Od svetovej vojny k studenej vojne : Vývoj k studenej vojne sa vlastne začal už počas druhej svetovej vojny formovaním vzťahov medzi Spojencami. Na jednej strane tu bol postoj Stalina, ktorý obvykle vystupoval z postoja územnej expanzie ZSSR, na strane druhej určité rozpaky (a to predovšetkým u Churchilla), ktorými bola sprevádzaná zmena postoja západných kapitalistických mocností (Veľká Británia, USA) od odporu a konfrontácie voči komunizmu k spolupráci s týmto komunistickým štátom – jednoducho museli pochopiť, že bez Stalina vojnu nevyhrajú. Od tohto modelu sa odlišoval F. D. Roosevelt, ktorý sa viac snažil začleniť ZSSR medzi Spojencov. Teda ani v tábore západných spojencov nebol jednotný názor na spoluprácu so ZSSR. Ďalej tu bol aj akýsi „súboj ideológií“, komunizmus verzus kapitalizmus. Tieto vzťahy vyvrcholili na konferencii v Jalte, kde sa rozhodovalo o rozdelení sfér vplyvu po druhej svetovej vojne. Existuje všeobecná zhoda v tom, že už tu sa de facto začala studená vojna tým, že mocnosti začali súperiť o to, ktorá z nich po vojne nastolí na ktorom území svoj systém. Výsledky tohto konfliktu sa ukázali zanedlho po vojne: zatiaľ čo Stalin pevne držal vo svojich rukách krajiny strednej a východnej Európy, čím okolo svojich hraníc vytvoril akési nárazníkové pásmo proti vplyvu zo západu, USA si pripútali krajiny západnej Európy Trumanovou doktrínou a Marshallovým plánom. Tým sa de facto vytvorili dva bloky, ktoré mali medzi sebou súperiť počas nasledujúcich 44 rokov.

Berlín – história rozdeleného mesta :História Berlína po druhej svetovej vojne do značnej miery symbolizovala aj osud celej Európy. Berlínsky múr sa stal symbolom Európy rozdelenej na dva tábory, medzi ktorými neexistovala takmer žiadna komunikácia. Napriek tomu, že celé Nemecko a Berlín boli oficiálne považované za jeden celok pod správou štyroch mocností (Postupimská dohoda), nebolo tomu tak, v každej zóne sa prejavovala tendencia uplatňovať politiku a záujmy toho štátu, pod ktorého správou bola určitá časť nemeckého územia. Najzreteľnejšie sa táto diferencia prejavila v rozdieloch medzi západnými mocnosťami a ZSSR. Zatiaľ čo Západ presadzoval politiku čo najrýchlejšieho obnovenia zničeného hospodárstva a krajiny, ZSSR uplatňoval voči Nemecku svoje nároky na vojnové reparácie, keďže sám utrpel vo vojne značné škody a straty na životoch. Práve otázka reparácií, ktorá sa v tomto prípade riešila formou odsunu strojov, zariadení, ba i celých fabrík do ZSSR, sa stala bodom svárov. Keď USA ako prvé odmietli naďalej posielať stroje do ZSSR, bol tento akt zo strany ZSSR označený za porušenie Postupimskej dohody. V roku 1947 USA a Veľká Británia administratívne spojili svoje zóny, vtedy však už všetkým bolo jasné, že jednota pri okupácii Nemecka Spojeneckou radou, ktorá koordinovala jednotlivé kroky na okupovanom území, nebude dosiahnuteľná. Po Londýnskej konferencii na jar 1948 rozšírili spojenci Marshallov plán aj na Nemecko a zaviedli vo svojich zónach novú menu.

