veľvyslanci vyhlásili v senáte v Ríme za „poddanú Ríma“. Preto sa Rimania rozhodli, že budú chrániť a brániť Kápuu ako rímske mesto. Vyslali, preto dve légie Kápue na pomoc. Vojna o Kápuu bola omnoho ťažšia ako Rimania predpokladali a bojovalo sa o ňu dva roky. Potom sa im podarilo zatlačiť Samnitov do hôr. Mestu nechali samosprávu a obyvateľom udelili rímske občianstvo. Keď ale chceli si zabezpečiť severné hranice narazili znovu na Samnitov.

Rimania rozpútali druhú samnitskú vojnu s pomocou Lukáncov a Apúlov (327-304 pred n.l.). Spočiatku sa im darilo ako každému útočníkovi, potom sa však Samniti vzchopili a vylákali nepriateľské vojská do hôr, kde im schystali drvivú porážku. Vojnové šťastie sa obrátilo až v roku 316 pred n.l. keď Rimania zmenili taktiku a prispôsobili svoj boj na horské podmienky. Zorganizovali sa do malých pohyblivých jednotiek. Samnitské vojská sa museli stiahnuť do opevnených miest. Rimania sa dozvedeli, že vodca Samnitov je v meste Bovian, vzali ho útokom a Samniti sa vzdali roku 304 pred n.l. a uzavreli s Rimanmi mier. Získaním tohto územia mohli poraziť a vyhladiť sabellské kmene, Herniky, Volskov a pod-manili si ich. V tom čase sa stalo, že sa spojili Galovia s Etruskami a vydali sa na Rím. Nedostali sa ďaleko ale zaneprázdnenosť rímskych légií využili Samniti a porušili mier, tým, že napadli rímskych spojencov v Lukánií. Tým začala tretia samnitská vojna, ktorá trvala osem rokov. Rimania pritom postupovali odvážne a rozvážne. Najprv rozbili diplomaciou a zbraňami galsko- etruskú koalíciu, potom prinútili Galské a Samnitské vojská, aby bojovali ďaleko od svojich území. Bojovalo sa na planine pri meste Sentin v Umbrii a stretlo sa tam 60 000 rímske vojsko s nepriateľmi.

Bitka sa odohrala v roku 296 pred n.l. a stal sa jedným z míľnikov na ceste ovládnutia Itálie Rimanmi. Etruskovia uzavreli s Rimanmi mier. Galovia odtiahli na sever, a keď sa po dvanástich rokoch znovu stretli s rímskym vojskom ( pri Vadimonskom jazere roku 283 pred n.l.) utrpeli drvivú porážku z ktorej sa ani za pol storočia nespamätali. Samniti sa stiahli na juh a ich likvidácia ostala iba otázkou času. Rimania tak ovládli celý Apeninský polostrov od rieky Pád po posledný výbežok na polostrove.Vnútorná politika: V Ríme sa majetkové rozdiely stále prehlbovali. V rímskej spoločnosti dochádzalo ku rozporom. Keďže plebejci tvorili podstatnú časť vojska, využili to a odmietali slúžiť vo vojsku. Po tajnej nočnej schôdzi sa plebejci zhromaždili a vysťahovali sa na Svätý vrch. Vysťahovali sa, iba vojaci. Na Svätom vrchu sa obohnali hradbami a priekopou a vydržali tam. Ľudí v meste sa medzitým zmocnil nepokoj, lebo sa navzájom všetci báli, čo kto urobí. Báli sa tiež, čo keď vypukne zahraničná vojna?
Vzhľadom na pomer síl sa patricijovia rozhodli riešiť spor po dobrom. Poslali k nemu vyjednávača, ktorý ich napokon presvedčil, aby uzavreli s patricijmi mier. Plebejci si ale vymohli sľub, že nikto z nich nebude potrestaný za účasť na secesii, že im patricijovia odpustia dlhy aj s úrokmi a že sa vytvorí úrad na ochranu plebejských záujmov. Patricijovia im preto museli robiť ústupky a tak si plebejci v roku 494 pred n.l. vymohli zriadenie vlastného úradu–ľudových tribúnov. Ak si tribúni mysleli, že niektoré rozhodnutie úradníka ohrozuje záujmy plebejcov, mohli vysloviť slovo veto! (zakazujem!) a rozhodnutie rímskeho úradníka zrušili (to neplatilo iba za čias vojny, keď bol menovaný diktátor). Domy tribúnov mohli slúžiť aj ako azyl. Plebejcom sa však po návrate do Ríma nepáčilo, že majú záruku len proti zneužitiu moci. Dožadovali sa občianskeho a politického zrovnoprávnenia s patricijmi. Roku 449 pred n.l. dosiahli plebejci po tvrdom boji prijatie „zákonov 12 dosák“, ktoré dávali, okrem jednej výnimky „rovnaké právo najvyšším i najnižším“. Touto výnimkou bol zákaz manželstva medzi patricijmi a plebejcami.

