16. storočie

16. stor. sa označuje aj ako storočie reformácie. „Náboženská otázka sa však stala motívom politicko-mocenských sporov a zápasov.“

Reformácia sa šírila v slovenských mestách dobrovoľne alebo násilne. Boli likvidované kláštory a post mestského farára dostávala osoba naklonená reformačným myšlienkam. Trnava (spolu s Bratislavou, Skalicou a prípadne Hlohovcom) bola výnimkou. Všetky tri kláštory, ktoré sa tu nachádzali, prežili. Bol to františkánsky, dominikánsky kláštor a kláštor klarisiek. Ich dôležitosť spočívala v tom, že sa v nich vykonávali pobožnosti prístupné širokým ľudovým vrstvám.

Fara bola pri kostole sv. Mikuláša. Bol tu farár a 3 kazatelia- pre každú národnosť jeden, 3 kapláni, ktorí vysluhovali sviatosti a omše a osobitní beneficiáti pri jednotlivých oltároch. Mestská rada z titulu patronátneho práva vyberala v tomto období do funkcie farára katolíkov.

V auguste 1543 dobili Turci Ostrihom a sídlo arcibiskupa sa následne presťahovalo do Trnavy. V tom období bola Trnava bez farára. Tento post teda obsadila ostrihomská kapitula.

Najstaršia správa o prenikaní reformačných myšlienok do mesta je z roku 1541. Vtedy prišiel na miesto slovenského kazateľa farár Ondrej, o ktorom sa usudzuje, že bol naklonený reformizmu. Pôsobil tu len do roku 1543. I jeho nástupcovia sa snažili pôsobiť v reformačnom duchu. Dokonca vo februári 1548 tu začal pôsobiť ženatý farár Václav, no už o rok neskôr z mesta utekal. V 1560 tu bol kalvínsky kazateľ a v roku 1564 tu účinkovalo takýchto farárov viacej.

Katolícke záujmy v tomto období obraňoval arcibiskup Mikuláš Oláh (1493-1568). Na posilnenie katolíckej cirkvi v Trnave zreformoval kapitulskú školu (1554, 1558), zriadil jezuitské kolégium (1561) a založil seminár (1566). Kapitulská škola bola zlúčená s mestskou a vyučovali sa tam všetky slobodné umenia. V roku 1558 prešla do výlučnej právomoci kapituly. Mohla vychovávať 24 mladíkov za kňazov. V seminári sa pripravovalo 10 adeptov na kňazské povolanie.

Proti pokusom reformačných kazateľov (P. Bornemisza, D. Sibolti) usadiť sa v meste energicky vystupoval v 1. ½ 70. rokov 16. stor. Mikuláš Telegdy (1535- 1586).

Ferdinand I. (1526-1564) sa v roku 1553 dozvedel, že trnavskí mešťania si do mesta priviedli evanjelického kňaza, ktorý tu hlásal a vysluhoval omše. Panovník pod trestom straty hlavy, slobôd a majetkov zakázal, aby sa niečo podobné opakovalo, a to verejne, či tajne. Tak isto vystríhal mešťanov pred tajnými schôdzkami, nepokojmi a poburovaním.

Mestská rada, ako celok, sa v postoji k šíreniu reformácie snažila byť nestrannou. Slovenská a nemecká frakcia sympatizovala s luteránmi a maďarská s kalvínmi. V 60., 70. rokoch 16. stor. bola najbohatšia maďarská frakcia a tá sa vydávala za reprezentantov celého mesta. Preto sa snažila podporovať kalvínov.

18. októbra 1562 vyčítal Oláh predstavenstvu mesta, že mestský kapitán P. Santa a J. Panithy doviedli do mesta zase heretika. Prikazoval mestu vydať ho do rúk arcibiskupského vikára. Oláhov list mestu z roku 1564 poukazuje na to, že v meste sa uvažovalo o ženení kňazov a o ďalších požiadavkách na reformovanie cirkvi. List J. Sambuca z toho istého roku nám zase dokazuje, že v meste sa reformovaní usilovali vytvoriť si určitú trnavskú vieroučnú platformu, konfesiu, nazvanú Artikuly. Dokonca sa pre ňu snažili získať súhlas M. Oláha. Jej znenie sa nezachovalo.

