Mojou úlohou bolo spracovať dejiny Ruska po Ivana IV. Hrozného, vrátane jeho. Ako základný materiál som dostala dielo Dějiny Ruska- od prvních jeho počátků až do r. 1884, čásť I., ktorú napísal Alfred Nicholas Rambaud roku 1878. Český preklad, ktorý som mala k dispozícii vyšiel v roku 1896 v Prahe vo vydavateľstve Edv. Beauforta. Z francúzskeho originálu toto dielo preložil Lubomír Petr, ktorý napísal aj Predhovor. Z môjho osobného názoru, je to kniha zaujímavá a v celku dobrá, no na tú dobu určite vynikajúca. Miestami sa mi však súvislosti zdali zmetené, čo bolo možno spôsobené vzletným štýlom písania a češtinou so starou úpravou gramatiky, ktorá mi pôsobila najväčšie problémy pri geografických názvoch a označeniach kmeňov. Napriek tomu sa v tejto práci pokúsim podať stručne a jasne dejiny Ruska od usadenia ruských Slovanov na územiach Rusi až po vládu Ivana IV., označovaného, ako Hrozného.
Alfred Nicholas Rambaud (1842-1905) bol francúzskym politikom a historikom. Bol vo vláde Julesa Ferryho, v roku 1895 bol zvolený za senátora a bol aj ministrom (1896-1898). Ovládal ruštinu, a preto mohol študovať aj pramene a historickú literatúru v tomto jazyku. Bol tiež profesorom na filozofickej fakulte Parížskej univerzity a dopisujúci člen Petrohradskej akadémie vied.Je autorom diela L´ Histoire de la Russie, ktoré po prvý krát vyšlo v roku 1878. Je to dvojzväzkové dielo zaoberajúce sa dejinami Ruska až po Alexandra III.(1881-1894), teda po jeho súčasnosť. Toto dielo bolo na svoju dobu veľmi objektívne a obľube sa tešilo i v Rusku. Okrem Dejín Ruska je autorom aj štúdie o byzantských dejinách a o francúzskej civilizácii. Tak isto vydal spolu s ďalšími autormi zbierku inštrukcií pre francúzskeho veľvyslanca, ambasádora v Rusku pre obdobie 1648-1789. Významné sú aj jeho Všeobecné dejiny, Histoire générale, ktoré vydal spolu s Ernestom Lavissem.
Geografia Ruska v období do vydania knihy 1878
Moria:
Asi ½ ruského pobrežia vytvára Severné ľadové more a Biele more. Na juhu je to Chvalinské, Azovské a Čierne more a na severozápade Baltické more s Botnickým, Čuchonským a Livonským zálivom.
Pohoria:
Ruské pohoria tvoria akési pásy. Na severe mohutné žulové Fínske pohorie, na juhozápade vetvy Kaukazu, na juhu skalnatá Krymská vysočina a Kaukaz a na východe Ural. Medzi nimi je Rusko v podstate veľká rovina, ktorá na západe pokračuje do poľskej a pruskej roviny a na východe sa mení na sibírsku a turkistanskú step.
Rieky:
Rusko je bohaté na veľké a dlhé rieky s veľkými riečiskami, ktoré boli dlho jedinými komunikačnými dráhami. Oka, Kama, Don, Volga- to sú rieky, na ktorých sa zoskupil ruský živel. Hlavným uzlom tejto vodnej sústavy je Valdajská pahorkatina. Blízko jazera Valdaj vzniká Volga, ktorá sa vlieva do Chvalinského (Kaspického) mora. Nablízku zbiera svoje pramene aj Dneper, ktorý ústí do Čierneho mora, Neman a Dvina ústiace obe do Baltického mora, Velikaja, ktorá vteká do Pejpusu, rieky ktorá tvorí Ilmenské jazero.
Hydrologickým stredom Ruska je tak severozápadný cíp centrálnej výšiny a jeho veľké toky smerujú na juh a východ, čo malo vplyv aj na dejiny. Na rieke Pejpus a Ilmen boli založené staré obchodné mestá Pskov a Novgorod. Na Dnepri bola ako protiváha Novgorodu založená Kyjevská Rus.
Volga, nazývaná aj „Matička Volga“ je dlhá 3778 km. Jej prítokmi sú Oka (1000 km) a Kama (2000 km). Sútok Volgy a Oky pri Nižnom Novgorode sa podobá sútoku dvoch morských ramien. Jej delta na Kaspickom mori tvorí 75 ramien, ktoré vytvárajú mnohé ostrovy. Napriek svojej veľkosti v zime zamŕza.
Dalo by sa povedať, že dejiny Ruska sú vlastne dejinami jeho 3 veľkých riek a môžeme ich rozdeliť do 3 častí:
1) dejiny Dnepru s Kyjevom- byzantský ráz
2) dejiny Volgy s Moskvou- aziatský ráz
3) dejiny Nevy s Novgorodom- európsky ráz
Pásma:
Rusko možno z plodinového hľadiska rozdeliť na 4 pásma tiahnúce sa z juhozápadu na severovýchod:
1) Pásmo lesov (poljese- полесье)- najsevernejšie a najdlhšie pásmo. Z jednej strany hraničí s nikdy nezamŕzajúcimi močiarmi a s tundrami ľadového mora a z druhej strany so širokými, v lese vysekanými, čistinkami.
2) Pásmo černozeme (černozjom- чернозёмю)- rozprestiera sa od brehov Prutu ku Kaukazu, na najširšom priestranstve v Rusku. Je tu hlboká vrstva čierne prsti, ktorá je neobyčajne úrodná. Tieto oblasti boli už od dávna obilnicou východnej Európy.
3) Pásmo orných stepí, prérií- sa na juhu dotýka mora. Je tu úrodná pôda, ktorá už ale potrebuje prihnojiť. Pred obrobením to bolo trávnatá rovina.
4) Pásmo neúrodných stepí- pri ústí Dnepru piesočnaté, na sever od Krymu ílové a severne od Kaspického mora soľné. Bolo vhodné len na chov dobytka a kočovný život.
