Rusko po páde Kyjeva 

Význam dejín sa presunul zo stredu Ruska na jeho hranice, do Suzdalského a Haličského kniežatstva a do 2 slobodných štátov: Novgorod a Pskov.

Ondrej Bogoljubskij (1157-1174): Zakladateľom Suzdalského kniežatstva bol Juraj Dolgorukij, ale prvým kniežaťom bol až jeho syn, Ondrej Bogoljubskij. Rozšíril a opevnil Vladimír, založil mesto Bogoljubov. Viedol víťaznú výpravu proti Povolžským Bulharom a v boji o Kyjev tento radšej vyplienil akoby prijal jeho trón. Mal totiž záujem o Novgorod, ktorý sa ale strate slobody bránil a ubránil (1170). Ich závislosť od Suzdalských sýpok ich nakoniec prinútila uzavrieť mier. Do popredia sa jeho zásluhou dostal Vladimír, z ktorého sa snažil spraviť nový Kyjev. Snažil sa sem preložiť z Kyjeva aj metropolitu, ale patriarcha s tým nesúhlasil. Zrušil varjagskú tradíciu družiny a zaobchádzal s nimi ako s poddanými. Dalo by sa tak povedať, že sa stal zakladateľom samovlády v 12. stor. Bol zavraždený vlastnými bojarmi v Bogoljubove (1174).

Po jeho smrti nastali nepokoje a spory o nástupníctvo, medzi jeho synom, synovcami a jeho bratmi (Michal, Vsevolod). Kniežaťom sa stal Michal a po jeho smrti Vsevolod. Spor jeho 3 synov, Juraja, Jaroslava a Konštantína o Novgorod vyústil do bitky pri Lipecku r. 1215. Na jednej strane bojoval Juraj a Jaroslav a na strane druhej sa Konštantín spojil s Mstislavom Udatným, smolenským kniežaťom. Výsledkom bolo, že Konštantín sa stal Vladimírskym veľkokniežaťom, Juraj dostal Suzdal a Jaroslav sa musel vzdať Novgorodu. Po Konštantínovej smrti na stolec opätovne zasadol Jaroslav, ktorého tam určil ešte ich otec.

Veľký Novgorod

Bol politickým stredom severozápadnej Rusi a mal zvláštne postavenie. Zachoval si mnohé staré slobody a obyčaje. Skutočným pánom kniežatstva nebolo knieža z varjagského rodu, ktorého na základe zmluvy mohli povolať i vyhnať, ale veča- zhromaždenie občanov, ktoré sa zvolávalo zvonom. Z tohto dôvodu tento údel považovali kniežatá za neistý a radšej ho vymieňali za iný. Pôda tu bola neúrodná. Stalo sa obchodným centrom, v ktorom sa stretával ruský svet s byzantským, s Orientom,  s baltickými Slovanmi i nemeckou Hanzou.

V priebehu krátkej doby sa tu vystriedalo viacero kniežat, až bol nakoniec dosadený Alexander Nevský (1252-1263).

Tatari- Mongoli 

Po vpáde Tatárov na ruské územia požiadali príbuzný Mongolov, Polovci o pomoc Rusko. Mstislav Smelý (Udatný) uvedomujúc si hrozbu, spojil všetkých panovníkov južnej Rusi a spolu s Polovcami sa Turkom postavil.

V roku 1224 sa stretli ich vojská na rieke Kalke. Uprostred bojov sa „vystrašení“ Polovci obrátili proti Rusom, spôsobiac tak chaos a porážku. Stiahli sa k Dnepru. Kyjevské veľkoknieža Mstislav Romanovič ostal v opevnení na Kalke a bránil ho. Bola mu ponúknutá kapitulácia, ktorú prijal, ale Tatári nedodržali slovo a všetkých ich povraždili. Po tomto sa Mongoli vrátili na východ, aby dovŕšili dobytie Číny.

Ako varovanie ich návratu r. 1237 poslúžili Saxoni unikajúci k Povolžským Bulharom. Tým bol ohrozený aj Suzdal. V tom istom roku Tatári dobyli Bulharsko a poslali poslov do Rjazane. Tá sa mala podrobiť poplatku, ale odmietla. Za trest bola po porážke vyplienená a spálená. Toto isté sa stalo všetkým mestám kniežatstva.

V bitke na Kolomne bolo Suzdalské vojsko na čele s Jurajom II. porazené, Tatári spálili Moskvu, obľahli Vladimír a nakoniec ho vypálili. Vo svojom plienení a vypaľovaní pokračovali po celej južnej Rusi až bolo nakoniec celé Rusko okrem Novgorodu a severozápadnej zeme pod tatárskou nadvládou.

Ruské kniežatá, ktoré ušli do Uhorska či Poľska tam touto „novinkou“ spôsobili zdesenie. Tatári tiahli na Uhorsko. Zastavila ich však smrť veľkého chána Oktaja vo Veľkej Horde. Vrátili sa domov, ale po ceste späť ešte založili na ramene dolnej Volgy, Aktube, mesto Saraj, ktoré sa stalo hlavným mestom Zlatej Hordy. Tá sa rozprestierala od Uralu a Kaspického mora až k ústiu Dunaja. V roku 1260 sa stala nezávislým štátom a v roku 1272 prijali islam.

Alexander Nevský (1252-1263) 

Keď sa Jaroslav, suzdalské veľkoknieža, vrátil do zničenej Suzdale, začal ju obnovovať. Batu chán si ho zavolal do Saraje, kde ho potvrdil ako veľkoknieža, ale poslal ho ešte za veľkým chánom, ktorý sídlil na rieke Sachalin/ Amudar. Bolo treba prejsť cez celé Rusko a Áziu. Oktaj mu hodnosť potvrdil, ale Jaroslav už na svoj stolec nezasadol, pretože na spiatočnej ceste zomrel. Od týchto čias sa museli dávať kniežatá potvrdzovať chánovi v Saraji a veľkému chánovi na Sachaline, o čom dostali potvrdzujúcu listinu- jarlik (ярльикъ)

Jeho synovia Ondrej, ktorý dostal Suzdal a Alexander, ktorý dostal Novgorod tiež odišli do Saraje i k veľkému chánovi Kujukovi, ktorý ich potvrdil v ich hodnostiach a Alexandrovi pridal ešte celú južnú Rus aj s Kyjevom.

Alexander získal svoj prívlastok po vyhranej bitke na rieke Neve. Keďže podporoval baltských Slovanov v boji proti katolíkom, pápež Gregor IX. proti nemu vyhlásil latinskú križiacku výpravu. Alexander sa nezľakol a zorganizoval proti nim grécku križiacku výpravu a stretli sa na Neve.

Keď bol Alexander ospravedlniť vzburu Novgorodčanov proti tatárskemu správcovi u chána Berkaja v Moskve, ten mu odpustil, ale zdržal ho na svojom dvore skoro rok. Na spiatočnej ceste zomrel.