referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Ladislav, Ladislava
Pondelok, 27. júna 2022
Osobnosti a činnosť Veľkej Trojky
Dátum pridania: 14.07.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: rixil
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 7 415
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 21.9
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 36m 30s
Pomalé čítanie: 54m 45s
 

Keď po japonskom útoku na Pearl Harbor vyhlásilo 11. decembra 1941 vojnu Spojeným štátom aj hitlerovské Nemecko, pridal sa k rozhovorom o druhom fronte aktívne i Washington. Postoj prezidenta Roosevelta k požiadavkám sovietskej vlády bol v tomto období priaznivejší.  Americká politika ešte pred Stalingradom a Kurskom dokázala realistickejšie oceniť skutočnú silu i podiel Sovietskeho zväzu na boji proti fašistickým štátom. Vyplývalo to z poznámky, ktorú prezident Roosevelt napísal americkému generálovi D. Mac Arthurovi v máji 1942: musíme si byť dobre vedomí faktu, že „ruské armády zničili viac živej sily a materiálu mocností Osi, ako všetkých 25 ostatných spojených národov dohromady“. Roosevelt sa preto už v roku 1942 usiloval podporovať požiadavku na otvorenie druhého frontu v Európe, ale aj on narážal na odmietavé stanovisko anglickej politiky. Predsa však, pod spoločným sovietsko-americkým tlakom podpísala britská vláda v júni 1942 formuláciu o vytvorení druhého frontu v Európe v roku 1942. Tým mala byť táto otázka vyriešená k spokojnosti všetkých troch zúčastnených strán. Ale anglická vláda zakrátko po podpísaní tohto závažného dokumentu vyšla s plánmi spoločného anglo-amerického úderu proti Taliansku, ktorý sa mal začať okamžite po porážke vojsk Osi v severnej Afrike. Keďže Roosevelt s týmto plánom pripraveným na rok 1943 súhlasil, bolo jasné, že tieto akcie západných spojencov znemožnia otvoriť druhý front v západnej Európe nielen v roku 1942, ale i v nasledujúcom roku 1943.

Sovietsky zväz trval už na prvom zasadnutí teheránskej konferencie na tom, aby západné veľmoci prijali a dodržali záväzné rozhodnutie o termíne vylodenia svojich vojsk v severnom Francúzsku (operácia Overlord), ktoré sa malo stať počiatkom otvoreného druhého frontu na európskom kontinente. Britský premiér ešte i tu na jednotlivých zasadnutiach konferencie sa usiloval vyhnúť jasnému záväzku – uviesť konkrétny dátum invázie cez La Manche. Miesto toho presadzoval plán vylodenia spojeneckých vojsk na Balkáne a útok proti Nemecku z tzv. „mäkkého podbruška“ Európy. Cieľom tejto operácie nebolo urýchlenie víťazstva nad fašizmom, ale snaha zabrániť vstupu sovietskych vojsk do stredoeurópskych a balkánskych krajín.

Sovietsky zväz nesúhlasil s balkánskym projektom, motivovaným politickými špekuláciami. Sovietska strana pri rokovaní zdôraznila, že treba zovrieť Nemecko do klieští z východu a západu a začať vojenské operácie v severnom Francúzsku, ktoré leží najbližšie k nemeckým priemyselným a hospodárskym centrám. Inváziu v Normandii preto sovietski predstavitelia považovali za najúčinnejšiu pomoc vojenským operáciám na východnom fronte. Po zložitom diplomatickom rokovaní boli Spojené štáty a Veľká Británia nakoniec nútené zaviazať sa k tomu, že vylodenie v Normandii uskutočnia v máji 1944. Všetky tri zúčastnené mocnosti uznali prvoradý význam operácie Overlord, ale zhodli sa v názore, že treba podnikať aj menšie akcie, ktoré mali zabrániť Nemecku sústreďovať sily v severnom Francúzsku. Sovietsky zväz zároveň prisľúbil začať rozsiahlu ofenzívu na východnom fronte.

Západní spojenci napriek všetkým záväzkom ani tentoraz nedodržali termín vylodenia. K otvoreniu druhého frontu v západnej Európe a k invázii v Normandii došlo až 06. júna 1944, keď už bolo jasné, že Sovietsky zväz je schopný sám poraziť nacistické Nemecko a vo svojom víťaznom boji dôjsť až na pobrežie západnej Európy.