Všetky tieto pásma a ich kraje sú na sebe navzájom závislé. Pásmo lesov potrebuje obilie Dnepru a dobytok Volgy. Južná step potrebuje zase drevo severu.
Ruskí Slovania
Podľa Nestora obývali Slovania povodie rieky Ilmen a západný breh Pejpuského jazera. Mestá Novgorod, Pskov a Isborsk založili už v prvopočiatkoch ruských dejín.
Ruské kmene:
1) Kriviči- pri prameni Západnej Dviny a Dnepru, sústredení okolo mesta Smolensk.
2) Poločania- na hornej Dvine s mestom Polock.
3) Dregoviči- západne od Dviny a horného Dnepru s mestom Turev.
4) Radimiči- na Soži, prítoku Dnepru.
5) Vjatiči- na hornej Oke.
6) Drevľania- okolo rieky Pripeť s hradom Iskorost a Ovruč.
7) Severania- medzi Desnou a Dneprom s mestami Černigov, Perejeslav, Ljubeč.
8) Poľania- oproti Severanom, na pravom brehu Dnepru, s Kyjevom.
9) Bieli Chorváti- medzi Dnestrom a Karpatami.
10) Tiverci a Lutici- na dolnom Dnestri a Prute.
11) Dudlebovia a Bužania- na rieke Bug.
V 9. stor. ovládali títo Ruskí Slovania len malú časť dnešného Ruska. Zdá sa, že etnografický podklad krajiny tvorili čudské a fínske kmene, ktoré boli zatlačené do severnejších horských oblastí.
Rozdelenie Rusi:
1) Biela Rus- bývalé územie Krivičov, Poločanov, Dregovičov, Drevľanov a Dudlebov.
2) Malorusko- územie Severanov a Polanov, ktoré pokračuje až na Červenú Rus[4]
3) Veľkorusko- okolo Moskovska, na bývalých sídlach fínskych a tureckých kmeňov
a. Severná Rus- centrum v meste Archangelsk
b. Východná Rus- s centrom na Volge, v Kazani a Astrachani
c. Nová alebo Južná Rus- mestá Cherson, Jekaterinoslav, Odesa, Krym.
Náboženstvo:
Ruskí Slovania boli pôvodne pohania. Ich náboženstvo malo základ v prírode a jej javoch, úkazoch a bolo polyteistické plné kúzelníkov a hádačov. Ich chrámom bol pahorok, na ktorom bola nejaká neumelá modla alebo dub zasvätený Perúnovi. Po prieniku gréckej cirkvi sa táto nesnažila staré pohanské zvyky zničiť, ale si ich zušľachtila pre svoje vlastné ciele. Tak sa z pohanských bohov stali pravoslávni svätci.
Rodina a spoločenstvo:
Rodina bola patriarchálna. Otec rodiny bol neobmedzeným pánom nad svojimi deťmi, ženami[6] a poddanými. Po jeho smrti prechádzala moc na jeho najstaršieho mužského príbuzného.
Mir = obec- rozšírená rodina podriadená autorite starších, tzn. najstarších z každej rodiny zoskupených v rade = veči. Pozemky obce patrili spoločne všetkým, pričom mal jednotlivec právo na úrodu a dvor okolo svojho domu.
Volost, pagost = okres, kantón- zoskupenie blízkych obcí. Bol spravovaný radou obecných starších, pričom na čele stál jeden z nich. Bola to funkcia buď dedičná, alebo volená. V stave nebezpečenstva sa volosti toho istého kmeňa dočasne zjednotili pod správu náčelníka.
Varjagovia a formovanie Ruska
Existujú 3 domnienky, kto a akej rasy Varjagovia boli:
1) Škandinávskeho pôvodu a dali Rusku meno. Dôkazom má byť veľký počet škandinávskych mien v zoznamoch varjagských kniežat vládnucich v Rusi. Cisár Konštatntín Porfyrogenes rozlišuje medzi Slovanmi a Rusmi. Popisuje brehy Dnepru v ruskom a slovanskom jazyku, pričom ruské názvy sú pôvodom škandinávske. Liutprand vravi: „ Gréci nazývajú ich Rusi, my však Normani.“
2) Slovania, ktorí prišli od slovanských brehov Baltu alebo zo škandinávskych krajín, kde si založili osady. Slovo Rus nie je škandinávskeho pôvodu, ale sa tak od dávna označovalo územie na Dnepri.
3) Neboli národom, ale iba vojenským združením dobrodruhov bez domova. Škandinávci spolu so Slovanmi.
Nech je to akokoľvek, prevládol v nich škandinávsky vplyv, a preto ich môžeme radiť do jednej skupiny s Normani/ Vikingmi. Varjagovia sa dávali často najímať do cudzích služieb, čím sa skoro asimilovali. No vždy si zachovali svoju vojenskú prevahu a zvyk počúvať svojho voleného alebo dedičného náčelníka. Vnášali tak disciplínu do slovanského chaosu.
Do Ruska boli pravdepodobne pozvaní. Nasvedčuje tomu neporušená správa i veče, ktoré zasadali popri kniežatách a domáci, ktorí bojovali po ich boku. Jaroslavove zákony sú veľmi podobné škandinávskym a nerozlišujú medzi Varjagom a Slovanom.
Prvé ruské kniežatá
Rurik (862-879): Na zavolanie ruských Slovanov, prišli bratia Rurik (Mierumilovný), Sineus (Víťazný) a Truvor (Verný) spolu so svojimi rodinami a družinami. Najstarší,
Rurik sa usadil južne od jazera Lagoda, oproti Fínom, Sineus pri Bielom jazere, v zemi Vesov a Truvor v Isborsgu, ako obrana proti Livoncom
[7]. Po smrti bratov založil Rurik kniežací hrad Novgorod, tak isto aj Polock a Rostov. Pravdepodobne len prestaval staré hradiská, lebo tieto mestá už existovali.
Oleg (879-912): Po Rurikovej smrti sa kniežacieho stolca chopil jeho ďalší brat
Oleg. Bol najstarším z rodiny. Zostavil vojsko z Varjagov, Slovanov a Fínov a vydal sa na juh, kde si podmanil Smolensk a Lubeč. Dostal sa aj pred brány Kyjeva. Zradou sa zmocnil správcov mesta a dal ich popraviť. Ostal v Kyjeve a stal sa pánom Novgorodu, Smolenska a Kyjeva a tým aj pánom riečnej cesty od Baltického mora k Čiernemu.
