referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Gejza
Utorok, 25. januára 2022
Prvá výprava slovenských dobrovoľníkov
Dátum pridania: 16.05.2006 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: ---UFO---
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 3 419
Referát vhodný pre: Základná škola Počet A4: 9.7
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 16m 10s
Pomalé čítanie: 24m 15s
 
V posledných dňoch pred odchodom výpravy ustanovil sa politický orgán Slovenská národná rada s členmi: Štúr, Hurban, Hodža — predsedovia, Bohuslav Nosák, Jaroslav Bôrik — tajomníci a Bloudek, Zach — vojenskí poradcovia. Predsedovia sa mali striedať podľa kraja, v ktorom sa bude bojovať. Večer 16. septembra zvolali schôdzu významnejších dobrovoľníkov. Štúr im v tradične zápalistej reči predstavil dočasnú Národnú radu, vytvorenie ktorej si vynútili okolnosti, žiadal od nich jej uznanie a zloženie prísahy vernosti. Na stole bol už prichystaný kríž medzi dvoma sviecami.Mládež, nadchnutá svojím idolom, bez váhania pristupovala k stolu.Na prekvapenie všetkých požiadal o slovo Samo Štefanovič, ktorý sa v mene viacerých (boli len traja) obrátil na Národnú radu, aby mu ešte pred prísahou vysvetlili, akú majú slovenskí dobrovoľníci garanciu od viedenskej vlády, aké majú k dispozícii prostriedky pre zabezpečenie úspešného výsledku boja a napokon ako stoja so zbrojou. Štúr vo svojej pohotovej odpovedi odsúdil falošný liberalizmus i vojakov, ktorí sa pred bojom dostávajú do pochybností, a nevďak tých, ktorých považoval za verných bratov. Po Štúrovi prehovoril ešte Zach a Bloudek.

Prvý vyhlásil, že tí, ktorí odmietajú prisahať, nemôžu ísť s výpravou, zorganizovanou bojovať za práva slovenského národa. Štefanovičovo vystúpenie vyvolalo u ostatných dobrovoľníkov také rozhorčenie, že spolu s AbafFym musel odísť zo zhromaždenia. Vonku sa stretli s Janečkom, oneskorene prichádzajúcim na schôdzu a ten, keď sa dozvedel, čo sa odohralo, im poradil, aby dokázali úprimnosť svojho počínania tým, že pôjdu s výpravou ako obyčajní vojaci.Slovenských dobrovoľníkov doviezol do Bzenca osobitný vlak krátko po polnoci. Tu sa k nim pridalo ešte asi 150 mládencov z Prahy a Brna a niekoľko Slovákov, najmä Brezovanov, ktorí im prišli naproti. V jasné septembrové ráno sa dali na pochod k slovenským hraniciam. Vo Veselí bolo práve zhromaždených veľa ľudí na výročnom trhu, ale nikto z nich sa neodvážil spýtať päťsto pestro poobliekaných a len kde-tu ozbrojených chlapov, kam majú namierené. Na čele na koňoch sa niesli Bloudek, Zach a Janeček a v tomto podivnom sprievode hrkotalo asi dvadsať vozov, naložených strelivom, zbraňami a zásobami, ktoré mali na starosti furmani z Myjavy, Hlbokého, Vrboviec i z Moravy.

Výprava si trocha odpočinula vo Veľkej a zastala až pred západom slnka na návrší za týmto mestečkom. Odtiaľ sa už zreteľne črtali za hranicou slovenské vŕšky. Nedočkavým dobrovoľníkom povybaľovali a porozdávali zbrane. Mnohí od radosti vyspevovali. Hneď ich zaradili do stotín a predstavili im veliteľov. Rečnil Hurban a po ňom Štúr.Bola to slávnostná chvíľa. Dobrovoľníci stáli pod slovenskými trojfarebnými zástavami. Na jednej čítali nápisy: Bratstvo a svornosť, Za kráľa a národ slovenský, Sláva všetkým Slovákom. Prisahali na peknú hodvábnu zástavu, ktorú vyšili slovenské devy a priniesla Johanka Bóriková z Vrboviec; bola tiež červeno-bielo-modrá, len namiesto nápisov skvel sa na nej uhorský erb s modrými vŕškami. Pod ňou stáli vodcovia výpravy.Po Štúrovom prejave, odmenenom volaním na slávu jemu, Hurbanovi a Jelačičovi prisahali dobrovoľníci vernosť cisárovi, Slovenskej národnej rade ako aj poslušnosť svojim veliteľom. Napokon spievali české, slovenské i chorvátske bojové priesne. Potom za hlučného bubnovania pokračovali v pochode po kamenistej ceste. Na hraniciach ich netrpezlivo čakali pri obrovskej vatre ďalší Vrbovčania, Myjavci, Brezovania a Hlbočania s jedlom, pijatikou a fakľami, ktorými im osvetľovali cestu na Myjavu. Sedliaci zo šíreho okolia sa hrnuli k Hurbanovi ako svojmu osloboditeľovi. Azda očakávali od neho vrátenie lúk, pastvín a lesov, ktoré im zabrali páni, a pripravili mu i celej výprave nečakané privítanie: po celom kraji aj napriek dažďu blčali na vŕškoch vatry.