Teheránska konferencia sa okrem vojenských otázok zaoberala aj problémami povojnového usporiadania a zabezpečenia trvalého mieru. Prezident Roosevelt zoznámil účastníkov konferencie so svojim plánom založenia medzinárodnej organizácie, ktorej poslaním by bolo zabezpečiť dlhodobý mier a bezpečnosť vo svete. Na čele tejto organizácie – Roosevelt ju nazýval svetovou organizáciou Spojených národov – mal stáť výkonný výbor, v ktorom mali byť zastúpení Sovietsky zväz, Spojené štáty, Veľká Británia, Čína, dve európske krajiny, jedna juhoamerická, jedna krajina Stredného východu, jeden ázijský štát a jedno britské domínium. Roosevelt navrhoval aj vytvorenie tzv. policajného alebo strážneho výboru, ktorý sa mal usilovať o udržanie mieru a nedopustiť novú agresiu militaristických štátov.

Na americký návrh reagoval predseda sovietskej vlády projektom, ktorý vychádzal z myšlienky, že malé európske štáty by asi neboli spokojné s vytvorením svetovej organizácie z obavy, že by tu nehrali dostatočne významnú úlohu. Pri posudzovaní týchto otázok išlo však iba o neoficiálnu výmenu názorov a stanovísk, pretože táto problematika mala byť, a aj bola, riešená neskôr.

Veľmoci si vymenili názory aj na budúcnosť Nemecka. Americký prezident a britský premiér navrhovali rozčleniť Nemecko na viac častí. Rooseveltov návrh predpokladal vytvorenie piatich samostatných nemeckých štátov s vlastnými vládami, pričom niektoré ďalšie časti nemeckého územia (Kielský kanál, Hamburg, Porúrie a Sársko) mali ostať pod správou Spojených národov, štyroch veľmocí, prípadne i iných európskych krajín. Churchillov plán navrhoval vytvorenie troch nemeckých štátov, z ktorých jeden mal zahŕňať i Maďarsko a Rakúsko v rámci jednotnej tzv. dunajskej federácie. Sovietski zástupcovia nevyjadrili svoj súhlas s plánmi na rozčlenenie Nemecka. Sovietskej diplomacii išlo predovšetkým o realizáciu takých opatrení, ktoré by zabránili obnove nemeckého militarizmu a revanšizmu, ale ktoré by zároveň neobsahovali nutnosť Nemecko rozčleňovať.

Ďalším predmetom teheránskych rokovaní bola vojna na Ďalekom východe. Anglo-američania neboli schopní dosiahnuť rýchle víťazstvo nad militaristickým Japonskom a veľmi naliehali na sovietsku stranu, aby sa zapojila do vojny s ním.

Sovietsky zväz uzavrel síce s Japonskom v predvečer Veľkej vlasteneckej vojny (13.04.1941) zmluvu o neutralite, ktorú však japonský partner v priebehu vojny sústavne porušoval. Napriek záväzkom obsiahnutým v prvom a druhom článku zmluvy, ktoré hovorili o udržiavaní priateľských a mierových vzťahov a o dodržiavaní neutrality v prípade vojny, Japonsko aktívne podporovalo Nemecko vo vojne proti Sovietskemu zväzu. Rozhodujúce víťazstvá Sovietskej armády pri Stalingrade a Kursku v roku 1943 odvrátilo však japonských militaristov od ozbrojeného prepadnutia sovietskeho Ďalekého východu, ale Japonsko i tak v rozpore s prvým článkom spomínanej zmluvy sústredilo na sovietskych hraniciach obrovskú kwantungskú armádu, ktorá viazala značné sovietske ozbrojené sily. Vzhľadom na tieto skutočnosti i vzhľadom na množiace sa prípady potápania sovietskych lodí japonským vojnovým loďstvom, súhlasil Sovietsky zväz so svojou účasťou na vojne proti Japonsku po skončení vojnových operácií v Európe.

 
späť späť   3  |  4  |   5  |  6  |  7  |  ďalej ďalej
 
Galéria k článku [3]
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.