Roku 907 zozbieral vojsko a po vode i po súši tiahol na Konštatínopol/Carihrad. Lev VI. Múdry sa mu zaviazal k poplatku. Na slávnosti im ale ponúkli otrávené jedlo. Táto zrada bola odhalená, a preto na Konštantínopol uvalil ťažkú vojnovú daň.
Igor I. (913-945): Ďalšiu výpravu proti Konštantínopolu podnikol Igor. Išiel po Dnepri a plienil pri tom byzantské provincie. Na to sa byzantskí velitelia a admiráli spojili a za použitia gréckeho ohňa nad Igorom zvíťazili. Ten si pri odvetnej výprave povolal na pomoc Pečenehov, čoho sa byzantský cisár zľakol a prijal stanovené poplatky a novú obchodnú zmluvu. O tejto druhej, trestnej výprave sa ale byzantské pramene a spisy západu nezmieňujú. Spomína ju iba Nestor. Pri návrate do Ruska bol Igor zajatý a zavraždený Drevľanmi, ktorých si chcel podmaniť.
Oľga, (945-957): Vdova po Igorovi. Ujala sa vlády za neplnoletého syna Sviatoslava. Jej prvým cieľom bolo pomstiť sa. Drevľania k nej poslali 2 posolstvá a ponúkli jej manželstvo s ich kniežaťom. Odmietla. Obliehala Iskorosten a nakoniec ho vypálila. Časť obyvateľstva dala povraždiť a časť vzala do otroctva.
Odišla do Konštantínopolu za cisárom Konštantínom Porfyrogenetom, dala sa pokrstiť a prijala meno Helena. Keď Sviatoslav dospel, naliehala na neho aby sa dal tiež pokrstiť a prijal kresťanstvo. Ten sa ale nechcel nechať vysmiať svojou vojenskou družinou a rázne matku odmietol.
Sviatoslav I. (957-972): Počas svojej vlády si podrobil Chazarov, o čom sa nám nezachovali podrobnosti, ale vraj dobil ich hlavné mesto- Biele mesto na Done. Oslabením civilizovaných Chazarov sa posilnili pozície barbarských Pečenehov.
Viedol vojnu s Byzantskou ríšou o Bulharsko. Nestorove správy sú kusé a zmetené, čím sa snaží zatajiť neúspech a splieta epické rozprávky s historickými faktami.
Presnejšie a nestrannejšie fakty nám poskytuje Leon Diakon. Podľa neho požiadal cisár Nikeforos II. Fokas Sviatoslava o pomoc, keď sa chcel pomstiť bulharskému cárovi Petrovi. Sviatoslav vtrhol do Bulharska a zmocnil sa jeho hlavného mesta, Preslavy na Dunaji. Keď Peter zomrel, chcel sem Sviatoslav presťahovať svoje hlavné mesto. Tým by sa stal veľkým nebezpečenstvom pre Byzantsko.
V tom období sa na cisársky trón dostal Ján I. Cimiskos (969-976), ktorý vyzval Sviatoslava, aby dodržal pôvodnú dohodu a opustil Bulharsko. Ten to však odmietol. Začiatkom marca 972 začala vojna medzi Ruskom a Byzantskom. Cimiskos obliehal Preslav, ktorý bol bránený len niekoľkými oddielmi. Tie sa utiahli do kráľovského hradu, kde nakoniec uhoreli. Stret vojsk sa odohral pri Dorostoli (pri Silistrii). Boj bol dlho vyrovnaný, no nakoniec sa Sviatoslav stiahol do mesta, ktoré bolo následne obliehané. Počas vyjednávaní prisľúbil Cimiskos Rusom voľný odchod za podmienky, že budú Byzantsko ochraňovať a nie napádať. Sviatoslav toto prijal. No na spiatočnej ceste si na nich počkali Pečenehovia a všetkých, vrátane Sviatoslava, povraždili.
Svätý Vladimír I. (972-1015): Sviatoslav po sebe zanechal 3 synov. Jaropolka v Kyjeve, Olega u Drevľanov a Vladimíra v Novgorode. V krvavých bojoch o dedičstvo zabil Jaropolk (972-980) Olega a Vladimír Jaropolka.
Vladimír bol Sviatoslavovím ľavobočkom s otrokyňou. On sám mal potom mnoho žien a bol výbojný. Spočiatku sa priklonil k slovanským bohom, k pohanstvu. Potom začal pátrať, ktoré náboženstvo by bolo vhodné, ktoré by sa mu pozdávalo. Vyslal poslov k mohamedánskym Povolžským Bulharom, k Chazarským Židom, ku kresťanským Poliakom a Nemcom i do pravoslávneho Byzantska. Tu ho očarila veľkoleposť a prepych. V prospech prijatia práve tohto náboženstva hovoril aj fakt, že ho prijala aj jeho babka Oľga. Vzal si za manželku, sestru byzantských cisárov Bazilea a Konštantína, Annu a prijal krst a meno Blažej.
Jaroslav Veľký (1016-1054): Keďže Vladimír mal mnoho žien, mal aj mnoho detí a tým aj mnoho dedičov. Prišlo k rozdeleniu krajiny, k úkladom a krvavým bojom, z ktorých vyšiel víťazne Jaroslav. Začal si hovoriť pán celej Rusi, no panoval v Kyjeve.
Od Boleslava Veľkého, poľského panovníka, vydobyl späť Červenú Rus, pod Kyjevom porazil Pečenehov, čím sa uvoľnilo miesto Polovcom a ázijským hordám. Tak isto viedol aj vojny s Litvanmi a Fínmi a tiež s Byzantskom. Na čele ruského vojska stál jeho syn Vladimír proti cisárovi Konštantínovi Monomachovi. Prebehla námorná bitka v Bospore. Byzantínci použili grécky oheň a na Čiernom mori vypukla búrka, ktorá zničila Jaroslavovo loďstvo. Ten sa chcel aj s vojskom vrátiť po súši späť, ale boli dohonení a porazení.
