Výpravu slovenských dobrovoľníkov tvorilo niekoľko skupín. Najväčšiu sústreďoval vo Viedni ešte v júni na Štúrov pokyn Bloudek a Janeček. Boli to zväčša účastníci bojov na pražských barikádach, ktorí zutekali pred Windischgrätzovou pomstou. Oveľa menšia skupina barikádnikov sprevádzala Friča do Záhrebu a vyčkávala so svojím veliteľom v zátiší chorvátskeho vidieka. Ďalší dobrovoľníci, medzi ktorými okrem Čechov a Slovákov boli aj niekoľkí Poliaci, sa ubytovali v miestnostiach redakcie časopisu Slavenski Jug. Viacerých v Záhrebe zverboval cez august „slovenský generálny adjutant" A. T. Brlič.Ustavičné odkladanie bánovho ozbrojeného vystúpenia proti Maďarom — spôsobené taktizovaním viedenského dvora — predĺžilo Štúrov pobyt na slovanskom juhu až na dvá mesiace.

Tak sa stalo, že hlavná skupina dobrovoľníkov vo Viedni, odkázaná iba na svoje súkromné skromné finančné prostriedky, sa namiesto očakávaného narastania postupne čoraz viac zmenšovala (z pôvodného stavu okolo 100 na necelú polovicu) a nebyť troch zákrokov Sama Štefanoviča u Štúra, bola by sa azda načisto rozpadla. Štefanovič sa vybral — spolu s Janečkom a Belánim — za Ľudovítom, napokon získal jeho pomocou pre výpravu značnú sumu u kniežaťa Obrenoviča, ale nemohol Štúrovi odpustiť, že zanechal slovenských dobrovoľníkov vo Viedni bez nevyhnutného zaopatrenia. Vyvodzoval z toho dôsledky: nielenže nedôveroval organizačným schopnostiam svojho bývalého profesora, ale v prítomnosti svojich druhov, keď sa stretol v Záhrebe s J. M. Hurbanom, otvorene vyslovil pochybnosti o tom, či Štúr má naďalej viesť povstaleckú akciu. Zdá sa, že Hurbanovi, nepochybne obdarenému vodcovskými vlastnosťami a vari trochu aj žiarlivému na obľúbenosť Štúra u mládeže, prišiel tento návrh vhod. Už pred rokom, keď bola reč o Slovenských pohľadoch, sa nazdával, že Štúr ho akosi nerád vidí samostatne vystupovať a svojho priateľa ako redaktora Slovenských národných novín kritizoval, že je „muž idey, školy, ale nie života".

Je teda možné, že Hurban naozaj prijal poverenie oznámiť Štefanovičovu mienku Štúrovi ako názor viacerých, ale nikdy to neurobil. Zrejme uňho nad ctižiadosťou prevážila triezva úvaha, že obom predsa ide o to isté a okrem toho bez Štúra by sa boli mohli ťažko zjednotiť všetky slovenské povstalecké sily.Vodcovia slovenského povstania Štúr, Nosák, Moravan František Zach, Bloudek a Frič cestovali zo Záhrebu do Viedne poštovým vozom. Uháňali v radostnom očakávaní, už vedeli, že bán čo nevidieť prekročí Drávu. Pred nimi pochodovali neskrotní dobrovoľníci, ktorí svojím spevom a občasnými výstrelmi poplašili celý kraj: obyvatelia ich považovali za Maďarov a opúšťali svoje príbytky, upozorňujúc zvonením a strážnymi ohňami na blížiace sa nebezpečenstvo.Vo Viedni Bloudek pokračoval vo verbovaní dobrovoľníkov. Vtedajšiu politickú situáciu v hlavnom meste ríše výstižne charakterizuje okolnosť, že obidve strany, maďarská i slovenská, mali svoje verbovné miestnosti pri kostole sv. Štefana, jedna neďaleko od druhej. Nie div, že často si navzájom preťahovali budúcich bojovníkov, čo sa, prirodzene, neobišlo bez šarvátok. Zatiaľ však, čo Maďari verbovali verejne — navyše podporovaní revolučnými Viedenčanmi — slovenskí dobrovoľníci sa museli schádzať za mestom na lúke. Po dokončení náboru ich bolo vyše päťsto. Ale ani zďaleka všetci neboli preniknutí národnorevolučným duchom, mnohí z nich boli bedári z viedenskej periférie a prihlásili sa za dobrovoľníkov s nádejou na dobrý žold a hojnú korisť. Výzbroj výpravy pozostávala asi z 800 pušiek, z ktorých polovica nevyhovovala.

Pretože sa v povstaní počítalo s veľkou účasťou sedliakov, už tu sa menili na zbraň cepy a kosy. Najhoršie to vyzeralo s obuvou a odevom. Každý mal svoj vlastný odev, iba niektorí príliš otrhaní dostali oblek.Slovenskí vodcovia počas svojej päťmesačnej neprítomnosti nestratili spojenie s domovinou. Ich priatelia, nezlomení terorom maďarskej vlády, posielali z času na čas informácie, najmä Hurbanovi a na druhej strane aj oni sami oboznamovali s prípravami a cieľom povstania spoľahlivých ľudí na Slovensku. Ešte koncom augusta sa vybrali na Slovensko Bloudek s Janečkom, aby preskúmali územie, na ktorom sa mali uskutočňovať vojenské operácie. Slovenskí národovci v Nitrianskej, Trenčianskej, Oravskej, Turčianskej a Liptovskej stolici sa od nich dozvedeli, že povstanie proti Maďarom vypukne koncom septembra, len čo bán Jelačič dosiahne prvé víťazstvo, a znamením k nemu bude obsadenie banských miest.Po návrate Janečka a Bloudka do Viedne zišli sa slovenskí vodcovia na poradu o východisku výpravy.

Najprv každý odporúčal svoj kraj: Hodža Liptov a Turiec, Štúr Trenčiansku, spoliehajúc sa na osobnú autoritu u tamojšieho ľudu, ale nakoniec rozhodli dôvody strategické (popri národných) pre Hurbanov kraj : jeho susedstvo s Moravou, nespokojnosť ľudu s výčinmi maďarskej vrchnosti a napokon, ale nie v poslednom rade, ohľad na bána Jelačiča, ktorému slovenská výprava mala zabezpečovať postup alebo aspoň viazať značné maďarské vojenské a gardistické sily na ľavej strane Dunaja. Tak sa zmenil pôvodný strategický plán výpravy, ktorého cieľom malo byť — Nitrianskou stolicou preniknúť k banským mestám a vytvoriť v tejto oblasti základňu celoslovenského povstania.Pre povzbudenie revolučnej nálady dobrovoľníkov vyšlo tlačou niekoľko bojových piesní. Hoci vláda prípravy na slovenské povstanie účinnejšie a otvorene nepodporovala, určite o nich vedela. Dokazuje to nad všetky pochybnosti účasť poľného podmaršala Augustína na prehliadke dobrovoľníkov, ktorí sa tajne zhromažďovali večer v Prátri. Rakúsko-uhorský pomer zrejme ostával stále nevyjasnený. Ešte 14. septembra sa šírili na dvore správy, že vláda poslala k bánovi kuriéra, aby ho zastavil v ďalšom postupe na uhorskom území. No o deň nato Štúr už oznámil Brličovi, že v nedeľu 17. septembra slovenskí dobrovoľníci odídu z Viedne. Štúr sa odhodlal k tomuto kroku počas Hodžovej a Hurbanovej neprítomnosti.