Stalin chcel rokovať o rozdelení nemeckého loďstva, reparáciách, účasti ZSSR na správe talianskych kolónií (Somálsko, Líbya), o podmienkach obnovenia diplomatických stykov s hitlerovskými satelitmi, likvidácií Francovho režimu, účasti ZSSR na správe Tangeru, o situácii v Sýrii a Libanone a o poľskej otázke (Stalin požadoval rozpustenie poľskej emigračnej vlády v Londýne).
Hoci Churchill vstupoval do diskusie s doplňovacími návrhmi, podľa svedectva admirála Leahyho prišiel na konferenciu (na rozdiel od predchádzajúcich) nedostatočne pripravený. Stalinovi sa vraj zveril, že má obavy z výsledku nadchádzajúcich volieb, a ten ho utešoval, že britský ľud niečo také, aby ho nezvolili, nespraví.
Na konferencii prekvapujúco hladko prešli zásady postupu voči porazenému Nemecku, väčšia diskusia nebola ani o odsune Nemcov z územia Československa. Dohodli sa na úplnom odzbrojení Nemecka, likvidácii zbrojného priemyslu, nacisti mali byť odstránení z rozhodujúcich miest a vojnoví zločinci mali byť potrestaní, nemecký politický život mal byť obnovený na demokratických základoch.
Výsledky konferencie
Požiadavky ZSSR boli akceptované iba tam, kde siahala sovietska moc, t. j. na územiach, kde bola Červená armáda. Fakticky to znamenalo rozdelenie sveta.
Ostrý spor vypukol o režimy v Juhoslávii, Rumunsku a Bulharsku. Západní politici použili v súvislosti s Titovým režimom dokonca slovo fašistický. Stalin sa Tita ostro a jednoznačne zastal. Tušil však, že o pár rokov bude sám používať rovnaké, ba ešte hádam aj ostrejšie charakteristiky. V súkromnom rozhovore pripomenul Churchilovi britský zásah proti komunistickým partizánom v Grécku a dal najavo, že ZSSR bol zdržanlivý a rovnakú zdržanlivosť očakáva pri rokovaní o východoeurópskych krajinách.
Západ rešpektoval už fakticky existujúcu sféru sovietskeho vplyvu, no mimo nej neustúpil prakticky v ničom. Churchill s Trumanom napríklad vyhlásili, že chápu Stalinovu nenávisť voči Francovi, nepripustia však žiadne zásahy do vnútorných vecí Španielska.
Západ odmietol ustúpiť aj v otázke čiernomorských úžin, v ktorej išlo o ruský prístup do Stredozemného mora. Rovnako jasne dali Stalinovi najavo aj to, že Sýria a Libanon sú záležitosťou Západu. Churchill výslovne odmietol Stalinove narážky, že ZSSR by sa rád podieľal na poručenskej správe bývalých talianskych kolónií, ktoré boli síce chudobné (o líbyjskej rope sa ešte nevedelo), ale mali strategický význam.
Keď sa konferencia skončila, Truman vyjadril nádej, že predstavitelia veľkej trojky sa čoskoro stretnú vo Washingtone, načo Stalin vraj odvetil: „Kiež by to dal Boh.“
Truman získal od Stalina prísľub – vtedy, pravdaže, nezverejnený – že ZSSR vstúpi do vojny proti Japonsku. Nebolo to zadarmo, ZSSR si vyžiadal také ústupky, ktoré šokovali nielen Čankajška, ale nepáčili sa ani čínskym komunistom. Fakticky sa obnovovali tie pozície a práva, ktoré v tejto oblasti malo cárske Rusko pred porážkou vo vojne s Japonskom. Išlo nielen o Kurilské ostrovy a južný Sachalin, ale aj o prístavy Ta-lien a Lu-šin na Liaotungskom polostrove, vrátane Východočínskej železnice.
Postupimská konferencia mala pripraviť mierovú konferenciu s Nemeckom. Tá sa však nekonala. Stalin totiž požadoval, aby Nemecko bolo vyhlásené za neutrálny štát. To bolo pre Západ neprijateľné a radšej pripustil rozdelenie Nemecka.
Rozdelenie sveta na protikladné tábory, ktoré trvalo až do roku 1989; sa väčšinou spája s Jaltskou konferenciou. V skutočnosti však rámcové a provizórne dohody, ktoré boli uzavreté v Postupime, riešili problémy usporiadania sveta na celé desaťročia.
Mier v Európe znamenal uvoľnenie puta, ktoré spájalo Spojencov. No definitívne padlo až po kapitulácii Japonska.
Obrázková príloha:
Obrázkov na túto tému mám až-až, len z hľadiska kapacity sa sem nezmestia. V prípade záujmu ma kontaktujte na mail...