Zrušenie tejto výnimky dosiahli až po roku 444 pred n.l. a po ďalších politických bojoch si tribúni ľudu vymohli zákon, že jeden z konzulov má byť plebejec a to roku 367 pred n.l. Boj medzi patricijmi a plebejcami trval 250 rokov a otriasal republikou. Nakoniec zanikli patricijovia a plebejci ako spoločenské vrstvy. Zbohatnutí plebejci splynuli s príslušníkmi patricijských rodov do navej privilegovanej vrstvy–nobilita. Chudobní plebejci vytvorili základ triedy, ktorá sa rozdelila na drobné roľníctvo a mestský proletariát. Triedne boje teda pokračovali.Hospodárstvo Ríma: Rimania sa venovali poľnohospodárstvu a väčšina pôdy bola v súkromnom vlastníctve. Pestovalo sa obilie a strukoviny. Rimania, ale aj tak dovážali množstvo obilia zo Sicílie a z iných úrodných oblastí. Bohatí statkári sa zameriavali na pestovanie vínnej révy a olivo-vých stromov. Na túto prácu využívali otrokov, ktorí sa skladali poväčšinou z rodín podlého mesta. Získaná pôda vo vojnách sa delila medzi Rimanov ( tí dostávali málo pôdy) a medzi štát. Rimania sa riadili politikou Rozdeľuj a panuj!, čo znamenalo, že s niektorými mestami uzavreli Rimania spojenectvo, niektorým dali politické privilégiá, niektoré kruto potlačili a obyvateľov predali do otroctva a pôdu si rozdelili medzi sebou.

Časť štátnej pôdy sa prenajímala bohatým rodinám, a tí museli za ňu potom odvádzať poplatky do štátnej pokladnice. Prácu v poľnohospodárstve považovali Rimania po stáročia za jedinú fyzickú prácu, ktorá sa zlučuje s dôstojnosťou slobodného občana. Keďže si plebejci vždy vynútili, čo chceli. Preto na poliach patricijov nemal, kto pracovať a patricijovia si museli zaobstarať pracovnú silu na obrábanie poľa. A to boli poväčšinou otroci. Otrokov získavali po vyhraných výbojných vojnách, a to z obyvateľstva porazeného štátu. Remeslo sa ako samostatné odvetvie oddelilo dosť neskoro. Bolo to tak preto, že drobní roľníci si zaobstarávali veci iba pre vlastnú potrebu a nemali prostriedky na kúpu remeselníckych výrobkov. Pracovné nástroje si teda robili sami. Boj s Kartágom: Roku 814 pred n.l. založili, na severnom pobreží Afriky, Feničania významnú obchodnú kolóniu Kartágo. Vlasťou zakladateľom Kartága bol Libanon. Boli to obratní obchodníci a šikovný námorníci. Uctievali boha vojny Molocha, ktorému obetovali(upaľovali) deti. Kartágo sa stalo 7.-6.storočí pred n.l. metropolou všetkých fenických osád v západnom Stredomorí. Vládla v ňom tridsaťčlenná štátna rada, ktorá pozostávala z členov najbohatších rodín. Keď mesto zbohatlo obohnalo sa dvoma pásmi hradieb, vytvorilo si žoldniersku armádu a dobylo africké zázemie. Na tejto pôde sa vytvorila poľnohospodárska výroba plantážnického typu. Mesto bolo založené na masovej práci otrokov.

