Rasputin - Mužík vizionárom

Sanktpetersburskú spoločnosť pred revolúciou v roku 1917 škandalizoval nový člen v ich strede. Ako si dokázal špinavý, pologramotný mužík zo Sibíri, príslušník sexom posadnutého „svätého kultu“, podmaniť vládnucu rodinu cárskeho Ruska?

Zriedkavo sa podarilo jednotlivcovi tak silno ovládnuť monarchu a najvyššieho vládcu, ako tomu bolo v prípade „šialeného mnícha“ Grigorija Rasputina. Mikuláš II., cár všetkých Rusov sa musel dívať na to, ako cárovná Alexandra upadla do moci mnícha a vplyv samotného cára ochaboval, keď „svätcovi“ s očami démona bol dvor čoraz viac naklonený. Po celý život i v hodinách smrti Rasputin obhajoval vieru. Zbaviť sa ho nebolo ľahké. Podarilo sa to až po nevydarených pokusoch otráviť ho, zastreliť a po útokoch reťazami. Napokon ho utopili.


Sibírsky roľnícky chlapec
Rasputin sa narodil v najodľahlejšom kúte cárskeho Ruska: na Sibíri. Ruskou ortodoxnou cirkvou bol pokrstený ako Grigorij Jefimovič Novych a až neskôr prijal meno Rasputin, čo v preklade znamená škaredý, mrzký a aj zhýralý. Toto označenie nosil s necudnou rozkošou.
Sibír odjakživa slúžila ako dočasné a neraz doživotné pôsobisko vyhnancov – nepriateľov krajiny. Život v roztrúsených dedinkách tohto nekonečného priestoru bol tvrdý až krutý. Mimoriadne ťažký bol aj v dedinke Pokrovskoje, kde Rasputinovi rodičia obrábali kúsok neúrodnej pôdy a chovali zopár sliepočiek. V roku 1872 sa Anne, Mongolke t Tobolska, narodilo tretie dieťa, Grigorij. Chlapec bol predurčený na ťažkú prácu, vidiecky život a pravdepodobne skorú smrť. Mal však dve výnimočné črty: prenikavý, ohnivý pohľad a neuveriteľný hlad po druhom pohlaví. V dedine sa často ukazoval s prostitútkami a vyslúžil si opovrhnutie, keď ho prichytili v miestnom rybníku šantiť s tromi dievčatami. Napriek tomu sa ako 20-ročný oženil s miestnou devou Praskovijou Fjodorovnou. Neskôr Rasputin tvrdil, že práve pri kúpaní sa v chladnej vode v rybníku s tromi dedinčankami sa v ňom odohrala náboženská premena. Toto náhla osvietenie ho prinútilo opustiť tri deti a vydať sa prašnými cestami Ruska, aby kázal kacírsku a zmätenú vieru pochybnej náboženskej sekty chlystov. Vstúpil do chlystského kláštora vo Verchoturii a vo svojej neresti sa tu ešte zdokonalil. Hlásali, že ak sa má človek dostať na správnu cestu, musí najprv zhrešiť. Tento kult Rasputinovi mimoriadne vyhovoval.
Konvertovaný Rasputin sa vydal na púť, ktorá ho nakoniec priviedla na cársky dvor.

Rusko bolo vtedy zaostalé, bez priemyslu a správy o Rasputinových činoch sa podávali len ústne. Korili sa mu ako svätcovi a neodôvodnene mu pripisovali zázračný moc, keď roľníkov liečil hadím olejom a kázal pôžitkárstvo. Príchod do Sankt Peterburgu
Čoskoro sa dostal do Sankt Peterburgu, slávneho hlavného mesta cárskeho Ruska žijúceho v západnom štýle. Rasputin sa usadil v byte na poprednej ulici. V roku 1903 sa rozchýrila jeho povesť hostiteľa. Deň čo deň ho v jeho dome obklopovali mladé dámy, ktoré nazýval učeníčky. Prednášal im o tajomnom znovuzrodení, ktoré nasleduje po každom hriechu.
Na pochopenie, ako sa mu podarilo preniknúť do najvyšších politických a spoločenských kruhov Ruska, treba poznať dušu samotného monarchu. Cár Mikuláš bol šarmantný, autokratický, citlivý, ale slabý vodca v období, v ktorom sa celý svet zmietal vo veľkých spoločenských a politických premenách. Vychovaný bol v úcte k božským právam kráľov. Bol presvedčený, že je božím poslom na Zemi, ktorému sú zverené masy ľudí tvoriace Svätú Rus. Bol o tom presvedčený. Smutne sa sklamal. Vlády sa ujal v roku 1894 a vyhlásil, že vládnuť bude tak ako jeho predchodcovia – ako absolútny autokrat. Ignoroval vzrastajúcu nespokojnosť po celej krajine, každým dňom rastúce revolučné hnutie, hoci ho tajná polícia varovala pred nebezpečenstvom masového marxizmu. Dva roky po Rasputinovom príchode do St. Peterburgu vypukla v Rusku revolúcia. Hladní robotníci pokojne pochodovali k Zimnému palácu. Keď sa snažili svojmu vládcovi pokojne odovzdať petíciu, v ktorej žiadali zmeny, lojálni kozáci a polícia zastrelili niekoľko desiatok demonštrantov; ich krv sfarbila sneh na červeno. Smrť demonštrantov sa cára nedotkla. Vyhlásil, že sa žiadnych okolností nedopustí vytvorenie vlády. Bol presvedčený, že by za takýto krok Boh opustil Rus. Cár Mikuláš sa kŕčovito snažil zachovať starý poriadok, ktorý masám zabezpečoval biedu a utrpenia – aristokracii bohatstvo a pôžitkárstvo. Práve to druhé priťahovalo Rasputina, ktorý o sebe šíril povesť svätca s mocou liečiteľa. Rozprávali sa celé legendy o jeho „prikladaní rúk“, ktoré vykonával v mestách a na dedinách, ktorými prechádzal. Nie je jasné, či okrem nadpriemernej sexuálnej žiadostivosti mal aj iné schopnosti, v očiach cárovnej Alexandry bol však stelesneným požehnaním. Bála sa o zdravie svojho syna, mladého cároviča, korunného princa Alexeja, ktorý bol hemofilik. Alexandra bol a silná žena a na romanovskom tróne v podstate vládla ona. V roku 1908 povolala Rasputina do Zimného paláca aby sa pozrel na chorého cároviča.