Ako odveta ZSSR mala slúžiť blokáda Berlína. Práve tento krok výrazne prispel k užšej spolupráci USA, Veľkej Británie a Francúzska pri správe svojich okupačných zón. Nádeje na opätovné zjednotenie Nemecka sa rozplynuli a v priebehu roka 1949 vznikli dva nemecké štáty. Rozdiel medzi nimi bol badateľný najmä v hospodárskej oblasti. Zatiaľ čo do Spolkovej republiky Nemecko prúdili neustále dotácie a investície zo západných krajín (čo viedlo zanedlho k tzv. hospodárskemu zázraku), vývoj v Nemeckej demokratickej republike bol opačný. Viac ako jedna tretina príjmov z priemyselnej výroby smerovala na reparácie pre ZSSR. Na protest proti doslova katastrofálnej situácii vypukla 17. júna 1955 vzbura robotníkov vo východnom Berlíne. To odhalilo slabiny systému presadzovaného Sovietskym zväzom. Ešte alarmujúcejším signálom bol masový odchod obyvateľov z NDR do SRN. Berlín bol ozajstným obrazom vývoja situácie, keďže ľudia tu prechádzali doslova z jednej krajiny do druhej. 13. augusta 1961 orgány NDR postavili prekážky okolo celého západného Berlína. Napriek takémuto vývoju uzrela svetlo sveta v sedemdesiatych rokoch nová „východná politika“ Williho Brandta. V praxi sa to prejavilo uzavretím Moskovskej dohody z roku 1970 o uznaní nemeniteľnosti povojnových hraníc Nemecka, či v decembri 1972 uzavretím Základnej zmluvy medzi NDR a SRN. Zmeny však nastali aj vo vnútri a prejavili sa aj v životoch radových ľudí (napr. povolením vstupu občanov západného Berlína do NDR a pod.).

Celkovo tak došlo k určitému otepleniu vzťahov a dá sa povedať, že už vtedy sa začal proces samotného rozpadu východonemeckého štátu a zbúrania múru v Berlíne. Dá sa povedať, že napriek rozdeleniu a dovtedajšej zdanlivo beznádejnej situácii vo vzťahoch medzi Východom a Západom v medzinárodnej politike sa Nemci nikdy nezmierili s rozdelením Nemecka. Začiatok uplatňovania Brandtovej „východnej politiky“ aj časovo spadá do obdobia celosvetového uvoľňovania napätia (prezidentúra Nixona a Brežneva). V tieni bomby Jadrová hrozba bola tým prvkom studenej vojny, ktorý bol pre ňu doslova príznačný. Dá sa povedať, že podstatným spôsobom ovplyvnila dejiny sveta v druhej polovici 20. storočia. V januári 1950 sa skončil jadrový monopol USA, keď ZSSR zostrojil svoju prvú atómovú bombu. Od tohto momentu sa začali preteky v zbrojení, aké nemali obdobu v dovtedajších dejinách ľudstva. Vyvíjali sa stále nové druhy zbraní, ale išlo predovšetkým o preteky v kvantite. Cieľom bolo predčiť protivníka v počte a účinnosti vlastnej výzbroje. Tento fenomén často určoval politický vývoj predovšetkým v USA a v ZSSR. Po kórejskej vojne vznikla Eisenhowerova politika „nového štýlu“. USA si uvedomili, že v počte konvenčnej výzbroje sa Sovietskemu zväzu nemôžu rovnať, preto zvolili lacnejší prístup: prostriedky na zbrojenie sa vydávali šetrnejšie a preferovali sa jadrové zbrane, tu mali USA pred ZSSR aj vďaka časovému náskoku výraznú prevahu pred ZSSR. Zrodila sa politika zastrašovania – hrozba protivníkovi vlastným zbrojným potenciálom. Vznikla určitá „rovnováha teroru“. Počas Kennedyho administratúry vystriedala nový štýl „pružná odveta“, čo opäť znamenalo vzrast konvenčnej výzbroje USA, tak aby mohli účinnejšie zasahovať aj do lokálnych konfliktov kdekoľvek na svete, nielen sa uspokojiť s pripravenosťou na globálnu konfrontáciu so Sovietskym zväzom.

Zároveň však vznikla tzv. koncepcia MAD (mutual assured destruction, čiže „zaručené vzájomné zničenie“), keď nikto nemohol predpokladať, aké následky ponesie aj ten štát, ktorý zaútočí ako prvý, v prípade odvety protivníka. Vrcholom v technologickej vyspelosti bola Strategická obranná iniciatíva prezidenta Reagana. „Klasikou“ v zbrojnej konfrontácii je už dnes Kubánska raketová kríza, kedy Sovietsky zväz umiestnil rakety stredného doletu na Kubu. Odvetou USA bola námorná blokáda Kuby a požiadavka okamžitého stiahnutia rakiet z Kuby. ZSSR odpovedal požiadavkou na stiahnutie rakiet z Turecka a záruku, že USA nenapadnú Kubu. USA pristali na sovietske podmienky riešenia a ZSSR stiahol rakety. V každom prípade to však bola porážka ZSSR a Chruščov dosiahol presný opak toho, čo zamýšľal: namiesto upevnenia pozície ZSSR museli Sovieti znášať označenie „provokatérov“. Dnes už nikto nepochybuje o tom, že v tých dňoch sa svet nachádzal na okraji priepasti. K reálnej jadrovej konfrontácii bolo naozaj blízko. To bol však do určitej miery aj určitý pozitívny prvok tejto krízy: obe mocnosti si uvedomili nebezpečenstvo možných následkov vzájomnej konfrontácie, čo viedlo k zavedeniu tzv. horúcej linky medzi Moskvou a Washingtonom, čoskoro sa dosiahla Dohoda o čiastočnom zákaze skúšok jadrových zbraní. Napriek tomu, Sovietsky zväz aj naďalej posilňoval svoj jadrový arzenál, poučený z Kubánskej krízy, kedy musel ustúpiť pred väčším potenciálom USA.Riadené hospodárstvo sa nechcelo podriadiť Po druhej svetovej vojne Sovietsky zväz sa stal svetovou veľmocou a obdivuhodne rýchlo obnovil svoje zničené hospodárstvo. Päťdesiate roky boli v ZSSR poznačené rýchlou a mohutnou industrializáciou.