Jaroslav bol aj zákonodarca. Vypracoval
zákonník Ruskaja Pravda. Jeho zákony sú blízke škandinávskemu právu.
Svoje politické postavenie upevňoval i sobášnou politikou. Svoju sestru vydal za poľského kráľa Kazimíra, dcéru Alžbetu za nórskeho Harolda Chrabrého, Annu za francúzskeho Henricha a Anastáziu za uhorského kráľa Ondreja. Jedného svojho syna oženil s dcérou Konštantína Monomacha.
Na svojom dvore poskytoval útočisko vyhnaným kniežatám z Anglicka, Švédska i Nórska.
Za jeho panovania dosiahol Kyjev vrchol. Chcel z neho spraviť súpera Konštantínopolu. Zakladal tu kláštory, vybudoval kráľovský zámok kremeľ a obohnal Kyjev valmi. Stal sa strediskom obchodu. So synom Vladimírom zakladal školy a razil i mince, ktoré mali na líci jeho slovanské meno v ruštine a na rube jeho kresťanské meno v gréčtine. Po Jaroslavovej smrti (1054) začala Kyjevská Rus upadať.
Spoločnosť 9., 10. a 11. storočia 1) družina- šľachta
a) stráž
b) muž
c) bojar- najvyššie postavenie
2) slobodníci- ljudi
3) vidiecke obyvateľstvo
a) sedliak = smerď, mužíci- osobne slobodný
b) nevoľníci = rabi, cholopi- zajatec, narodený ako nevoľník, svojim zamestnaním, službou bol zbavený slobody
Ruské knieža bolo náčelníkom vojenskej družiny kniežatstva a mohlo byť kedykoľvek z tohto vyhnané.
Kresťanstvo zmenilo spoločnosť a utužilo rodinné zväzky. Zavrhovalo mnohoženstvo, popieralo rovnaké práva nemanželských detí. Zaväzovalo k dobročinnosti a k úcte k slabým, chudobným, remeselníkov. Zbavilo tak spoločnosť predsudkov.
Rozdelenie Ruska na kniežatstvá Po Jaroslavovej smrti dochádza k drobeniu a následne k bojom o územia i o Kyjev. Rusko je tak v 11.-13. stor. rozdelené:
1) Smolenské kniežatstvo- na území medzi Volgou, Dneprom a Dvinou. Bolo politicky dôležité a rozkvital tu obchod. Skoro všetky jeho mestá boli založené na 1 z týchto riek. Mestá: Smolensk, Možajsk, Vjazna, Torepec
2) Kyjevské kniežatstvo (Kyjevská Rus)- sa rozprestieralo na Dnepri, na úrodnej černozemi. Susedilo s Byzantskom a na juhu s kočovnými stepnými národmi. Mestá: Vyšegorod, Belgorod, Tripoli, Toržesk, Kyjev
3) Severský Novgorod a Černigovské kniežatstvo- na ľavých prítokoch Dnepru- Soža, Desna a Sejma. Severský Novgorod mal problémy s južnými susedmi- Polovcami. Mestá: Putivla, Kursk, Brjansk. Černigovské kniežatstvo bolo najväčším súperom Kyjeva a vládli tu Olgoviči. Mestá: Starodub, Ljubeč
4) Rjazaňské a Muromské dvojkniežatstvo- jeho západné hranice tvoril horný Don. Bojovali s nomádmi. Mestá: Rjazeň, Murom, Rjazaňská Perejeslav, Kolomna, Pronsk
5) Suzdalské kniežatstvo- na Volge a Oke na severe s lesmi. Mestá: Suzdal, Rostov, Poľský Jurjev, Vladimír, Jaroslav, Záleská
Nástupci Jaroslava Veľkého Právoplatným dedičom Jaroslava Veľkého bol jeho syn
Iziaslav (1054-1073). Zvrhol ho vlastný brat
Sviatoslav II. (1073-1076) a Iziaslav utiekol k nemeckému cisárovi Henrichovi IV. Vrátil sa až po bratovej smrti, ale vládol potom už len 2 roky (1076-1078).
Po jeho smrti nastúpil na trón jeho syn
Sviatopolk. Jeho nástup nebol bezproblémový. Sporil sa so strýkami, ktorí si nárokovali na trón na základe starého práva najstaršieho z rodiny. Panovníkom sa tak stal jeden z jeho strýkov,
Vsevolod (1078-1093). Jeho syn Vladimír Monomach sa vzdal vlády v prospech Sviatopolka (1093-1113).
Po jeho smrti si Kyjevčania jednomyseľné zvolili za nové knieža
Vladimíra Monomacha (1113-1125). Jeho vláda bola pevná. Mal úspechy v boji proti Polovcom, Turkom, Čerkesom a iným nomádom. Pre zbytky Chazarov založil mesto Bielovjež. Dovŕšil usídlenie sa Slovanov v Suzdali. Zachovali sa jeho
Poučenia pre synov.
Boj o dedičstvo
Po smrti Vladimíra Monomacha nastal boj o uvoľnený stolec. Sporil sa oň
Juraj Dolgoruký (Dlhoruký), praotec Suzdalských a Moskovských kniežatstiev a
Mstislav, praotec Kyjevských a Haličských kniežat. Nakoniec panoval Mstislav (1125-1132). Obe vetvy sa ale často svárili. V týchto vzájomných bojoch Kyjev upadala. Na jej úkor vzrastala moc Suzdalu a Kyjev prestala byť postupne hlavným mestom. Poslednou ranou bolo obliehanie a nakoniec vyplienenie Kyjeva Ondrejom Bogoljubským.
Rusko po páde Kyjeva Význam dejín sa presunul zo stredu Ruska na jeho hranice, do Suzdalského a Haličského kniežatstva a do 2 slobodných štátov: Novgorod a Pskov.
