Prvé ruské kniežatá 

Rurik (862-879): Na zavolanie ruských Slovanov, prišli bratia Rurik (Mierumilovný), Sineus (Víťazný) a Truvor (Verný) spolu so svojimi rodinami a družinami. Najstarší, Rurik sa usadil južne od jazera Lagoda, oproti Fínom, Sineus pri Bielom jazere, v zemi Vesov a Truvor v Isborsgu, ako obrana proti Livoncom[7]. Po smrti bratov založil Rurik kniežací hrad Novgorod, tak isto aj Polock a Rostov. Pravdepodobne len prestaval staré hradiská, lebo tieto mestá už existovali.

Oleg (879-912): Po Rurikovej smrti sa kniežacieho stolca chopil jeho ďalší brat Oleg. Bol najstarším z rodiny. Zostavil vojsko z Varjagov, Slovanov a Fínov a vydal sa na juh, kde si podmanil Smolensk a Lubeč. Dostal sa aj pred brány Kyjeva. Zradou sa zmocnil správcov mesta a dal ich popraviť. Ostal v Kyjeve a stal sa pánom Novgorodu, Smolenska a Kyjeva a tým aj pánom riečnej cesty od Baltického mora k Čiernemu.

Roku 907 zozbieral vojsko a po vode i po súši tiahol na Konštatínopol/Carihrad. Lev VI. Múdry sa mu zaviazal k poplatku. Na slávnosti im ale ponúkli otrávené jedlo. Táto zrada bola odhalená, a preto na Konštantínopol uvalil ťažkú vojnovú daň.

Igor I. (913-945): Ďalšiu výpravu proti Konštantínopolu podnikol Igor. Išiel po Dnepri a plienil pri tom byzantské provincie. Na to sa byzantskí velitelia a admiráli spojili a za použitia gréckeho ohňa nad Igorom zvíťazili. Ten si pri odvetnej výprave povolal na pomoc Pečenehov, čoho sa byzantský cisár zľakol a prijal stanovené poplatky a novú obchodnú zmluvu. O tejto druhej, trestnej výprave sa ale byzantské pramene a spisy západu nezmieňujú. Spomína ju iba Nestor. Pri návrate do Ruska bol Igor zajatý a zavraždený Drevľanmi, ktorých si chcel podmaniť.

Oľga, (945-957): Vdova po Igorovi. Ujala sa vlády za neplnoletého syna Sviatoslava. Jej prvým cieľom bolo pomstiť sa. Drevľania k nej poslali 2 posolstvá a ponúkli jej manželstvo s ich kniežaťom. Odmietla. Obliehala Iskorosten a nakoniec ho vypálila. Časť obyvateľstva dala povraždiť a časť vzala do otroctva.

Odišla do Konštantínopolu za cisárom Konštantínom Porfyrogenetom, dala sa pokrstiť a prijala meno Helena. Keď Sviatoslav dospel, naliehala na neho aby sa dal tiež pokrstiť a prijal kresťanstvo. Ten sa ale nechcel nechať vysmiať svojou vojenskou družinou a rázne matku odmietol.

Sviatoslav I. (957-972): Počas svojej vlády si podrobil Chazarov, o čom sa nám nezachovali podrobnosti, ale vraj dobil ich hlavné mesto- Biele mesto na Done. Oslabením civilizovaných Chazarov sa posilnili pozície barbarských Pečenehov.

Viedol vojnu s Byzantskou ríšou o Bulharsko. Nestorove správy sú kusé a zmetené, čím sa snaží zatajiť neúspech a splieta epické rozprávky s historickými faktami.

Presnejšie a nestrannejšie fakty nám poskytuje Leon Diakon. Podľa neho požiadal cisár Nikeforos II. Fokas Sviatoslava o pomoc, keď sa chcel pomstiť bulharskému cárovi Petrovi. Sviatoslav vtrhol do Bulharska a zmocnil sa jeho hlavného mesta, Preslavy na Dunaji. Keď Peter zomrel, chcel sem Sviatoslav presťahovať svoje hlavné mesto. Tým by sa stal veľkým nebezpečenstvom pre Byzantsko.