Ani západoeurópske krajiny však nepostupovali pomalšie, hlavne vďaka pomoci z USA. Po rýchlom nástupe začal ZSSR pomaly zaostávať, aj keď ekonomické ukazovatele mal takmer porovnateľné, a v niektorých prípadoch aj lepšie ako Západ. Po dosiahnutí istého stupňa komplexnosti a veľkosti ekonomiky, prestal plánovací direktívny systém v centrálne riadenej ekonomike efektívne fungovať. Dôsledkom bolo nedostatkové hospodárstvo. K nemu výraznou mierou prispel aj vojensko – priemyselný komplex, ktorý bol hlavne v ZSSR doslova gigantický. Aj vďaka tomu bol ZSSR po dlhé roky odkázaný na dovoz obilia z USA. Rada vzájomnej hospodárskej pomoci, ktorá mala východoeurópske ekonomiky izolovať od odberateľov v kapitalistickom svete, zlyhala. Hlavnou príčinou kolapsu bola neochota urobiť zmeny. Týmto spôsobom sa aj ekonomika stala akýmsi motorom pádu všetkých socialistických režimov v Európe, vrátane ZSSR, kde bol úpadok evidentný.Skúška sily – Vietnam a Afganistán Vojny vo Vietname a v Afganistane si sú v mnohých ohľadoch podobné. V oboch prípadoch znamenali pre superveľmoci zaťažkávaciu skúšku.Prvým impulzom pre americkú vojenskú pomoc juhovietnamskému režimu bola snaha zabrániť expanzii komunistickej Číny na juh. Prezident Johnson nebol ochotný pripustiť, že by sa južný Vietnam mal dostať do rúk komunistov zo severu. Napriek tomu, že vojna neprinášala USA žiaden priamy osoh, a dokonca aj doma rýchlo rástol odpor proti tejto na prvý pohľad nezmyselnej vojne, USA si z pozície sily a z pozície svetovej superveľmoci „nemohli dovoliť“ ustúpiť z Vietnamu s nálepkou porazeného. Política zadržiavania neuspela. V prípade Afganistanu chceli zasa Sovieti zabrániť tomu, aby sa aj Afganistan stal prozápadným štátom, preto za každú cenu podporoval skorumpovaný režim Hifizullaha Amina. Jeho kardinálnou chabou bolo, že chcel nahradiť pevne zakorenený islam marxizmom-leninizmom.