Ondrej Bogoljubskij (1157-1174): Zakladateľom Suzdalského kniežatstva bol Juraj Dolgorukij, ale prvým kniežaťom bol až jeho syn, Ondrej Bogoljubskij. Rozšíril a opevnil Vladimír, založil mesto Bogoljubov. Viedol víťaznú výpravu proti Povolžským Bulharom a v boji o Kyjev tento radšej vyplienil akoby prijal jeho trón. Mal totiž záujem o Novgorod, ktorý sa ale strate slobody bránil a ubránil (1170). Ich závislosť od Suzdalských sýpok ich nakoniec prinútila uzavrieť mier. Do popredia sa jeho zásluhou dostal Vladimír, z ktorého sa snažil spraviť nový Kyjev. Snažil sa sem preložiť z Kyjeva aj metropolitu, ale patriarcha s tým nesúhlasil. Zrušil varjagskú tradíciu družiny a zaobchádzal s nimi ako s poddanými. Dalo by sa tak povedať, že sa stal zakladateľom samovlády v 12. stor. Bol zavraždený vlastnými bojarmi v Bogoljubove (1174).
Po jeho smrti nastali nepokoje a spory o nástupníctvo, medzi jeho synom, synovcami a jeho bratmi (Michal, Vsevolod). Kniežaťom sa stal Michal a po jeho smrti Vsevolod. Spor jeho 3 synov, Juraja, Jaroslava a Konštantína o Novgorod vyústil do bitky pri Lipecku r. 1215. Na jednej strane bojoval Juraj a Jaroslav a na strane druhej sa Konštantín spojil s Mstislavom Udatným, smolenským kniežaťom. Výsledkom bolo, že Konštantín sa stal Vladimírskym veľkokniežaťom, Juraj dostal Suzdal a Jaroslav sa musel vzdať Novgorodu. Po Konštantínovej smrti na stolec opätovne zasadol Jaroslav, ktorého tam určil ešte ich otec.
Veľký Novgorod
Bol politickým stredom severozápadnej Rusi a mal zvláštne postavenie. Zachoval si mnohé staré slobody a obyčaje. Skutočným pánom kniežatstva nebolo knieža z varjagského rodu, ktorého na základe zmluvy mohli povolať i vyhnať, ale veča- zhromaždenie občanov, ktoré sa zvolávalo zvonom. Z tohto dôvodu tento údel považovali kniežatá za neistý a radšej ho vymieňali za iný. Pôda tu bola neúrodná. Stalo sa obchodným centrom, v ktorom sa stretával ruský svet s byzantským, s Orientom, s baltickými Slovanmi i nemeckou Hanzou.
V priebehu krátkej doby sa tu vystriedalo viacero kniežat, až bol nakoniec dosadený Alexander Nevský (1252-1263).
Tatari- Mongoli Po vpáde Tatárov na ruské územia požiadali príbuzný Mongolov, Polovci o pomoc Rusko. Mstislav Smelý (Udatný) uvedomujúc si hrozbu, spojil všetkých panovníkov južnej Rusi a spolu s Polovcami sa Turkom postavil.
V roku 1224 sa stretli ich vojská na rieke Kalke. Uprostred bojov sa „vystrašení“ Polovci obrátili proti Rusom, spôsobiac tak chaos a porážku. Stiahli sa k Dnepru. Kyjevské veľkoknieža Mstislav Romanovič ostal v opevnení na Kalke a bránil ho. Bola mu ponúknutá kapitulácia, ktorú prijal, ale Tatári nedodržali slovo a všetkých ich povraždili. Po tomto sa Mongoli vrátili na východ, aby dovŕšili dobytie Číny.
Ako varovanie ich návratu r. 1237 poslúžili Saxoni unikajúci k Povolžským Bulharom. Tým bol ohrozený aj Suzdal. V tom istom roku Tatári dobyli Bulharsko a poslali poslov do Rjazane. Tá sa mala podrobiť poplatku, ale odmietla. Za trest bola po porážke vyplienená a spálená. Toto isté sa stalo všetkým mestám kniežatstva.
V bitke na Kolomne bolo Suzdalské vojsko na čele s Jurajom II. porazené, Tatári spálili Moskvu, obľahli Vladimír a nakoniec ho vypálili. Vo svojom plienení a vypaľovaní pokračovali po celej južnej Rusi až bolo nakoniec celé Rusko okrem Novgorodu a severozápadnej zeme pod tatárskou nadvládou.
Ruské kniežatá, ktoré ušli do Uhorska či Poľska tam touto „novinkou“ spôsobili zdesenie. Tatári tiahli na Uhorsko. Zastavila ich však smrť veľkého chána Oktaja vo Veľkej Horde. Vrátili sa domov, ale po ceste späť ešte založili na ramene dolnej Volgy, Aktube, mesto Saraj, ktoré sa stalo hlavným mestom Zlatej Hordy. Tá sa rozprestierala od Uralu a Kaspického mora až k ústiu Dunaja. V roku 1260 sa stala nezávislým štátom a v roku 1272 prijali islam.
Alexander Nevský (1252-1263)
Keď sa Jaroslav, suzdalské veľkoknieža, vrátil do zničenej Suzdale, začal ju obnovovať. Batu chán si ho zavolal do Saraje, kde ho potvrdil ako veľkoknieža, ale poslal ho ešte za veľkým chánom, ktorý sídlil na rieke Sachalin/ Amudar. Bolo treba prejsť cez celé Rusko a Áziu. Oktaj mu hodnosť potvrdil, ale Jaroslav už na svoj stolec nezasadol, pretože na spiatočnej ceste zomrel. Od týchto čias sa museli dávať kniežatá potvrdzovať chánovi v Saraji a veľkému chánovi na Sachaline, o čom dostali potvrdzujúcu listinu- jarlik (ярльикъ)
Jeho synovia Ondrej, ktorý dostal Suzdal a Alexander, ktorý dostal Novgorod tiež odišli do Saraje i k veľkému chánovi Kujukovi, ktorý ich potvrdil v ich hodnostiach a Alexandrovi pridal ešte celú južnú Rus aj s Kyjevom.
Alexander získal svoj prívlastok po vyhranej bitke na rieke Neve. Keďže podporoval baltských Slovanov v boji proti katolíkom, pápež Gregor IX. proti nemu vyhlásil latinskú križiacku výpravu. Alexander sa nezľakol a zorganizoval proti nim grécku križiacku výpravu a stretli sa na Neve.