Keď sa Rasputin zjavil v Zimnom paláci, chlapec práve silno krvácal. Z protokolu si Rasputin nič nerobil a prišiel strapatý a neupravený. Pravdepodobne hypnózou upokojil mladého pacienta, lebo očití svedkovia tvrdili, že disponuje zvláštnym mystickým vyžarovaním. Mučivá bolesť sa pominula a krvácanie zastavilo. Pre cárovnú bol jeho príchod a zázračná liečba požehnaním, na ktoré nikdy nezabudla. Od tohto dňa bol osud Ruska a dynastie Romanovcov neodlučiteľne spätý s týmto šarlatánom. Konzervatívni ministri a šľachtici, pobúrení správaním sa niektorých prvých dám žiadali cára, aby Rasputina vyhnal. Spočiatku však bezvýsledne. Nakoniec bol však donútený uznať tento nárok, keď mu ministerský predseda zaslal materiály o Rasputinových deliktoch. Cár už nemal na výber a Rasputin putoval do vyhnanstva. Jeho odchod v roku 1911 však signalizoval zhoršenie zdravotného stavu mladého Alexandra. Do šiestich mesiacov cárovná dosiahla Rasputinov návrat priamo do veľkolepých salónov Zimného paláca. Vrchol moci dosiahol o štyri roky neskôr, keď Rusku hrozilo vykrvácanie a bojiskách proti cárovmu bratancovi cisárovi Wilhelmovi. Situácia bola taká kritická, že cár opustil hlavné mesto, aby sa ujal velenia na fronte. Alexandra zostala v paláci a prevzala najvyššiu moc do svojich rúk. Hoci bola hlavou štátu, bol to práve Rasputin, ktorý sa stal skutočným vládcom Ruska. Ovplyvňoval všetko: od menovania cirkevných hodnostárov až po výber ministrov. Šialenec, ktorý nemal zomrieť
Jeho spôsoby privádzali šľachtu do zúrivosti, lebo ich považovali za urážku civilizovaného správania. V roku 1916 princ Felix Jusupov, manžel cárovej netere, zorganizoval sprisahanie, aby ukončil život tohto šialeného mnícha.
Spolu s Vladimírom Mitrofanovičom a veľkovojvodom Dimitrijom Pavlovičom, cárovým synovcom, pozval Jusupov Rasputina na večeru: posledný (otrávený) pokrm mal ukončiť jeho život. Rasputin pozvanie ochotne prijal. Na prízemí Mojkovského paláca sa o polnoci 29. decembra Rasputin s chuťou pustil do jedla posypaného kyanidom. Kým v hornej miestnosti fonograf vyhrával pieseň Yankee Doodle Dandee, Rasputin požiadal ešte o ďalšie jedlo. Potom vyzeral ako opitý, oči mu začali blúdiť a poprosil princa, aby mu niečo zaspieval! Jusupov vybehol hore a oznámil priateľom, že Rasputin nezomrel a vrátil sa s nabitým revolverom. Princ vystrelil dve rany a Rasputin sa zrútil na zem. „Nebol mŕtvy,“ povedal Jusupov. „Chrčal a reval ako ranené zviera a chytil na za krk.“ Vyrútil sa von do mrazivej noci. Dostal ešte štyri rany, ktoré prežil.

Nažive bol aj potom, keď ho princ s ostatnými konšpirátormi mlátili železnými reťazami. Nakoniec k nemu priviazali závažie a hodili ho do Nevy. Od tejto smrti si konšpirátori sľubovali, že cár dá do poriadku politický a spoločenský chaos, ktorý pod vplyvom Rasputina spôsobila jeho manželka. Bolo však neskoro. O niekoľko mesiacov už z celej dynastie Romanovcov nebol nik nažive. Rasputinov historický epitaf najvýstižnejšie vyjadril revolucionár Alexander Kerenský: „Keby nebolo Rasputina, nebolo by ani Lenina.“







Použitá literatúra: Nigel Blundell – Neuveriteľné, ale skutočné, Perfekt 1994.