Existuje niekoľko spoločných príčin, prečo neboli veľmoci v týchto vojnách úspešné:a) v oboch prípadoch dostávali nepriatelia výdatnú pomoc zo zahraničia. Severovietnamskí partizáni boli priamo podporovaní Sovietskym zväzom a Čínou, mudžahídi v Afganistane bojovali s podporou Saudskej Arábie a Iránu a prostredníctvom CIA dostávali zbraneb) Američania i Rusi bojovali v ťažkom a neznámom teréne, v prípade Vietnamu to bola džungľa, v Afganistane horyc) Pre hnutie odporu to boli vlastenecké vojny proti agresorovi, o to odvážnejšie a vytrvalejšie bojovali proti nepriateľovid) Režimy podporované či už USA alebo Sovietskym zväzom boli len skorumpovanými nastavenými figúrkami, čo výrazne prispelo k tomu, že mali len minimálnu podporu vlastného národaObe superveľmoci v týchto vojnách museli zniesť trpké priznanie porážky a poníženie, nielen v domácej politika, ale predovšetkým na medzinárodnej scéne rapídne poklesla ich prestíž. Utrpeli ťažké ľudské a finančné straty. V USA sa to prejavilo ďalšou neochotou USA zasahovať v lokálnych konfliktoch vo svete, pre ZSSR bol Afganistan prvou výnimkou z pravidla, že krajina, ktorá sa vydá na cestu socializmu, nesmie sa z nej už vrátiť za žiadnu cenu. Obe tieto vojny výrazne ovplyvnili ďalšiu zahraničnú politiku veľmocí, ale aj ich vzájomné vzťahy.Uvoľňovanie napätia a jeho koniec K uvoľňovaniu napätia koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov došlo v dôsledku postupného uvedomenia si o zbytočnosti jadrového zbrojenia a potrebe regulovať ho na oboch stranách. Viedlo k tomu aj vyrovnanie jadrových potenciálov USA a ZSSR. Ďalšie horúčkovité zbrojenie už nemalo opodstatnenie.

Tomuto predchádzali viaceré obdobia odmäku: Ženevská konferencia (1955), uvoľnenie po Kubánskej kríze (1963), kedy sa uzavrela zmluva o čiastočnom zákaze skúšok jadrových zbraní a zaviedla sa horúca linka medzi Moskvou a Washingtonom, i rok 1968, kedy sa uzavrela zmluva o nešírení jadrových zbraní. V rámci tohto celosvetového diania, kedy sa uvoľnili vzťahy medzi ZSSR a USA, prebiehalo aj uvoľnenie aj v Európe: Francúzsko presadzovalo aj túto politiku kvôli uvoľňovaniu sa spod vplyvu USA, V Nemecku ožili snahy o priblíženie sa oboch nemeckých štátov („východná politika“ vlády W. Brandta). Uvoľňovanie vyvrcholilo podpísaním zmluvy SALT1 (1972) a Konferenciou o bezpečnosti a spolupráci v Európe (1975). Po nástupe Cartera v USA koncom sedemdesiatych rokov sa však opäť začala stará konfrontácia, typická pre ostatné obdobia studenej vojny.Fenomén Gorbačov Koncu studenej vojny predchádzalo niekoľko významných reformných udalostí a trendov na medzinárodnej scéne, nikto však nepochybuje o tom, že najvýznamnejšími z nich bolo uvoľnenie vzťahov Východ – Západ a rozpad východoeurópskeho impéria. To všetko bolo umožnené vďaka politike Michaila Gorbačova v ZSSR: koniec osemdesiatych rokov sprevádzalo tzv. „nové myslenie“. Gorbačov veľmi rýchlo po svojom nástupe do funkcie generálneho tajomníka KSSZ pochopil, že systém, ktorý vedie, nie je možné zlepšiť, je možné ho reformovať, alebo najlepšie zmeniť. Tento posun v myslení vodcu superveľmoci prispel rozhodujúcou mierou k výraznému zlepšeniu vzťahov medzi USA a ZSSR, ale aj k opätovnému uvoľneniu napätia na medzinárodnej scéne: stretnutie v Reykjavíku v roku 1986, Washingtonská Zmluva o jadrových zbraniach stredného doletu (INF), kedy Gorbačov pristal na nulový variant prezidenta Reagana. To bol oveľa významnejší pokrok ako boli zmluvy SALT1 a SALT2.

Čo sa týka východoeurópskych krajín, najreformnejšími boli Poľsko a čiastočne Maďarsko, v ostatných vládli skostnatení vodcovia neschopní vôbec si predstaviť akúkoľvek reformu. Najprv prišla Solidarita v Poľsku, po nej otvorenie rakúsko – maďarských hraníc. Zrútenie východonemeckého skorumpovaného režimu a následné zbúranie Berlínskeho múru už len urýchlilo vývoj aj v ostatných krajinách východného bloku: nasledovala zamatová revolúcia v Československu, antiživkovský prevrat v Bulharsku a revolúcia v Rumunsku. Tento vývoj už nebola Moskva schopná zabrzdiť, a ani ho nemienila zabrzdiť, veď samotná „perestrojka“ a „glasnosť“ vyšli práve zo Sovietskeho zväzu. Napriek tomu, tu sa hlboko zakorenený komunistický režim zrútil až v roku 1991. Ak bol kolaps komunizmu na celom svete historickou nevyhnutnosťou, politika Michaila Gorbačova už len urýchlila jeho zánik.