Keď bol Alexander ospravedlniť vzburu Novgorodčanov proti tatárskemu správcovi u chána Berkaja v Moskve, ten mu odpustil, ale zdržal ho na svojom dvore skoro rok. Na spiatočnej ceste zomrel.
Moskva v období 1303-1462 Moskovské kniežatá boli výbercami a „policajnými“ úradníkmi chána a položili základy budúcej Novej Rusi. Vlastným zakladateľom Moskovského kniežatstva bol Daniel (1276-1303), syn Alexandra Nevského, ktorý dostal mesto aj s niekoľkými dedinami a toto svoje územie postupne rozšíril o niekoľko dôležitých miest. Zanechal po sebe dvoch synov, Jurija a Ivana.
Jurij Danilovič (1303-1325) bojoval o veľkokniežací stolec s Michalom Tverským, ktorý sa stal po smrti suzdalského veľkokniežaťa aj týmto. Rôznymi intrigami docielil Jurij, že Michal zomrel. Jurij však zomrel podobným spôsobom ako on. Michalov syn Dmitrij ho zavraždil priamo v Saraji, za čo bol odsúdený na smrť. Na moskovský trón sa tak dostal Alexander Tverský (1325-1328). Svojim nerozvážnym konaním vo vzbure proti tatárskemu výbercovi daní o trón ale prišiel. Tverským veľkokniežaťom sa stal Konštantín Tverský a na moskovský stolec nastúpil druhý syn Jurija Daniloviča- Ivan.
Ivan I. Kalita (1328-1340): Ako dedičné mesto, ktorého ho nemohol chán zbaviť mal Moskvu. On však nadobudol aj Vladimírske kniežatstvo, ktoré mu mohlo byť odobraté. Zákonným hlavným mestom bol Vladimír, ale fakticky ním bola Moskva.
Udelil Novgorodu, ako svojmu rivalovi, dvojnásobne vyššie dane ako odvádzal chánovi. Prívlastok Kalita bol odvodený od almužnice, ktorú nosil stále za pásom a ktorá mohla byť, rovnako dobre, i mešcom úžerníka. Pred svojou smrťou prikázal svojim 3 synom, aby sa Moskva nedelila.
Simeon Hrdý (1340-1353): Po otcovej smrti sa začali spory. Horda uznala za veľkoknieža Simeona, ktorý pri korunovácii vo Vladimirí prisahal, že chce žiť v zhode so svojimi bratmi a to isté žiada aj od nich. Hrdý pre to, ako sa správal- pred Tatarmi sklonený, doma s pýchou rozkazoval kniežatám. Spoplatnil Novgorod, ale uznal mu slobody republiky. Ako prvý sa začal nazývať veľkoknieža všetkých Rusí. Zomrel na čierny mor.
Ivan II. Mierny (1353-1359): Bol tichej a miernej povahy, čo však bolo krajine len na škodu, pretože vypukla anarchia. Vzoprel sa mu Novgorod, jeho územia boli plienené a vypaľované, nepotrestal dokonca ani vraždu svojho moskovského guvernéra. V tejto situácii sa moci ujali cirkevní hodnostári a po jeho smrti prešiel kniežací stolec na rodinu Suzdalských.
Dmitrij Suzdalský (1359-1362): Vládol pokiaľ boli Ivanove deti neplnoleté.
Dmitrij Ivanovič Donský (1363-1389): Ako 12-ročný sa prihlásil ku svojim právam pred tribunál chána, ktorý mu ich uznal. Bol korunovaný vo Vladimíre.
V tej dobe sa diali v Horde zmeny a tá bola oslabená. To využil Dmitrij Suzdalský, nechal sa ustanoviť kniežaťom a pritiahol do Vladimíru, ale bol vyhnaný. Obaja Dmitrijovia sa nakoniec uzmierili a sľúbili si priateľstvo. Dmitrij Ivanovič sa oženil s Eudoxiou, dcérou Suzdalského. V tom období sa množili tatárske vpády na ruské územie bez toho, aby k tomu mali príkaz, voči čomu sa Rusi bránili.
R. 1376 viedol veľkú výpravu po Volge proti Kazani a spoplatnil 2 tatárske kniežatstvá. Roku 1378 zvíťazil na brehoch Voži nad chánovým námestníkom. Chán potom 2 roky zhromažďoval obrovské vojsko a z druhej strany mu mali prísť na pomoc Litovci- Jagiello. Keď sa o tom Dmitrij dozvedel, vyzval veľkokniežatá, aby sa zjednotili a spory medzi nimi naozaj utíchli. Zostavil armádu, ktorá mala vraj 150 tisíc mužov. Keď sa dostali k Donu, váhali s prekročením. Jagiello bol vtedy už len 5 míľ odtiaľ, v Odojeve. Prešli teda Don a zoradili sa na Kulikovom poli. Tak sa roku 1380 odohrala krvavá bitka, v ktorej sa šťastena obracala raz na jednu a raz na druhú stranu. Keď ale zaútočili zálohy, Mongoli sa dali na útek a boli prenasledovaní až k Meče, v ktorej sa mnohí utopili. Dmitrij Ivanovič tu získal prívlastok Donský a Vladimír Brjanskij prívlastok Udatný. Po tomto veľkom úspechu ale nastúpil nový chán- Tamerlan, ktorý bol schopný útok vrátiť a vypálil Moskvu.
Dmitrij Donský zaviedol do platnosti
zásadu dedičstva v priamej línii, tzn. z otca na najstaršieho syna.
Vasilij I. Dimitrovič (1389-1425): Na trón po otcovi sa dostal bez problémov. Roku 1392 odkúpil od Hordy jarlik, ktorý ho menoval pánom Muromy, Nižného Novgororodu a Suzdali. Počas sporov v Horde jej neplatil poplatky, dôvodiac tým, že nevie kto je zákonným chánom. Keď potom Tatári napadli Moskvu, tá už mala delá a bola schopná sa ubrániť. Jednu zo svojich dcér vydal za cisára Jána Paleológa.
