Ivan IV. Hrozný (1533-1584) 

Po Vasilijovi Ivanovičovi ostali 2 synovia: Ivan a Jurij. Tí boli pod poručníctvom svojej matky, Vasilovej 2. ženy, Heleny Glinskej. Bola to rázna žena, ktorá dokázala potlačiť každý pokus o posilnenie moci kniežat a šľachty. Niekoľkokrát porazila krymských a kazaňských Tatárov. Dôverovala len vrchnému podkoniarovi Telepnevovi. Roku 1538 ju oligarchovia otrávili, Telepneva zavraždili a jeho sestru Agrafenu, Ivanovu dojku uväznili. Moci sa ujala šľachta, ktorá rabovala a plienila. 8-ročný Ivan bol len bábkou na tróne, o ktorú sa nik nestaral. Musel sa o seba i o mladšieho brata Jurija, ktorý bol slabší a menej odolný, postarať sám. Nedostalo sa mu nijakého vzdelania ani výchovy. Všetko, čo vedel, vyčítal z kníh, ktoré boli preložené do slovančiny. Na základe nadobudnutých vedomostí si uvedomil, že podľa zákona je pánom on.

V roku 1543, po Vianociach, keď mal 13 rokov, dal si k sebe náhle povolať bojarov. Vyčítal im spôsob ich vlády a najväčšieho vinníka, Ondreja Šujského, dal roztrhať psom. Ďalších vinných a najodbojnejších dal vyviezť do vzdialených miest. Obklopil sa príbuznými z matkinej strany a začala tzv. vremje- doba priazne, kedy bola Glinským prepožičaná správa ríše. V januári 1547 požiadal metropolitu Makaria, aby ho korunoval. Prijal titul veľkoknieža a aj titul cár. Oženil sa s Anastáziou Romanovovou. Za duchovného radcu si vybral popa Silvestra, ktorému zveril správu cirkevných záležitostí. Z drobnej šľachty si vyvolil Alexeja Adaševa, ktorý mal prijímať žaloby a prosebné listy a mal sa starať o záležitosti vnútorné a vojenské. Bola to doba pokoja, kedy boli zvolané prvé zemské snemy (sobory), bol pripravený nový zákonník- Sudebník a zvolaný cirkevný snem, ktorý mal v 100 článkoch upraviť cirkev- Stoglav.

V roku 1552 bola dobytá Kazaň, ktorú nasledoval pád Astrachanského kráľovstva. Upevnenie moci a zväčšovanie sa Rusi si žiadalo prístup k Baltickému moru. Tu ale prekážku tvorilo Švédsko, Litva, Poľsko a Rád mečových rytierov.

Po spore o hranice s Gustávom Vasom, zakladateľom švédskej vasovskej dynastie, roku 1554 uzavreli obchodnú zmluvu, podľa ktorej mohli kupci prechádzať slobodne cez obe krajiny. Švédsku sa tak otvorila cesta do Indie a Číny a Rusku cesta do Flandier, Anglicka a Francúzska.

V tomto čase vypukli naplno nezhody Ivana s jeho dvomi radcami, ktorí mu radili, že je treba najskôr sa porátať s Krymským chanátom, až potom zaútočiť na mečový rád. I keď obaja protivníci boli v rozklade, viesť vojnu na oboch frontoch naraz sa nevyplatilo, a úspech Ivan nedosiahol. Tieto nezhody už trvali dlhší čas, pretože obaja radcovia zneužívali svoje postavenie a intrigovali. Ivan im to ešte trpel, lebo dôveroval v ich vernosť.

V r. 1552 upadol do ťažkej choroby a myslelo sa, že už sa nezotaví. Bojari odmietli prisahať vernosť jeho synovi Dmitrijovi a hlasno sa hádali i  pred jeho komnatami. Zradili ho aj Adašev a Silvester. Ostalo s ním len pár verných a rodina jeho matky a jeho ženy- Glinsky a Romanovovci. Uvedomujúc si situáciu prikázal im, aby v prípade jeho smrti zachránili jeho syna a ženu a ušli s nimi preč. Ivan sa však uzdravil a odvtedy sa jeho povaha zmenila. Oddával sa pomste a dostával záchvaty zúrivosti. I napriek všetkej zrade sa v podstate zachoval mierne. Stratiac dôveru vo svojich radcov, vykázal ich ďaleko od dvora. Po nich ale ostala správa štátu plná ich verných, ktorí sa síce naoko tvárili, že prisahali vernosť cárovi, ale pritom premýšľali ako dosadiť späť Adaševa, či Silvestra. Ivan zistil, že s takýmto dvorom nemôže vládnuť aoku. 1564 opustil Moskvu, abdikoval. Bojari a klérus Moskvy sa obávali následkov, kedy by vlastne ako veľkokniežatstvo ostali bez veľkokniežaťa a začali by sa oň spory. To by znamenalo vojny, plienenia. Povolali teda Ivana späť.

V období od r. 1565-1572 bola ríša rozdelená na 2 časti:

1) Zemščina = zemská vláda- väčšia časť, spravovaná bojarskou dumou. Ivan si ponechal vrchný dozor a právo trestať zradu.
2) Opričina = osobná a zvláštna správa cára. Zriadil si tu vlastný dvor s vlastnými poddanými a mal tu zvláštnu stráž- opričníci.

Z korešpondencie s anglickou kráľovnou Alžbetou I. z roku 1570 vyplýva, že Ivan sa naozaj obával o svoj život. Alžbeta mu dokonca sľúbila útočisko. I jeho závet z roku 1572 pripúšťa možnosť, že by bol zvrhnutý bojarmi a musel by „blúdiť od zeme k zemi“. V bitkách, vojnách sa už Ivan nestaval v čelo armády, pretože ak nemôže dôverovať vlastnej šľachte, nie je to múdre, no ponechal si riadenie diplomacie.

Nezískal síce prístup k Baltickému moru, ale zato mu Angličania otvorili Biele more. Roku 1553 pristál v ústí Dviny britský koráb a jeho kapitán Chancellor odniesol do Moskvy list od Eduarda VI. Základom národnej obrany sa stali strelci, na ohrozených hraniciach s Tatármi zorganizoval Ivan množstvo hliadok a pevností, v ktorých sa cvičila zemská obrana.Jeho drsné zvyky a ľahkosť s akou používal svoju železnú kopiju vyústila v tragédiu. V hádke s najstarším synom ho udrel palicou tak nešťastne, že mladý cárovič Dmitrij zraneniu podľahol. Keď si uvedomíme, že celý život krvopotne budoval Rusko a Dimitrija pripravoval na vládu v ňom, a keď si uvedomíme, že jeho druhý syn Fjodor bol slabomyslený a Dmitrij druhý ešte príliš malý a k tomu aj nemanželský, musel trpko zaplakať a svoj čin mnoho krát oľutovať. S milovaným Dimitrijom tak zabil všetko v čo dúfal.