Uhorsko dostalo od pápeža povolenie kalicha. S týmto vyhlásením vydal Oláh aj výklad, podľa ktorého je toto povolené iba tým, ktorí uznávajú primát pápeža a pridržiavajú sa vierouky rímskokatolíckej cirkvi. Takáto formulácia sa nepáčila richtárovi, kapitánovi a niektorým senátorom, pričom richtár pohrozil vzburou. Preto Maximilián II. (I., 1564-1576) vydal v septembri 1564 2 mandáty, v ktorých sa postavil na stranu arcibiskupa.

V tomto období sa v Trnave objavil a začal kázať kalvín Gál Huszár. Maximilián mandátom z 28. januára 1565 prikázal predstaviteľom mesta, aby ho vyhnali.

Po smrti arcibiskupa Oláha (1568) nabrali udalosti rýchly spád. V meste sa usadili reformační kazatelia a v roku 1570, za pôsobenia arcibiskupa Antona Vrančiča (1504-1573), obsadili kalvíni špitálsky kostol sv. Heleny a evanjelici kostol svätého Mikuláša (farský kostol). 21. februára 1572 oznamovalo mesto cisárovi Maximiliánovi II., že v zmysle jeho mandátu kalvínom a evanjelikom tieto kostoly odňali. Vtedy vyvrcholil aj spor arcibiskupa Vrančiča s mestom o latinskú školu. Táto mala funkciu seminára. Vrančič ju chcel preto uchrániť pred reformáciou a mesto, ktoré na ňu hmotne prispievalo tu zase chcelo uplatňovať reformáciu.

V roku 1576 si maďarskí kalvíni doviedli z Jelky kalvínskeho kazateľa Demetera Siboltiho. Usídlili ho pri špitálskom kostole sv. Heleny (mali ho v držbe v r. 1576-1578) a zriadili si pri kostole školu. Katolícka strana, na čele s Mikulášom Telegdym sa snažila o Siboltiho odchod z mesta. Jeho prívrženci sa snažili o to, aby ostal v Trnave tým, že dokazovali jeho pravovernosť. V tomto roku dostal aj svedectvo o evanjelickej pravovernosti. Podnikali rôzne kroky na jeho legalizáciu. Toto však vyvolalo krízu v meste, ktorá mala nadmestský charakter. Keby sa totiž podarilo ustanoviť v Trnave, ako v mieste ostrihomskej kapituly, legálnou cestou kalvínskeho kazateľa, znamenalo by to víťazstvo reformácie nad katolicizmom. Vytvorilo by sa tu akési duchovné stredisko reformovaných pre južné Slovensko. Kroky podnikli aj katolíci (napr. Telegdy). Maximilián II. v mandáte z 5. marca 1576 prikázal mestskej rade, aby nepovolili Siboltimu verejne, ani súkromne kázať a zakázal im aj pokúšať sa o nejaké novoty. Neprikázal ale, aby ho vyhnali z mesta. Bola ustanovená vyšetrovacia komisia, ktorej členmi bol titulatúrny biskup Z. Mošovský a námestník palatína L. Czobor. Mešťania poslali posla do Viedne, aby bola táto komisia rozšírená o evanjelikov. Katolícka strana však účasť nekatolíka v komisii rázne odmietla. Telegdy dokonca poslal výzvu pápežovi Gregorovi XIII. (1572-1585), aby zakročil u cisára. O komisii nevieme nič bližšieho, ale Sibolti ostal v meste.