Vasilij Temný/ Slepý (1425-1462): Jeho nástup na kniežací stolec bol poznačený sporom so strýkom Jurijom, ktorý si uplatňoval právo najstaršieho rodiny, ale i Horda uznala Vasilija, ktorý bol korunovaný v Moskve. Vladimír tak prakticky stratila postavenie hlavného mesta v prospech Moskvy. Oženil sa s vnučkou Vladimíra Udatného, Máriou.
Keď sa po intrigách stal Jurij veľkokniežaťom, Moskovčania odchádzali za Vasilijom do Kostromu, do ktorého sa uchýlil. Jurij ho preto povolal späť. Po jeho náhlej smrti sa jeho 2 synovia Vasilij Škuľavý a Samjaka nachvíľu s Vasilijom Temným zmierili, ale potom proti nemu povstali. Obaja boli zajatí. Vasilij Škuľavý bol oslepený, ale Samjakovi daroval slobodu. Znovu však vypukla vojna a znovu sa uzmierili. Počas tatárskych vpádov do Kazane zradil Šamjaka Vasilija a ten sa dostal do zajatia. Bol ale prepustený. Po návrate do Moskvy tam vtrhol Šamjaka a Vasilija dal oslepiť a sám sa ujal vlády. Čoskoro ho ľud vypudil a Vasilij, teraz už slepý, sa vrátil. Spravil poriadky v Novgorode a prísne trestal všetkých odbojníkov. Upevnil ríšu a zároveň ju drobil. Svojim 4 synom rozdelil údely a hlavný titul veľkokniežaťa odkázal najstaršiemu synovi Ivanovi. Aby toto poistil, pribral Ivana r. 1449 ako spoluvládcu.
Ivan III. Veľký, Zhromažditeľ Rusi (1462-1505)
Nebol bojovný. Víťazil, ale „z tepla svojho kremľu“. Jeho taktikou bolo vyjednávanie a vyčkávanie, moc použil až v poslednej chvíli. Po vzbure opozície v Novgorode, ktorá bola vedená bohatou vdovou Marfou, si tento vo vojne podrobil a prehlásil sa panovníkom – gosudarom Novgorodu. Títo sa proti tomu ohradili a vznikol ďalší vojnový konflikt, v ktorom bolo mesto obkľúčené a vyhladované. Napokon sa vzdali. Bola im zrušená veča a funkcia posádnika. R. 1478 zanikla Novgorodská republika.
Snažil sa postupne zlúčiť štáty malých údelných kniežatstiev strednej Rusi. Po smrti brata Jurija zabral jeho údel, s čím bol nespokojný brat Ondrej ktorý bol uväznený. Vo väzení aj zomrel, čo Ivan oľutoval, ale jeho údel aj tak zabral. Čoskoro na to zomrel aj Boris. Ivan tak zjednotil všetky zeme svojho otca. Svojim synom tiež rozdelil údely, ale s tým, že sú poddanými najstaršieho, nesmú raziť svoje peniaze a nesmú mať ani svoju vlastnú diplomaciu.
V tomto období bola Horda v úpadku. Rozpadla sa na: Kazaňský carát, Sarajský/ Astrachanský carát, Nogajskú Hordu a na Krymský chanát. Vládla tu anarchia. Bojovali medzi sebou. Postavenie sa zmenilo. Teraz hľadali kniežatá Kazane, Saraja a Krymu pomoc u veľkokniežaťa Moskovského. Po určitých nezhodách vzniklo dokonca medzi Ivanom III. Veľkým a krymským chánom Mongli-Girejom priateľstvo, ktoré pretrvalo po celý ich život.
Ak som spomínala, že víťazil „z tepla svojho kremľa“, tak to úplne neplatí pre bitku na rieke Oke v roku 1480. Vtedy tam 2 týždne stagnoval a nevedel sa rozhodnúť zaútočiť. Keď rieka zamrzla, dal povel na ústup. Tým vznikol taký chaos, že sa dali na ústup i Tatári a tak utekali jeden pred druhým. Roku 1487 ešte po 7 dňovom obliehaní obsadil Kazaň a do svojho titulu pridal aj titul: knieža Bulharska, ale korunu prenechal synovcovi krymského chána.
Oženil sa so Sofiou Paleologovnou, ktorá mala na neho nesmierny vplyv. Povzbudzovala ho, aby sa zbavil tatárskeho jarma. S ňou prišli do Ruska aj zahraniční vzdelanci. Ivan sám vypracoval r. 1497
zákonník Uloženie, ktorý mal zosúladiť staré zákony s novými poriadkami. Keď zomrel jeho najstarší syn Ján, váhal medzi synom Vasilijom a vnukom Dmitrijom. Najskôr vyhlásil za svojho nástupcu Dmitrija, no potom Vasilija.
Vasilij Ivanovič (1505-1533): Postupne si úplne pripútal dovtedy slobodnú Pskovskú republiku, Rjazaňské kniežatstvo i Severný Novgorod. Znovu vypukli boje o Kazaň. Mengli-Girej, spojenec jeho otca, teraz jeho nepriateľ, vtrhol do Ruska a na brehoch Oky porazil ruské veľkokniežatá. Zaútočil aj na Moskvu. Vasilij založil trhy v Makarjeve na Volge, čím zničil Kazaňské trhy. Čo sa týka diplomacie, komunikoval so všetkými panovníkmi západu, okrem francúzskeho a anglického. Jeho samovláda silnela a vládol bez ohľadu na bojarskú dumu.
Ivan IV. Hrozný (1533-1584)
Po Vasilijovi Ivanovičovi ostali 2 synovia: Ivan a Jurij. Tí boli pod poručníctvom svojej matky, Vasilovej 2. ženy, Heleny Glinskej. Bola to rázna žena, ktorá dokázala potlačiť každý pokus o posilnenie moci kniežat a šľachty. Niekoľkokrát porazila krymských a kazaňských Tatárov. Dôverovala len vrchnému podkoniarovi Telepnevovi. Roku 1538 ju oligarchovia otrávili, Telepneva zavraždili a jeho sestru Agrafenu, Ivanovu dojku uväznili. Moci sa ujala šľachta, ktorá rabovala a plienila. 8-ročný Ivan bol len bábkou na tróne, o ktorú sa nik nestaral. Musel sa o seba i o mladšieho brata Jurija, ktorý bol slabší a menej odolný, postarať sám. Nedostalo sa mu nijakého vzdelania ani výchovy. Všetko, čo vedel, vyčítal z kníh, ktoré boli preložené do slovančiny. Na základe nadobudnutých vedomostí si uvedomil, že podľa zákona je pánom on.