V zahraničnej politike sledovalo cieľ: rozširovať svoj námorný obchod. Na západe mu zavadzalo v rozpínavosti Grécko, a preto sa mesto spojilo s perzským kráľom Xerxom(neúspešné spojenectvo, Peržania boli porazení). Prvé styky s Rímom sa datovali do prvých rokov vzniku republiky. Keď sa kartáginské vojská pokúsili ovládnuť Messanu, ktorú oddeľoval od rímskeho Rhegia iba úzky pás mora sa vzťahy medzi oboma mestami priostrili. Messana bolo strategické mesto, ktoré stráži prieliv medzi Sicíliou a Apeninským polostrovom. Zaujímali sa o toto mesto aj Rimania a preto vznikla vojna, ktorá trvala dvadsaťtri rokov(264-241 pred n.l.). Vojna sa odohrávala zväčša prvé roky pri meste Messana. Na pevnine sa podarilo Rimanom utvoriť alianciu, takže mali veľa spojencov. A tak roku 262 pred n.l. po polročnom obliehaní Rimania dobyli mesto Akragás. Tieto úspechy Ríma, ale zatienil skutočnosť, že Kartáginci sa na mori nedali poraziť. Preto si Rimania s obrovským vypätím síl a finančných zdrojov zakrátko vybudovali silnú flotilu veľkých lodí na štýl kartáginskej pentery( päť radov vesiel na sebou).

A naučili sa útočiť zahákovaním, aby sa posádky mohli stretnúť proti sebe. K prvému stretnutiu Rimanov s Kartágincami došlo roku 260 pred n.l. pri Liparských ostrovoch, kde Rimania manévrovali tak katastrofálne, že ich zajali Kartáginci bez boja. No čoskoro v neďalekých vodách už Rimania zvíťazili. Šťastie na mori podnietilo Rimanov k odvážnej myšlienke: napadnúť Kartágo priamo v Afrike. Roku 256 pred n.l. nalodili 330 lodí 140 000 mužov a pod vedením obidvoch konzulov zamierili na juh. Pri Sicílií ich však čakalo 350 kartáginských lodí a došlo k najväčšej námornej bitke všetkých čias. Rímske loďstvo vytvorilo klin a na čele s konzulmi sa vrhli plnou silou na kartáginské lode. Prerazili líniu a po rýchlom nasadení záloh dosiahli rýchle víťazstvo. Víťazstvo Ríma naplnilo Rimanov sebavedomím takže vylodil sa v Afrike iba jeden konzul Regul s tromi légiami. Spočiatku sa vojsku Rimanov darilo a dobýval jedno púnske mesto za druhým. Tam sa spojili s líbyjskými a numádskymi kmeňmi a vydali sa na Kartágo. Kartágo získalo posilu od spartského kráľa Xantipposa. V noci prišiel Xantippos so svojou vyše desaťnásobnou prevahou a prekvapivo zaútočil na Rimanov v noci. Len 2000 Rimanov sa zachránilo útekom. Rimania, ale odmietli rokovať o mieri.

Kartáginské vojsko sa teda vylodilo na Sicílií a zaútočilo na rímske jednotky. Tie však podporované Grékmi porazili kartáginské vojsko a donútili ho stiahnuť sa. Rimania využili posledné prostriedky republiky a znovu vybudovali loďstvo. Roku 242 pred n.l. dobyl konzul Gaius Lutatius Catullus posledné dva kartáginské prístavy na Sicílií. Potom porazil kartáginské loďstvo na mori pri Aegatských ostrovoch. Kartágo ponúklo Rímu mier. Keďže Rimania vymáhali vysoké poplatky v Kartágu zúrili občianske vojny. Rimania sa do nich nemiešali. Po dvadsiatich rokoch postavili občania Ríma zo svojich prostriedkov loďstvo(200 lodí) a darovali ich republike. Mier z roku 241 pred n.l. považovali Kartáginci len za vynútený mier. Zmobilizovali finančné prostriedky štátu a postavili novú žoldniersku armádu. Ovládli veľkú časť Pyrenejského polostrova a Korziku a Sardíniu. Dane a výnosy zo strieborných daní skoro vrátili Kartágu sebavedomie a staré bohatstvo. Vtedy bol na čele vojska mladý Hannibal. Rozhodol sa využiť, že je Rím oslabený po boji s Galmi a napadol mesto Saguntum( pri dnešnej Valencii).

