Mojou úlohou bolo spracovať dejiny Ruska po Ivana IV. Hrozného, vrátane jeho. Ako základný materiál som dostala dielo Dějiny Ruska- od prvních jeho počátků až do r. 1884, čásť I., ktorú napísal Alfred Nicholas Rambaud roku 1878. Český preklad, ktorý som mala k dispozícii vyšiel v roku 1896 v Prahe vo vydavateľstve Edv. Beauforta. Z francúzskeho originálu toto dielo preložil Lubomír Petr, ktorý napísal aj Predhovor. Z môjho osobného názoru, je to kniha zaujímavá a v celku dobrá, no na tú dobu určite vynikajúca. Miestami sa mi však súvislosti zdali zmetené, čo bolo možno spôsobené vzletným štýlom písania a češtinou so starou úpravou gramatiky, ktorá  mi pôsobila najväčšie problémy pri geografických názvoch a označeniach kmeňov. Napriek tomu sa v tejto práci pokúsim podať stručne a jasne dejiny Ruska od usadenia ruských Slovanov na územiach Rusi až po vládu Ivana IV., označovaného, ako Hrozného.

Alfred Nicholas Rambaud (1842-1905) bol francúzskym politikom a historikom. Bol vo vláde Julesa Ferryho, v roku 1895 bol zvolený za senátora a bol aj ministrom (1896-1898). Ovládal ruštinu, a preto mohol študovať aj pramene a historickú literatúru v tomto jazyku. Bol tiež profesorom na filozofickej fakulte Parížskej univerzity a dopisujúci člen Petrohradskej akadémie vied.Je autorom diela L´ Histoire de la  Russie, ktoré po prvý krát vyšlo v roku 1878. Je to dvojzväzkové dielo zaoberajúce sa dejinami Ruska až po Alexandra III.(1881-1894), teda po jeho súčasnosť. Toto dielo bolo na svoju dobu veľmi objektívne a obľube sa tešilo i v Rusku. Okrem Dejín Ruska je autorom aj štúdie o byzantských dejinách a o francúzskej civilizácii. Tak isto vydal  spolu s ďalšími autormi zbierku inštrukcií pre francúzskeho veľvyslanca, ambasádora v Rusku pre obdobie 1648-1789. Významné sú aj jeho Všeobecné dejiny, Histoire générale, ktoré vydal spolu s Ernestom Lavissem.

Geografia Ruska v období do vydania knihy 1878

Moria: 

Asi ½ ruského pobrežia vytvára Severné ľadové more a Biele more. Na juhu je to Chvalinské, Azovské a Čierne more a na severozápade Baltické more s Botnickým, Čuchonským a Livonským zálivom.

Pohoria:

Ruské pohoria tvoria akési pásy. Na severe mohutné žulové Fínske pohorie, na juhozápade vetvy Kaukazu, na juhu skalnatá Krymská vysočina  a Kaukaz a na východe Ural. Medzi nimi je Rusko v podstate veľká rovina, ktorá na západe pokračuje do poľskej a pruskej roviny a na východe sa mení na sibírsku a turkistanskú step.

Rieky:

Rusko je bohaté na veľké a dlhé rieky s veľkými riečiskami, ktoré boli dlho jedinými komunikačnými dráhami. Oka, Kama, Don, Volga- to sú rieky, na ktorých sa zoskupil ruský živel. Hlavným uzlom tejto vodnej sústavy je Valdajská pahorkatina. Blízko jazera Valdaj vzniká Volga, ktorá sa vlieva do Chvalinského (Kaspického) mora. Nablízku zbiera svoje pramene aj Dneper, ktorý ústí do Čierneho mora, Neman a Dvina ústiace obe do Baltického mora, Velikaja, ktorá vteká do Pejpusu, rieky ktorá tvorí Ilmenské jazero.

Hydrologickým stredom Ruska je tak severozápadný cíp centrálnej výšiny a jeho veľké toky smerujú na juh a východ, čo malo vplyv aj na dejiny. Na rieke Pejpus a Ilmen boli založené staré obchodné mestá Pskov a Novgorod. Na Dnepri bola ako protiváha Novgorodu založená Kyjevská Rus.

Volga, nazývaná aj „Matička Volga“ je dlhá 3778 km. Jej prítokmi sú Oka (1000 km) a Kama (2000 km). Sútok Volgy a Oky pri Nižnom Novgorode sa podobá sútoku dvoch morských ramien. Jej delta na Kaspickom mori tvorí 75 ramien, ktoré vytvárajú mnohé ostrovy. Napriek svojej veľkosti v zime zamŕza.

Dalo by sa povedať, že dejiny Ruska sú vlastne dejinami jeho 3 veľkých riek a môžeme ich rozdeliť do 3 častí:

1) dejiny Dnepru s Kyjevom- byzantský ráz
2) dejiny Volgy s Moskvou- aziatský ráz
3) dejiny Nevy s Novgorodom- európsky ráz

Pásma: 

Rusko možno z plodinového hľadiska rozdeliť na 4 pásma tiahnúce sa z juhozápadu na severovýchod:

1) Pásmo lesov (poljese- полесье)- najsevernejšie a najdlhšie pásmo. Z jednej strany hraničí s nikdy nezamŕzajúcimi močiarmi a s tundrami ľadového mora a z druhej strany so širokými, v lese vysekanými, čistinkami.
2) Pásmo černozeme (černozjom- чернозёмю)- rozprestiera sa od brehov Prutu ku Kaukazu, na najširšom priestranstve v Rusku. Je tu hlboká vrstva čierne prsti, ktorá je neobyčajne úrodná. Tieto oblasti boli už od dávna obilnicou východnej Európy.
3) Pásmo orných stepí, prérií- sa na juhu dotýka mora. Je tu úrodná pôda, ktorá už ale potrebuje prihnojiť. Pred obrobením to bolo trávnatá rovina.
4) Pásmo neúrodných stepí- pri ústí Dnepru piesočnaté, na sever od Krymu ílové a severne od Kaspického mora soľné. Bolo vhodné len na chov dobytka a kočovný život.