Na jeseň 1576 poslali kalvínski mešťania (spolu okolo 600) panovníkovi písomnú žiadosť o ponechanie Siboltiho v meste. Pravdepodobne kvôli jeho zdravotnému stavu sa obrátili zároveň aj na jeho synov: knieža Karola a arcivojvodu Ernesta. Karol sa vyjadril, že až do rozhodnutia kráľa mu nesmú povoliť pôsobiť v meste. Ernest zakázal jeho pôsobenie a dokonca nariadil jeho odstránenie z mesta. V decembri toho istého roku sa na cisára Rudolfa II. (cisár:1576-1612, uhorský kráľ Rudolf I.: 1576-1608) obrátila ostrihomská kapitula. Reakciou bol mandát zo 4. februára 1577, v ktorom panovník vyjadril rozhorčenie nad tým, že sa kalvíni bez jeho vedomia obrátili na nekompetentného činiteľa (knieža Karol). Tak isto sa dozvedel, že Sibolti aj napriek rozhodnutiu arcikniežaťa Ernesta stále zostal v meste. Preto prikázal, aby ho odstránili. Toto asi nezabralo, keďže v mandáte z 23. marca 1577 opätovne a pod trestom straty privilégií nariadil Siboltiho vyhnať. Maďarská frakcia tento mandát na znak vzdoru roztrhala. Keďže kalvíni neboli ochotní ho vyhnať, navrhol biskup Radetius, prípadne katolícke činitele z Trnavy, aby sa k otázke kazateľa vyjadrili zástupcovia frakcií troch národností. Nemci a Slováci sa vyjadrili jednoznačne za vyhnanie. Maďari poslali nový prosbopis, ale keďže s ním nesúhlasili všetci, tak ho arciknieža Ernest odmietol a zároveň žiadal aj mená buričov. Sibolti mal byť vyhostený do 8 dní.

Rudolf II. kvôli tomuto poslal do Trnavy na jeseň 1577 3 mandáty:

1) Prvý mandát sa nám nezachoval. Pozýval v ňom zástupcov mesta k sebe, ale nikto neprišiel.
2) 12. november 1577- príkaz richtárovi, aby do Bratislavy poslal okamžite 8 mešťanov, ktorí boli v mandáte vymenovaní. Títo ale neposlúchli.
3) 10. december 1577- pod hrozbou trestu za urážku majestátu prikázal richtárovi poslať do Bratislavy k miestodržiteľovi Š. Radetiovi mešťanov uvedených v predchádzajúcom mandáte. V Bratislave bolo zatknutých 6 mešťanov, ktorí boli držaní vo väzbe do ½ februára 1578.

Sibolti nakoniec definitívne opustil Trnavu v decembri 1577. Mešťania sa však ešte stále snažili vymôcť pre neho povolenie na návrat. No podľa správy z 19. júna 1578 mal cisár voči tomuto kazateľovi veľkú nechuť a nenávisť.

V roku 1578 si panovník teda vyhradil právo rozhodovať, či môže v meste pôsobiť reformovaný kazateľ pre seba. Len on mal byť v tomto kompetentný rozhodovať, nie mestská rada.

Podľa ďalších správ v Trnave od roku 1578 existovala škola, kde sa používali heretické katechizmy a v roku 1579 pôsobili v Trnave zase novátorskí kazatelia. Napr. v roku 1582 bolo viacero mešťanov pre neposlúchnutie mandátu skoro rok väznených v Bratislave a potom boli poslaní do vyhnanstva. Obdobie do roku 1592 sa nám môže javiť ako pokojné. V tomto roku nám ale mandát dokazuje, že to tak nebolo. Podľa neho mali mnohí mešťania protestantských kazateľov. Mandát im zakázal v meste pôsobiť a prikázal ich vyhnať.

Mandát Rudolfa II. z 18. mája 1599 upozorňoval mestský magistrát, že kráľovské príkazy ohľadom reformovaných kazateľov sa nedodržiavajú a viacerí mešťania vyhľadávajú reformovaných kazateľov za účelom vysluhovania sviatostí. Ak by niekto vystupoval proti katolíckemu náboženstvu mal byť potrestaný patričným trestom a vyhnaný z mesta.

Takéto trenice v meste medzi katolíkmi a protestantmi trvali dlho a musel do nich pravidelne svojimi mandátmi zasahovať panovník (Rudolf II.).

17. storočie

Od roku 1603 mali kalvíni v dome mešťana A. Asztalosa súkromnú školu. 21. decembra 1605 vyhnali františkánov a zabrali ich kláštor i kostol.