Mesto sa odhodlane bránilo, a keď ho Hannibal osem mesiacov obliehal, tak sa mu potvrdilo, že Rím fakt nemá dosť síl, aby poskytol spojencovi pomoc. Rímske posolstvo, ktoré dorazilo do Kartága mu dalo vybrať: mier či vojnu. Rimania si vybrali vojnu. Hannibal sa pripravil. Mal 120 000mužov pechoty, 16 000jazdcov, 58 vojnových slonov a 50 päťradových lodí. Rozdelil vojsko na tri časti: na zachytenie výsadku v Afrike, na obranu Hispánie a s treťou sa vydal na rýchly pochod a prekročil Alpy. Za tento prechod ale draho zaplatil–prišiel o 33 000mužov. A tak sa vybral na Rím s 20 000pešiakmi a 6 000jazdcami. Rimania predtým považovali Alpy za bezpečnú hranicu, a tak ich Hannibal prekvapil. Rimanov porazil na severe a potom s pomocou galského vojska napadol Rím. Len, čo Rimania zistili, kde je Hannibal, rýchlo sa ho vypravili napadnúť. Keď to Hannibal od svojej výzvednej služby zistil, zastavil na ceste medzi vrchmi a obsadil ich úbočia. Kým Rimania pochopili o čo ide bola väčšina z nich mŕtva a ostatní padli do zajatia. Preto Rimania po dlhšej dobe ustanovili diktátora Maximusa a ten spoznal, že najlepšie je nepriateľa vyčerpať kým je silný, aby nemohol udrieť na Rím.

Preto kázal, aby dochádzalo iba k šarvátkam s Kartágincami a rušil Hannibalovo zásobovanie. Keď nastúpili po Maximusovi ďalší diktátori, tí sa rozhodli napadnúť Hannibala a so 80 000pešiakmi a 6 000jazdcami. Keď Hannibal videl, že v strede Rímskeho vojska sú najsilnejší pretvoril vojsko do tvaru polmesiaca a tak donútil rímske jednotky ustúpiť. A drvivo ich porazil. Zabil 70 000 Rimanov pričom on stratil len 200 jazdcov, a 6 000 Galov. Nakoniec Rím musel pristúpiť ku krajnému opatreniu. Vytvoril armádu všetkých od 18 rokov vyššie, zaradil k nim aj všetkých otrokov a zločincov. Armáda už bola celkom početná a tak odmietol Rím od iných krajín spojenectvo a od Hannibala mier. Rozhodnosť a sebadôvera Rimanov donútili Hannibala aby nezaútočil na rímske hradby, lebo na to nemal dosť mužov. Rozhodol sa, že získa spojenca. Macedónia s ním uzavrela spojenectvo a mnoho iných štátov. Rím už mal za spojencov iba Sabinov, Latinov, Etruskov a južných talianskych Grékov. Ostatné boli všetci nepriatelia. Z toho vzniklo pomenovanie Hannibal ante portas(Hannibal pred bránami).

Rimania postupne dobyli všetkých spojencov Kartága. Keď Kartáginci odmietli podporu Hannibalovi pre vnútorné rozpory, bol jeho osud spečatený. Rimania sa preplavili do Afriky a preto musel Hannibal opustiť Apeninský polostrov. Preplavil sa tiež a asi 150km od Kartága utrpel prvú a poslednú porážku. Konzul Scipio potom nadiktoval Kartágu mier. Kartágo sa muselo vzdať všetkých území mimo Afriky. Museli vydať všetky vojnové slony a okrem 10 strážnych člnov aj všetky lode, museli zaplatiť do 50 rokov 10 000 talentov(262 000kg striebra), museli vydať Rímu rukojemníkov a zaviazalo sa neviesť vojny bez dovolenia Rimanov. Tento mier z roku 201 pred n.l. vydržal presne pol storočia, kým medzi Kartágom a Rímom vznikla nová vojna– tretia púnska vojna.
Engels napísal: „Tretiu púnsku vojnu môžeme sotva nazvať vojnou. Bolo to jednoducho podrobenie slabšieho nepriateľa desaťkrát silnejším súperom.“ Príčinou vojny boli obavy Rimanov, ktorí sa báli narastajúcej moci Kartága. V tomto prípade išlo o nevykoreniteľnú nenávisť. Po porážke pri Zame sa Kartágo pomerne rýchlo spamätalo. Zásluhu mal na tom hlavne Hannibal. No na zasadnutí rímskeho senátu sa hovorilo o tom „... že Kartágo musí byť zničené“. Keď bol v blízkej dobe vyslaný do Kartága vyslanec a videl rozkvet mesta, mocné loďstvo a všade plno zbraní, bol zdrvený. Preto senát vyhlásil o tri roky Kartágu vojnu, a to roku 149 pred n.l. Pred Kartágo pritiahlo rímske vojsko, ale Kartáginci nesúhlasili s požiadavkami na mier. Rimania sa pokúsili potom zdolať mesto útokom, ale Kartáginci už boli pripravený a porazili ich. Potom prešli z obrany do útoku a na hlavu porazili Rimanov. Rimania však dostali onedlho posily. Tie zmenili taktiku. Uzavreli nepriedušne mesto, a to z pevniny i z mora. Mesto sa držalo dva roky. Keď sa potom v meste ohlásil hlad, Kartáginci ponúkli Rimanom mier.

