Bol jedináčikom a vyrastal v Mníchove, kde otec spolu so strýkom mali elektrochemickú továreň. K záujmu o prírodovedné otázky priviedol štvorročného chlapca kompas, neskôr čítanie populárnej vedeckej literatúry. V 12 rokoch sa naučil od strýka Euklidovu geometriu. Ako chlapec bol rozvážny až pomalý a v škole nevynikal. Profesor gréčtiny sa vyjadril veľmi skepticky o jeho nadaní, ale jeho vedomosti z oblasti filozofie exaktných vied a hudby boli fantastické. Po úpadku továrne odišli rodičia do Milána, zatiaľ čo 15 ročný Einstein pokračoval v škole v Mníchove, potom bol 2 roky v Taliansku a gymnázium absolvoval vo švajčiarskom meste Aarau. V roku 1901 ukončil štúdium matematiky a fyziky učiteľského smeru na polytechnike v Zürichu.

Roku 1902 začal pracovať ako technický úradník v patentovom úrade v Berne. Toto skromné miesto bolo preňho rajom a osemhodinová denná práca v kancelárii za stolom rozoberajúc suché patentné prihlášky, mu neprekážala v úvahách nad fyzikálnymi a filozofickými problémami. V tomto prostredí vznikali aj jeho veľké diela, ktoré ho vyzdvihli medzi popredných fyzikov sveta. Po úspechoch v teórii relativity sa stal súkromným docentom v Berne v roku 1909, mimoriadnym profesorom v Zürichu a riadnym profesorom teoretickej fyziky na nemeckej univerzite v Prahe (1911). Odtiaľ sa vrátil do Zürichu (1912), pôsobil v Leidene (1912-1928) a v berlínskom Ústave cisára Wilhelma ako riaditeľ (1914-1933). Na protest proti antisemitizmu nacistickej vlády v Nemecku vystúpil z Akadémie vied a odišiel do U.S.A., kde pôsobil v Princetone až do konca života.Bol dvakrát ženatý. Keď žil vo Švajčiarsku vzal si juhoslovanskú študentku - matematičku, ale neskôr uzavrel manželstvo so svojou sesternicou. Deti mu nespôsobili veľa radostí. Einstein bol samotár, zámerne sa izoloval, aby získal väčšiu slobodu a uvolnil sa od vonkajšieho sveta. Nosil dlhé vlasy, chodil bez ponožiek a bez viazanky. Obmedzoval svoje potreby na minimum, čím sa snažil rozšíriť svoju voľnosť a slobodu.

Einstein vynikol ako fyzik svetového formátu v oblasti teórie relativity a klasickej teórie polí, v kvantovej teórii a štatistickej fyzike, v oblasti filozofie fyziky ako popularizátor vedy a ako progresívny politický činiteľ.Vypracoval štatistickú fyziku na fotóny a aplikoval ju na doposiaľ neriešený problém merných tepiel pevných látok. Vypracoval kvantovú teóriu vonkajšieho fotoefektu (1905), za ktorú dostal Nobelovu cenu. Založil kvantovú teóriu žiarenia (1911), ktorá obsahuje okrem iného predpoveď indukovanej emisie žiarenia.Bol nielen veľkým fyzikov, ale aj veľkým humanistom, skromným a dobrým človekom. Dôrazne vystupoval proti využívaniu vedeckých výdobytkov na mierové ciele a bol za mierové spolunažívanie národov. Poukazoval na tragédiu zneužívania vedy v politickom zápolení štátov, ako veda často neslúži duch, ale hrubej sile.