V roku 1606 zabezpečil viedenský mier slobodu vierovyznania pre šľachticov a mešťanov evanjelického a kalvínskeho vierovyznania. V Trnave však spory pretrvávali naďalej. 12. apríla 1607 boli objekty kláštora a kostola vrátené katolíkom a arcibiskup František Forgách potom trval na tom, aby bol z mesta vyhnaný kalvínsky kazateľ i učiteľ. Palatín Štefan Illésházy sa však trnavských kalvínov zastal. Podľa uznesenia snemu (24. marec 1609) nemalo mesto prekážať protestantom vydržiavať si kazateľov a učiteľov. Náhla smrť palatína Illesházyho (9. máj 1609) však spôsobila, že arcibiskup Forgách urýchlene, ba až neuvážene rýchlo, vyhostil kalvínskych kazateľov aj učiteľov. Nový palatín Juraj Thurzo ale prikázal 19. decembra 1609 prijať ich späť. Forgách sa obrátil na kráľa Mateja (cisár: 1612-1619, uhorský kráľ: 1608-1619) a vymohol si splnomocnenie, podľa ktorého mal brániť katolícku cirkev. Uspokojil sa teda s tým, že protestanti môžu vykonávať funkcie, ale iba v súkromných domoch, čo aj robili (A. Asztalos).

Palatín musel zasahovať aj do sporu mesta s evanjelikmi, keď si tí chceli postaviť kostol a mesto im prekážalo. V r. 1615-1671 si nakoniec na tieto účely adaptovali jeden dom.

Počas Bethlenovho povstania, keď sa jeho vojaci zmocnili 9. novembra 1619 Trnavy, kalvíni zabrali farský kostol sv. Mikuláša. Podľa uznesení bratislavského snemu z 20. decembra 1619 mala ale platiť zásada, že farský kostol v meste má patriť väčšinovej konfesii, v prípade Trnavy, teda katolíkom. Na základe tohto bol potom farský kostol katolíkom v roku 1621 vrátený a kalvínom bol pridelený bývalý dominikánsky kostol (kostol sv. Jána Krstiteľa), ktorý od r. 1615 užívali jezuiti.

V roku 1620 vypukol zápas o vedenie mesta. Pri voľbách mestského predstavenstva 17. apríla (veľkonočný pondelok) sa evanjelickí mešťania zdráhali voliť spolu s katolíckymi mešťanmi dovtedy zaužívaným spôsobom. Keď sa nedali presvedčiť, katolíci pristúpili k voľbe sami. Nemožno sa preto čudovať, že zvolili samých katolíkov. Evanjelici sa sťažovali u palatína, no katolíci sa bránili tým, že evanjelici sa nechceli voľby zúčastniť. Palatín sa preto priklonil na stranu katolíkov.

V roku 1634 si chceli reformovaní zničenú drevenú modlitebňu na Dolnopotočnej ulici prebudovať na murovaný kostol. Preto si podali v roku 1635 žiadosť palatínovi Mikulášovi Esterházymu do Šopronu. Tejto žiadosti bolo vyhovené. Katolícka strana však vzniesla žiadosť na zastavenie výstavby adresovanú Ferdinandovi II. (1619-1637). Prefekt Uhorskej kráľovskej komory, P. Pálffy nariadil zákaz a zastavenie výstavby. No nadarmo. Preto zasiahol arcibiskup Peter Pázmany, a to tak, že pohrozil senátorom za podporu heretikov exkomunikáciou. Tí sľúbili zastaviť dodávky materiálov. Nakoniec i panovník nariadil zastavenie stavby pre prekročenie povolených rozmerov, a to 30. marca 1636. Tento spor prebiehal aj v roku 1637, pretože kalvíni pokračovali vo výstavbe. V roku 1638 sa kalvíni obrátili na snem v Bratislave, no bezvýsledne. Kalvínsky kostol bol postavený až po Lineckom miery (1643) a odovzdaný im bol v r. 1646. No už v roku 1671 im bol odobratý a daný paulínom.

Evanjelici mali v držbe v rokoch 1605-1619 hlavný 2-vežový kostol (dóm, farský kostol sv. Mikuláša), pretože boli v meste väčšinou. Dali mu novú strechu a na vrchol veží kohútov. Vraj sa zaviazali, že katolíkom namiesto dómu postavia iný kostol, ktorý asi stál na mieste dnešného františkánskeho kláštora. Pri tomto kostola (veľký, pekný so zvonmi a vežou) bola zriadená aj fara a škola.