Boli to ohne radosti slovenského ľudu nad príchodom bojovníkov za vyslobodenie spod maďarskej nadvlády.Asi o 10. hodine v noci takisto slávnostne privítala slovenských dobrovoľníkov Myjava. Mešťania fakľami a mládež nadšením. Národná rada sa ubytovala v dome vdovy Koléničovej na hornom konci. Celodenným pochodom utrmácaní dobrovoľníci našli v mestečku zaslúžený nocľah. Vozy so zásobami zatiahli do dvorov, pričom sa súdky s pušným prachom ocitli na dvore budovy, v ktorej boli ubytovaní cisárski vojaci. Tí sa spočiatku správali k dobrovoľníkom priateľsky. Na druhý deň sa však začalo povrávať, že vojsko zhabalo dobrovoľníkom pušný prach. Národná rada vyslala k ceccopierovcom svojho zástupcu, ktorý sa od ich veliteľa dozvedel, že ešte síce nič takého nespravil, ale hneď sa vyfarbil, že čaká na rozkaz nadriadenej vrchnosti, za ktorú pokladal budínske ministerstvo.Zatiaľ sa zo všetkých strán Hurbanovho kraja hrnuli bojovníci pod povstalecké zástavy. Len z Brezovej ich prišlo päťsto. Kráčali odhodlaným krokom popri šíkoch ceccopierovcov s bubnami, hudbou a národnými zástavami, ozbrojení garbiarskymi kosami. Národ sa zobúdzal. Nebola to však vôbec zásluha tamojšieho farára Tomáša Hroša, Štúrovho dávneho priateľa. Hroš pre spor s Hurbanom o pomerne výnosnú brezovskú faru zabudol na svoju národnú príslušnosť a odsudzoval povstanie.Po obede k zhromaždeným zástupom prehovoril Hurban a Štúr.

Národná rada sa snažila vyhnúť konfliktu s cisárskym vojskom. Keď však myjavskí ceccopierovci boli posilnení polstotinou z Brezovej na čele s kapitánom Saussayom, ktorý 20. septembra ráno ultimatívnym spôsobom vyzval Národnú radu, aby okamžite odišla z Myjavy, zdalo sa, že zrážke sa nebude možné vyhnúť. Z takejto nezávideniahodnej situácie Národná rada vyviazla zásluhou Sama Štefanoviča. Na Janečkov návod prepadol s dvanástimi mužmi vojenskú stráž, vnikol do dvora kasárne a zatiaľ čo pušky jeho druhov mierili na súdky pušného prachu, prekvapenú stotinu aj s veliteľom zajali prichádzajúci Janečkovi dobrovoľníci. Národná rada za neobyčajnú odvahu vymenovala Štefanoviča za kapitána; bol to prvý slovenský povstalecký kapitán, nosil sivý kabát s červenými šnúrami a šabľu na boku. Zároveň odobrila návrh Bloudka ako hlavného veliteľa povstalcov, aby zajatých ceccopierovcov prepustili na slobodu aj s ich veliteľom a zbraňami na čestné slovo, že sa už nepostavia proti Slovákom.Znovu sa konalo zhromaždenie ľudu, znovu rečnil Hurban i Štúr, ktorý opäť vypovedal poslušnosť maďarskej vláde a úradom, vyhlásil odboj a slovenskú samostatnosť. Ináč až do odchodu na Brezovú dušou povstania bol Hurban.. Kopaničiari verili, že im vráti hory a role, ktoré im neprávom vzali páni. Zatiaľ čo Bloudek a Zach sa pokúšali zorganizovať nadšených povstalcov do vojenských útvarov, na všetky strany sa rozbehli vyzvedači Národnej rady, aby získali správy o nepriateľských pozíciách a jej povereníci zas vyvíjali agitačnú činnosť po okolitých dedinách, rozdávajúc pritom Hurbanovu proklamáciu Slováci, bratia, v ktorej sa zdôrazňovalo, že sloboda sa nevydobýja prosbami, ako to robili Slováci doteraz, ale so zbraňou v ruke a obeťami. Dňa 21. septembra Slovenská národná rada prešla aj s väčšinou dobrovoľníkov na Brezovú pre výhodné strategické postavenie tohto mestečka.