V tom období sa na cisársky trón dostal Ján I. Cimiskos (969-976), ktorý vyzval Sviatoslava, aby dodržal pôvodnú dohodu a opustil Bulharsko. Ten to však odmietol. Začiatkom marca 972 začala vojna medzi Ruskom a Byzantskom. Cimiskos obliehal Preslav, ktorý bol bránený len niekoľkými oddielmi. Tie sa utiahli do kráľovského hradu, kde nakoniec uhoreli. Stret vojsk sa odohral pri Dorostoli (pri Silistrii). Boj bol dlho vyrovnaný, no nakoniec sa Sviatoslav stiahol do mesta, ktoré bolo následne obliehané. Počas vyjednávaní prisľúbil Cimiskos Rusom voľný odchod za podmienky, že budú Byzantsko ochraňovať a nie napádať. Sviatoslav toto prijal. No na spiatočnej ceste si na nich počkali Pečenehovia a všetkých, vrátane Sviatoslava, povraždili.

Svätý Vladimír I. (972-1015): Sviatoslav po sebe zanechal 3 synov. Jaropolka v Kyjeve, Olega u Drevľanov a Vladimíra v Novgorode. V krvavých bojoch o dedičstvo zabil Jaropolk (972-980) Olega a Vladimír Jaropolka.

Vladimír bol Sviatoslavovím ľavobočkom s otrokyňou. On sám mal potom mnoho žien a bol výbojný. Spočiatku sa priklonil k slovanským bohom, k pohanstvu. Potom začal pátrať, ktoré náboženstvo by bolo vhodné, ktoré by sa mu pozdávalo. Vyslal poslov k mohamedánskym Povolžským Bulharom, k Chazarským Židom, ku kresťanským Poliakom a Nemcom i do pravoslávneho Byzantska. Tu ho očarila veľkoleposť a prepych. V prospech prijatia práve tohto náboženstva hovoril aj fakt, že ho prijala aj jeho babka Oľga. Vzal si za manželku, sestru byzantských cisárov Bazilea a Konštantína, Annu a prijal krst a meno Blažej.

Jaroslav Veľký (1016-1054): Keďže Vladimír mal mnoho žien, mal aj mnoho detí a tým aj mnoho dedičov. Prišlo k rozdeleniu krajiny, k úkladom a krvavým bojom, z ktorých vyšiel víťazne Jaroslav. Začal si hovoriť pán celej Rusi, no panoval v Kyjeve.

Od Boleslava Veľkého, poľského panovníka, vydobyl späť Červenú Rus, pod Kyjevom porazil Pečenehov, čím sa uvoľnilo miesto Polovcom a ázijským hordám. Tak isto viedol aj vojny s Litvanmi a Fínmi a tiež s Byzantskom. Na čele ruského vojska stál jeho syn Vladimír proti cisárovi Konštantínovi Monomachovi. Prebehla námorná bitka v Bospore. Byzantínci použili grécky oheň a na Čiernom mori vypukla búrka, ktorá zničila Jaroslavovo loďstvo. Ten sa chcel aj s vojskom vrátiť po súši späť, ale boli dohonení a porazení.

Jaroslav bol aj zákonodarca. Vypracoval zákonník Ruskaja Pravda. Jeho zákony sú blízke škandinávskemu právu.

Svoje politické postavenie upevňoval i sobášnou politikou. Svoju sestru vydal za poľského kráľa Kazimíra, dcéru Alžbetu za nórskeho Harolda Chrabrého, Annu za francúzskeho Henricha a Anastáziu za uhorského kráľa Ondreja. Jedného svojho syna oženil s dcérou Konštantína Monomacha.

Na svojom dvore poskytoval útočisko vyhnaným kniežatám z Anglicka, Švédska i Nórska.

Za jeho panovania dosiahol Kyjev vrchol. Chcel z neho spraviť súpera Konštantínopolu. Zakladal tu kláštory, vybudoval kráľovský zámok kremeľ a obohnal Kyjev valmi. Stal sa strediskom obchodu. So synom Vladimírom zakladal školy a razil i mince, ktoré mali na líci jeho slovanské meno v ruštine a na rube jeho kresťanské meno v gréčtine. Po Jaroslavovej smrti (1054) začala Kyjevská Rus upadať.