Začiatkom 70. rokov 17. stor. skonfiškovala mestská rada (v rámci tvrdej protireformácie) kalvínskej a evanjelickej obci ich majetky. Evanjelický kostol pripadol benediktínom a kalvínsky paulínom. Protestantské cirkevné obce prestali fungovať ako mestskou radou uznané korporácie- boli už len trpenými inštitúciami a mesto na ne preto neprispievalo. Ich príslušníci boli rôznymi spôsobmi nútení na prestup ku katolicizmu.

20. júla 1683 sa Thökölyho kuruci zmocnili mesta- Trnava sa „odovzdala do ich ochrany“ a ostali tu do 8. augusta 1863. Vyplienili univerzitu (1635-1777) a za jezuitov požadovali výkupné najskôr 40, potom 30 000 fl. (V dôsledku psychického zrútenia a prežitých útrap zomreli dvaja pátri ešte počas pobytu kurucov v Trnave a dvaja zomreli neskôr.). Nakoniec ich z mesta vyviezli. Benediktíni a paulíni boli prinútení vydať svoje kostoly reformovaným cirkvám. Bolo obsadené jezuitské kolégium a skonfiškovaný jeho majetok.

Po porážke Turkov pri Viedni sa vrátila situácia v Trnave do pôvodných koľají. Akurát sa zväčšil odpor proti protestantom, ktorým boli následne odobraté ich kostoly.

Porážka kurucov pri Trenčíne v 1708 znamenala koniec činnosti reformovaných cirkví v Trnave a v roku 1709 boli evanjelici a kalvíni prinútení odovzdať svoje kostoly mestskej rade.

V 17. stor. tak pokračuje proces ideologického zjednocovania na základe katolicizmu. V Trnave sa vyskytoval veľký počet cirkevných osôb a inštitúcií- hlavne jezuitský rád a univerzita, ktoré tiež prispeli k tomu, že mnohí obyvatelia sa vrátili ku katolicizmu. Na toto sa využívali aj formy tzv. barokového katolicizmu, ktorý kládol dôraz na nádheru cirkevných budov a obradov. V priebehu 17.stor. tak stratili reformované cirkvi v Trnave veľa prívržencov.

Príloha

Zoznam ostrihomských arcibiskupov (resp. administrátorov arcidiecézy) od roku 1526:

Meno	Menovanie	Ukončenie funkcie	Poznámka
Pavol z Vardy (de Varda)	1526	† 12. október 1549	arcibiskup
Juraj Martinusius	1551		kardinál, arcibiskup
Mikuláš Oláh	1553	† 14. január 1568	arcibiskup
Anton Vrančič (Vranchich)	17. október 1569	† 15. jún 1573	kardinál, arcibiskup
Mikuláš Telegdy	1580	† 22. apríl 1586	biskup, arcibiskupský vikár
Ján Kutaši (Kutassy)	1587	1592	biskup, arcibiskupský vikár
Ján Chereödy	1592	1596	biskup, arcibiskupský vikár
Štefan Fehérköy	1596		arcibiskup
Ján Kutaši (Kutassy)	1597	1601	arcibiskup
Štefan Szuhay (Szuchai, zo Suchej)	1602	1605	biskup, arcibiskupský víkár
František Forgáč(Forgách)	1607	1615	kardinál, arcibiskup
Peter Pázmaň, (Pázmány) S.J.	28. október 1616	† 19. marec 1637	kardinál, arcibiskup
Imrich Lóši (Lósy)	1637	1641	arcibiskup
Juraj Lipai (Lippay)	1642	1666	arcibiskup
Juraj Selepčéni(Szelepchényi)	1666	1685	arcibiskup
Juraj Sečéni (Széchényi)	1685	1695	arcibiskup
Leopold Kolonič (Kollonich)	1695	1707	kardinál, arcibiskup

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Reformácia a rekatollizácia v Trnave v 16. a 17. stor.