V roku 1543, po Vianociach, keď mal 13 rokov, dal si k sebe náhle povolať bojarov. Vyčítal im spôsob ich vlády a najväčšieho vinníka, Ondreja Šujského, dal roztrhať psom. Ďalších vinných a najodbojnejších dal vyviezť do vzdialených miest. Obklopil sa príbuznými z matkinej strany a začala tzv. vremje- doba priazne, kedy bola Glinským prepožičaná správa ríše. V januári 1547 požiadal metropolitu Makaria, aby ho korunoval. Prijal titul veľkoknieža a aj titul cár. Oženil sa s Anastáziou Romanovovou. Za duchovného radcu si vybral popa Silvestra, ktorému zveril správu cirkevných záležitostí. Z drobnej šľachty si vyvolil Alexeja Adaševa, ktorý mal prijímať žaloby a prosebné listy a mal sa starať o záležitosti vnútorné a vojenské. Bola to doba pokoja, kedy boli zvolané prvé zemské snemy (sobory), bol pripravený nový
zákonník- Sudebník a zvolaný cirkevný snem, ktorý mal v 100 článkoch upraviť cirkev-
Stoglav.
V roku 1552 bola dobytá Kazaň, ktorú nasledoval pád Astrachanského kráľovstva. Upevnenie moci a zväčšovanie sa Rusi si žiadalo prístup k Baltickému moru. Tu ale prekážku tvorilo Švédsko, Litva, Poľsko a Rád mečových rytierov.
Po spore o hranice s Gustávom Vasom, zakladateľom švédskej vasovskej dynastie, roku 1554 uzavreli obchodnú zmluvu, podľa ktorej mohli kupci prechádzať slobodne cez obe krajiny. Švédsku sa tak otvorila cesta do Indie a Číny a Rusku cesta do Flandier, Anglicka a Francúzska.
V tomto čase vypukli naplno nezhody Ivana s jeho dvomi radcami, ktorí mu radili, že je treba najskôr sa porátať s Krymským chanátom, až potom zaútočiť na mečový rád. I keď obaja protivníci boli v rozklade, viesť vojnu na oboch frontoch naraz sa nevyplatilo, a úspech Ivan nedosiahol. Tieto nezhody už trvali dlhší čas, pretože obaja radcovia zneužívali svoje postavenie a intrigovali. Ivan im to ešte trpel, lebo dôveroval v ich vernosť.
V r. 1552 upadol do ťažkej choroby a myslelo sa, že už sa nezotaví. Bojari odmietli prisahať vernosť jeho synovi Dmitrijovi a hlasno sa hádali i pred jeho komnatami. Zradili ho aj Adašev a Silvester. Ostalo s ním len pár verných a rodina jeho matky a jeho ženy- Glinsky a Romanovovci. Uvedomujúc si situáciu prikázal im, aby v prípade jeho smrti zachránili jeho syna a ženu a ušli s nimi preč. Ivan sa však uzdravil a odvtedy sa jeho povaha zmenila. Oddával sa pomste a dostával záchvaty zúrivosti. I napriek všetkej zrade sa v podstate zachoval mierne. Stratiac dôveru vo svojich radcov, vykázal ich ďaleko od dvora. Po nich ale ostala správa štátu plná ich verných, ktorí sa síce naoko tvárili, že prisahali vernosť cárovi, ale pritom premýšľali ako dosadiť späť Adaševa, či Silvestra. Ivan zistil, že s takýmto dvorom nemôže vládnuť aoku. 1564 opustil Moskvu, abdikoval. Bojari a klérus Moskvy sa obávali následkov, kedy by vlastne ako veľkokniežatstvo ostali bez veľkokniežaťa a začali by sa oň spory. To by znamenalo vojny, plienenia. Povolali teda Ivana späť.
V období od r. 1565-1572 bola ríša rozdelená na 2 časti:
1) Zemščina = zemská vláda- väčšia časť, spravovaná bojarskou dumou. Ivan si ponechal vrchný dozor a právo trestať zradu.
2) Opričina = osobná a zvláštna správa cára. Zriadil si tu vlastný dvor s vlastnými poddanými a mal tu zvláštnu stráž- opričníci.
Z korešpondencie s anglickou kráľovnou Alžbetou I. z roku 1570 vyplýva, že Ivan sa naozaj obával o svoj život. Alžbeta mu dokonca sľúbila útočisko. I jeho závet z roku 1572 pripúšťa možnosť, že by bol zvrhnutý bojarmi a musel by „blúdiť od zeme k zemi“. V bitkách, vojnách sa už Ivan nestaval v čelo armády, pretože ak nemôže dôverovať vlastnej šľachte, nie je to múdre, no ponechal si riadenie diplomacie.
Nezískal síce prístup k Baltickému moru, ale zato mu Angličania otvorili Biele more. Roku 1553 pristál v ústí Dviny britský koráb a jeho kapitán Chancellor odniesol do Moskvy list od Eduarda VI. Základom národnej obrany sa stali strelci, na ohrozených hraniciach s Tatármi zorganizoval Ivan množstvo hliadok a pevností, v ktorých sa cvičila zemská obrana.Jeho drsné zvyky a ľahkosť s akou používal svoju železnú kopiju vyústila v tragédiu. V hádke s najstarším synom ho udrel palicou tak nešťastne, že mladý cárovič Dmitrij zraneniu podľahol. Keď si uvedomíme, že celý život krvopotne budoval Rusko a Dimitrija pripravoval na vládu v ňom, a keď si uvedomíme, že jeho druhý syn Fjodor bol slabomyslený a Dmitrij druhý ešte príliš malý a k tomu aj nemanželský, musel trpko zaplakať a svoj čin mnoho krát oľutovať. S milovaným Dimitrijom tak zabil všetko v čo dúfal.