A Brezová sa už na druhý deň stala dejiskom prvých bojov za slovenskú slobodu. Nepriateľ zosnoval útok z troch strán. Okolo štvrtej nad ránom priblížilo sa od juhu cestou od Hradisťa ku garbiarskemu mlynu medzi Úbočou a Zápačmi štyristo vojakov pod velením majora Vojniča. Narazili však na nebojácnu slovenskú stráž, ktorej sa podarilo privolať napochytro pozobúdzaných chlapov. V radoch stotiny, ktorá sa prvá ponáhľala na úsvite zastaviť nepriateľa, stál aj Štúrov brat Janko. Dobrovoľníci po krátkej prestrelke zahnali dobre ozbrojených vojakov až na Hradište. O pár hodín druhá stráž na Prietržskej ceste zbadala stotinu blížiacich sa vojakov a okolo tisíc senických i šaštínskych gardistov. Ani tí nevnikli do mestečka, lebo udatná stráž si bez váhania vynútila boj muža proti mužovi aj so svojimi nedokonalými zbraňami (kosy, cepy, šable, iba kde-tu puška), a keď ešte pribehla stotina poľského revolucionára Bonkowského, ktorá sa hneď vrhla na nepriateľa, vojsko i garda pod velením baróna Schmerzinga sa rozutekali. Sotva sa rozpŕchli v jarkoch medzi Prietržou a Bukovcom, už na Brezovej bili na poplach, že nepriateľ sa blíži od východu, cestou od Holešky.

Bola to známa stotina ceccopierovcov i so svojím veliteľom Saussaym, ktorý takto dodržiaval prisľúbenú neutralitu. Dve slovenské stotiny, Štefanovičova a Bonkowského s ním však nemali veľa roboty. Ďalší nepriateľský útok, ktorý viedol sám podžupan Nitrianskej stolice Rudolf Ocskay, tiahnúci na čele sto nitrianskych a hlohovskych gardistov a viacerých zemanov. Ani jemu nežičilo šťastie. Sedliacke stotiny sa predierali po hrebeňoch kopcov lemujúcich cestu, aby ho podľa stanoveného plánu od chrbta zaskočili a odrezali mu cestu k Vŕbovému, ale nevycvičení a nedočkaví bojovníci predčasne začali strieľať a umožnili gardistom záchranu útekom. Košútovci zahadzovali všetko, čo im prekážalo v behu: šable, opasky, plášte i klobúky, liezli, kade mohli: humnami i jarkami a zastavili sa až v Hlohovci. Dobrovoľníci si odnášali na Brezovú značné zásoby streliva, zbraní, vozy, kone a sudy vína, ktoré sa im zišli na oslavu prvého slovenského víťazstva.V tábore zavládla neopísateľná radosť. Slovenský ľud si začal uvedomovať svoje možnosti, dvíhal sa k národnému sebavedomiu. Neskoro do noci sa uveličený radoval zo svojho nevšedného úspechu.Lež sladké opojenie z neslýchaného víťazstva netrvalo dlho. Zacha neuspokojovali živelné útoky ľudových bojovníkov, ktoré sa síce končili úspešne vo vrchovitom teréne, ale mohli sa nevyplatiť na rovine. Preto Národná rada nevedela využiť svoje víťazstvo ďalším postupom na vylákané Považie, a Zach naliehal na aké-také cvičenie sedliackych stotín v manévrovaní. Takúto taktiku mal príležitosť vyskúšať hneď v nasledujúcej bitke pri Senici a nie div, že nedostatočne vycvičené a ozbrojené ľudové stotiny sa neosvedčili. Spôsobili len zmätok na bojisku a večer sa ani všetci ich členovia nepovracali na Brezovú.

Keď Národná rada rozhodla, že na druhý deň dobrovoľníci odídu na Myjavu, zdesení miestni obyvatelia nejasne pociťovali napriek všetkým ubezpečovaniam, že sa už viac nevrátia a trpko vyčítali Hurbanovi a Štúrovi, že ich opúšťajú. Prvý vojenský neúspech slovenských dobrovoľníkov zhubne účinkoval nielen na pospolitý ľud ale aj na dumavého Hodžu, ktorý ešte v ten večer odišiel spolu s Nosákom do Viedne. Povstalci ešte 27. septembra napadli Starú Turú, ktorá sa vytrvalo odmietala pridať k dobrovoľníkom, aby si zabezpečili cestu pre prípad ústupu na Moravu. Obrancovia Starej Turej, maďarská garda a Pluk pruského kniežaťa, síce neodolali revolučnej odvahe slovenských sedliakov, ale stačili na bezhlavom úteku podpáliť mestečko a to, čo ešte nezhltli plamene, padlo za obeť pomste srdnatých povstalcov za neľudské väznenie Hurbanových prívržencov, takže z tohto víťazstva Národná rada nemala nijaký osoh. Skôr naopak. Odhalilo temné stránky ľudu a poškvrnilo dosiaľ čistý štít povstania. Vlastenectvo kopaničiarov, ktorí sa pridali k výprave cestou z Brezovej a Myjavy, ukázalo sa v pravom svetle: starali sa už iba o poodnášanie koristi zo Starej Turej a viac sa k výprave nevrátili. Bezuzdné drancovanie stáročia poddanstvom gniaveného ľudu otriaslo Štúrom. Keď sa s ním na druhý deň na Poriadi stretol Frič, našiel ho zamračeného, nekonečne sklamaného.— Všetkému je koniec, — Fričovi sa zdalo, že tie beznádejné slová hovorí ktosi iný, a nie Ľudovít — rozídeme sa, neuvidíme už dňa slovenskej slobody!
 
späť späť   1  |   2   
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.