Tí však už nechceli silného spojenca( ba možno až príliš silného), ale chceli mesto zrovnať so zemou. Urobili Rimania prielom do prístavu a útočné oddiely si za cenu mnohých obetí vynútili prístup do mesta. 7 dní zúril v meste boj, pretože takmer každý dom bol premenený na pevnosť. Čoskoro však rímsky vojaci plienili dobyté Kartágo. Senát potom rozkázal mesto vypáliť, zbúrať, a zorať pluhom. Mesto ešte prekliali, obyvateľstvo predali do otroctva. Kartágo zmizlo z povrchu zeme...Výbojné vojny–boj s Grékmi: Medzi druhou a treťou púnskou vojnou podnikali Rimania výboje na východe. Od najstarších čias si Rimania udržiavali s Grékmi priateľské vzťahy. Preto sa ich aj macedónska expanzia nedotkla. Situácia a priateľské vzťahy s Macedónskom, ale zanikli ihneď potom, čo sa macedónsky kráľ Filipp V. spojil s Hannibalom a napadol rímske mestá v Ilýrií, kde nemali Rimania svoje légie. Po desiatich rokoch vlažných bojov, ktoré Filippa veľmi zamestnali prepustil Rímu územia v Ilýrií a uzavrel s nimi mier. Keď mal teraz krytý chrbát podnikol inváziu do Afriky.

Keď po smrti Ptolemaia IV. nastúpil na egyptský trón jeho štvorročný syn uzavrel spojenectvo s Antiochom III. a zmocnil sa egyptských dŕžav v Egejskom mori. Vojensky slabý Egypt sa obrátil o pomoc na Rím. To isté urobil aj Pergamon, proti ktorému bojoval Antiochos III. Rímu sa podarilo diplomaticky rozdeliť macedónsko-sýrsku alianciu. Antiochos sa zaviazal, že nepovedie vojny na západe t.j. po boku Filippa a senát sa mu zaviazal, že mu nebude zavadzať na východe t.j. proti Ptolemaiovi. Aby ale Rím nestratil zázemie v Egypte Rimania Filippa vyzvali, aby vrátil egejské dŕžavy Egypta Ptolemaiovi. Filipp to odmietol, a preto mu grécke štáty na čele s Rímom vyhlásili vojnu. Vojna sa začala roku 200 pred n.l. a bola vedená bez súhlasu ľudového zhromaždenia. Ľud bol proti tejto vojne a nechápal rímske záujmy v ďalekom a zložitom svete východu. Senát ale dosiahol, čo chcel a ľud sa podriadil.

Dve rímske légie, posilnené numídskou jazdou a gréckou pechotou porazili po dlhých a nerozhodných bojoch roku 197 pred n.l. Filippa v bitke pri Kynoskefalách (v Tesálií). Víťazný Flamininus nadiktoval potom „najmiernejší“ mier: - Rím požadoval náhradu vojenských nákladov, ale nepožadoval územie-Macedónia sa musela vzdať svojich výbojov a znížiť počet vojakov-musela uznať slobodu gréckych štátovRimania nechceli veľmi ponížiť Filippa, lebo ich potenciálny nepriateľ bol Antiochos III. a Filippa chceli použiť proti nemu. Riadili sa zásadou, že pri uzavretí mieru treba myslieť na budúcnosť. Len čo rímske légie opustili Grécko Antiochos prekročil Dardanely a obsadil mestá, ktoré získali po mieri s Macedóniou nezávislosť. Rimania protestovali, ale Antiochos povedal, že by sa nemali miešať do gréckych záležitostí. Keď sa potom Antiochos vylodil na pobreží Grécka, postavili sa mu na odpor Achájsky zväz a ostrovné mestá.