Všetky tieto pásma a ich kraje sú na sebe navzájom závislé. Pásmo lesov potrebuje obilie Dnepru a dobytok Volgy. Južná step potrebuje zase drevo severu.

Ruskí Slovania

Podľa Nestora obývali Slovania povodie rieky Ilmen a západný breh Pejpuského jazera. Mestá Novgorod, Pskov a Isborsk založili už v prvopočiatkoch ruských dejín.

Ruské kmene:

1) Kriviči- pri prameni Západnej Dviny a Dnepru, sústredení okolo mesta Smolensk.
2) Poločania- na hornej Dvine s mestom Polock.
3) Dregoviči- západne od Dviny a horného Dnepru s mestom Turev.
4) Radimiči- na Soži, prítoku Dnepru.
5) Vjatiči- na hornej Oke.
6) Drevľania- okolo rieky Pripeť s hradom Iskorost a Ovruč.
7) Severania- medzi Desnou a Dneprom s mestami Černigov, Perejeslav, Ljubeč.
8) Poľania- oproti Severanom, na pravom brehu Dnepru, s Kyjevom.
9) Bieli Chorváti- medzi Dnestrom a Karpatami.
10) Tiverci a Lutici- na dolnom Dnestri a Prute.
11) Dudlebovia a Bužania- na rieke Bug.

V 9. stor. ovládali títo Ruskí Slovania len malú časť dnešného Ruska. Zdá sa, že etnografický podklad krajiny tvorili čudské a fínske kmene, ktoré boli zatlačené do severnejších horských oblastí.

Rozdelenie Rusi:

1) Biela Rus- bývalé územie Krivičov, Poločanov, Dregovičov, Drevľanov a Dudlebov.
2) Malorusko- územie Severanov a Polanov, ktoré pokračuje až na Červenú Rus[4]
3) Veľkorusko- okolo Moskovska, na bývalých sídlach fínskych a tureckých kmeňov

a. Severná Rus- centrum v meste Archangelsk
b. Východná Rus- s centrom na Volge, v Kazani a Astrachani
c. Nová alebo Južná Rus- mestá Cherson, Jekaterinoslav, Odesa, Krym.

Náboženstvo:

Ruskí Slovania boli pôvodne pohania. Ich náboženstvo malo základ v prírode a jej javoch, úkazoch a bolo polyteistické plné kúzelníkov a hádačov. Ich chrámom bol pahorok, na ktorom bola nejaká neumelá modla alebo dub zasvätený Perúnovi. Po prieniku gréckej cirkvi sa táto nesnažila staré pohanské zvyky zničiť, ale si ich zušľachtila pre svoje vlastné ciele. Tak sa z pohanských bohov stali pravoslávni svätci.

Rodina a spoločenstvo:

Rodina bola patriarchálna. Otec rodiny bol neobmedzeným pánom nad svojimi deťmi, ženami[6] a poddanými. Po jeho smrti prechádzala moc na jeho najstaršieho mužského príbuzného.

Mir = obec- rozšírená rodina podriadená autorite starších, tzn. najstarších z každej rodiny zoskupených v rade = veči. Pozemky obce patrili spoločne všetkým, pričom mal jednotlivec právo na úrodu a dvor okolo svojho domu.

Volost, pagost = okres, kantón- zoskupenie blízkych obcí. Bol spravovaný radou obecných starších, pričom na čele stál jeden z nich. Bola to funkcia buď dedičná, alebo volená. V stave nebezpečenstva sa volosti toho istého kmeňa dočasne zjednotili pod správu náčelníka.

Varjagovia a formovanie Ruska 

Existujú 3 domnienky, kto a akej rasy Varjagovia boli:

1) Škandinávskeho pôvodu a dali Rusku meno. Dôkazom má byť veľký počet škandinávskych mien v zoznamoch varjagských kniežat vládnucich v Rusi. Cisár Konštatntín Porfyrogenes rozlišuje medzi Slovanmi a Rusmi. Popisuje brehy Dnepru v ruskom a slovanskom jazyku, pričom ruské názvy sú pôvodom škandinávske. Liutprand vravi: „ Gréci nazývajú ich Rusi, my však Normani.“

2) Slovania, ktorí prišli od slovanských brehov Baltu alebo zo škandinávskych krajín, kde si založili osady. Slovo Rus nie je škandinávskeho pôvodu, ale sa tak od dávna označovalo územie na Dnepri.

3) Neboli národom, ale iba vojenským združením dobrodruhov bez domova. Škandinávci spolu so Slovanmi.

Nech je to akokoľvek, prevládol v nich škandinávsky vplyv, a preto ich môžeme radiť do jednej skupiny s Normani/ Vikingmi. Varjagovia sa dávali často najímať do cudzích služieb, čím sa skoro asimilovali. No vždy si zachovali svoju vojenskú prevahu a zvyk počúvať svojho voleného alebo dedičného náčelníka. Vnášali tak disciplínu do slovanského chaosu.

Do Ruska boli pravdepodobne pozvaní. Nasvedčuje tomu neporušená správa i veče, ktoré zasadali popri kniežatách a domáci, ktorí bojovali po ich boku. Jaroslavove zákony sú veľmi podobné škandinávskym a nerozlišujú medzi Varjagom a Slovanom.