Na ich žiadosť poslali Rimania do Grécka opäť légie, a tam za pomoci tamojších vojsk a Filippa zahnali Antiocha za more. Roku 190 pred n.l. preniesli Rimania vojnu do Malej Ázie a v bitke pri Magnézií pod Sipylom Antiocha na hlavu porazili. Mierom z roku 188 pred n.l. uznal Antiochos nezávislosť gréckych štátov v Malej Ázií a odstúpil rozsiahle územia Rodsej republike a Pergamskému kráľovstvu. Stiahol sa na východ, aby si zaobstaral prostriedky na novú vojnu, zahynul však pri rabovaní Baalovho chrámu, a s ním zanikla sláva seleukovskej ríše. Rím sa po týchto víťazstvách vyhlásil za ochrancu slobody gréckych štátov. Postupne Rím začal zasahovať do politiky gréckych štátov. Miešal sa do ich vnútorných vecí a vystupoval ako arbiter, pričom podporoval aristokraciu. Po každom prípade Rímu vznikali nepriatelia a za chvíľu ich mali viac ako priateľov. Rím musel postupne zasahovať čoraz ostrejšie, tvrdšie a častejšie. Proklamovaná „ochrana slobody“ sa zmenila na poručníctvo. Keďže sa Rimania prikláňali na stranu aristokracie, ľud sa obrátil o pomoc na macedónskeho kráľa Perseusa, syna kráľa Filippa.

Ten zaviedol protirímsky odpor. Preto boli Rimania donútení vyhlásiť roku 171 pred n.l. vojnu. Tri roky trvala vojna a Perseus dosahoval jedno víťazstvo za druhým. Vo štvrtom roku vyslali Rimania silnú armádu na čele s konzulom Paulusom. Rímske a macedónske vojská sa zrazili pri Pydne neďaleko Solúnskeho zálivu. Pod náporom Perseovej armády musel trojitý rímsky šík ustúpiť, ale keď sa bitka preniesla na návršie pri rímskom tábore, prešli Rimania do útoku. Za necelú hodinu bol koniec Macedónie spečatený. Perseus sa dostal do rúk víťazom aj so svojím pokladom. Macedónia bola rozdelená na štyri vazalské štáty a mestá, ktoré pomáhali Perseusovi boli zničené a ich obyvatelia predaný do otroctva. Po porážke pri Pydne sa Macedónia zmohla na odpor a Andriskos, ktorý sa vydával za Perseovho syna rozpútal povstanie. Keď ju po dvoch rokoch premohli rímske légie, bola pripojená k Rímu a vyhlásená za rímsku provinciu. Krátko nato sa viedol spor o hraniciach Sparty a Rimania si znepriatelili Achájsky zväz, keď sa zapájali do výbojnej politiky gréckych štátov, ktoré si chceli podrobiť Korint. Bola vyhlásená vojna.

Rimanom to bolo nepríjemné lebo akurát viedli s Kartágom tretiu vojnu. Preto to chceli rýchlo vybaviť. Odvolal Rím z Grécka legátov a poslal tam legionárov. Roku 146 pred n.l. porazil konzul Mummius vojská Achájskeho zväzu. Na výslovný rozkaz senátu bol Korint zničený, prekliaty a jeho obyvatelia predaný do otroctva. Po porážke gréckych štátov boli rozpustené všetky grécke spolky a boli podriadené dozoru macedónskeho miestodržiteľa. Sloboda bola ponechaná len rímskym spojencom–Aténam a Sparte. Rok 146 pred n.l. je dátumom podmanenia Grécka Rímom a zároveň dátumom podmanenia a zničenia Kartága.Búrky občianskych vojen: Vojny sa negatívne prejavili na postaveniach rímskych občanov, ktorí museli dlhodobo bojovať vo vojsku.

Počas ich neprítomnosti sa nemal, kto starať o majetok, nemal kto obrábať pôdu. Preto sa roľníci zadlžovali. A vznikali vlny nespokojnosti. Preto vznikli viaceré povstania: - povstania otrokov-vojny medzi optimátmi(zastupovali aristokraciu) a populármi(chceli zabrániť rozporom v rímskej spoločnosti a preto boli stúpencami reforiem). Toto napätie medzi nimi prerástlo do občianskej vojnyPreto vznikali triumviráty, ktoré znamenali, že si 3 ľudia rozdelili politickú moc. Pompeius–Crassus–Caesarprvý triumvirát. Caesar je tiež zakladateľom juliánskeho kalendára(12 mesiacov po 30 dňoch). Zabili ho pred zasadnutím senátu. Druhý triumvirátLepidus(veliteľ Caesarovej jazdy)–Antonius (veliteľ Caesarovej pechoty)–Octavius( Caesarovej synovec a dedič). Octavius sa neskôr stal prvým rímskym cisárom.