16. storočie

16. stor. sa označuje aj ako storočie reformácie. „Náboženská otázka sa však stala motívom politicko-mocenských sporov a zápasov.“

Reformácia sa šírila v slovenských mestách dobrovoľne alebo násilne. Boli likvidované kláštory a post mestského farára dostávala osoba naklonená reformačným myšlienkam. Trnava (spolu s Bratislavou, Skalicou a prípadne Hlohovcom) bola výnimkou. Všetky tri kláštory, ktoré sa tu nachádzali, prežili. Bol to františkánsky, dominikánsky kláštor a kláštor klarisiek. Ich dôležitosť spočívala v tom, že sa v nich vykonávali pobožnosti prístupné širokým ľudovým vrstvám.

Fara bola pri kostole sv. Mikuláša. Bol tu farár a 3 kazatelia- pre každú národnosť jeden, 3 kapláni, ktorí vysluhovali sviatosti a omše a osobitní beneficiáti pri jednotlivých oltároch. Mestská rada z titulu patronátneho práva vyberala v tomto období do funkcie farára katolíkov.

V auguste 1543 dobili Turci Ostrihom a sídlo arcibiskupa sa následne presťahovalo do Trnavy. V tom období bola Trnava bez farára. Tento post teda obsadila ostrihomská kapitula.

Najstaršia správa o prenikaní reformačných myšlienok do mesta je z roku 1541. Vtedy prišiel na miesto slovenského kazateľa farár Ondrej, o ktorom sa usudzuje, že bol naklonený reformizmu. Pôsobil tu len do roku 1543. I jeho nástupcovia sa snažili pôsobiť v reformačnom duchu. Dokonca vo februári 1548 tu začal pôsobiť ženatý farár Václav, no už o rok neskôr z mesta utekal. V 1560 tu bol kalvínsky kazateľ a v roku 1564 tu účinkovalo takýchto farárov viacej.

Katolícke záujmy v tomto období obraňoval arcibiskup Mikuláš Oláh (1493-1568). Na posilnenie katolíckej cirkvi v Trnave zreformoval kapitulskú školu (1554, 1558), zriadil jezuitské kolégium (1561) a založil seminár (1566). Kapitulská škola bola zlúčená s mestskou a vyučovali sa tam všetky slobodné umenia. V roku 1558 prešla do výlučnej právomoci kapituly. Mohla vychovávať 24 mladíkov za kňazov. V seminári sa pripravovalo 10 adeptov na kňazské povolanie.

Proti pokusom reformačných kazateľov (P. Bornemisza, D. Sibolti) usadiť sa v meste  energicky vystupoval v 1. ½ 70. rokov 16. stor. Mikuláš Telegdy (1535- 1586).

Ferdinand I. (1526-1564) sa v roku 1553 dozvedel, že trnavskí mešťania si do mesta priviedli evanjelického kňaza, ktorý tu hlásal a vysluhoval omše. Panovník pod trestom straty hlavy, slobôd a majetkov zakázal, aby sa niečo podobné opakovalo, a to verejne, či tajne. Tak isto vystríhal mešťanov pred tajnými schôdzkami, nepokojmi a poburovaním.

Mestská rada, ako celok, sa v postoji k šíreniu reformácie snažila byť nestrannou. Slovenská a nemecká frakcia sympatizovala s luteránmi a maďarská s kalvínmi. V 60., 70. rokoch 16. stor. bola najbohatšia maďarská frakcia a tá sa vydávala za reprezentantov celého mesta. Preto sa snažila podporovať kalvínov.

18. októbra 1562 vyčítal Oláh predstavenstvu mesta, že mestský kapitán P. Santa a J. Panithy doviedli do mesta zase heretika. Prikazoval mestu vydať ho do rúk arcibiskupského vikára. Oláhov list mestu z roku 1564 poukazuje na to, že v meste sa uvažovalo o ženení kňazov a o ďalších požiadavkách na reformovanie cirkvi. List J. Sambuca z toho istého roku nám zase dokazuje, že v meste sa reformovaní usilovali vytvoriť si určitú trnavskú vieroučnú platformu, konfesiu, nazvanú Artikuly. Dokonca sa pre ňu snažili získať súhlas M. Oláha. Jej znenie sa nezachovalo.

Uhorsko dostalo od pápeža povolenie kalicha. S týmto vyhlásením vydal Oláh aj výklad, podľa ktorého je toto povolené iba tým, ktorí uznávajú primát pápeža a pridržiavajú sa vierouky rímskokatolíckej cirkvi. Takáto formulácia sa nepáčila richtárovi, kapitánovi a niektorým senátorom, pričom richtár pohrozil vzburou. Preto Maximilián II. (I., 1564-1576) vydal v septembri 1564 2 mandáty, v ktorých sa postavil na stranu arcibiskupa.

V tomto období sa v Trnave objavil a začal kázať kalvín Gál Huszár. Maximilián mandátom z 28. januára 1565 prikázal predstaviteľom mesta, aby ho vyhnali.

Po smrti arcibiskupa Oláha (1568) nabrali udalosti rýchly spád. V meste sa usadili reformační kazatelia a v roku 1570, za pôsobenia arcibiskupa Antona Vrančiča (1504-1573), obsadili kalvíni špitálsky kostol sv. Heleny a evanjelici kostol svätého Mikuláša (farský kostol). 21. februára 1572 oznamovalo mesto cisárovi Maximiliánovi II., že v zmysle jeho mandátu kalvínom a evanjelikom tieto kostoly odňali. Vtedy vyvrcholil aj spor arcibiskupa Vrančiča s mestom o latinskú školu. Táto mala funkciu seminára. Vrančič ju chcel preto uchrániť pred reformáciou a mesto, ktoré na ňu hmotne prispievalo tu zase chcelo uplatňovať reformáciu.

V roku 1576 si maďarskí kalvíni doviedli z Jelky kalvínskeho kazateľa Demetera Siboltiho. Usídlili ho pri špitálskom kostole sv. Heleny (mali ho v držbe v r. 1576-1578) a zriadili si pri kostole školu. Katolícka strana, na čele s Mikulášom Telegdym sa snažila o Siboltiho odchod z mesta. Jeho prívrženci sa snažili o to, aby ostal v Trnave tým, že dokazovali jeho pravovernosť. V tomto roku dostal aj svedectvo o evanjelickej pravovernosti. Podnikali rôzne kroky na jeho legalizáciu. Toto však vyvolalo krízu v meste, ktorá mala nadmestský charakter. Keby sa totiž podarilo ustanoviť v Trnave, ako v mieste ostrihomskej kapituly, legálnou cestou kalvínskeho kazateľa, znamenalo by to víťazstvo reformácie nad katolicizmom. Vytvorilo by sa tu akési duchovné stredisko reformovaných pre južné Slovensko. Kroky podnikli aj katolíci (napr. Telegdy). Maximilián II. v mandáte z 5. marca 1576 prikázal mestskej rade, aby nepovolili Siboltimu verejne, ani súkromne kázať a zakázal im aj pokúšať sa o nejaké novoty. Neprikázal ale, aby ho vyhnali z mesta. Bola ustanovená vyšetrovacia komisia, ktorej členmi bol titulatúrny biskup Z. Mošovský a námestník palatína L. Czobor. Mešťania poslali posla do Viedne, aby bola táto komisia rozšírená o evanjelikov. Katolícka strana však účasť nekatolíka v komisii rázne odmietla. Telegdy dokonca poslal výzvu pápežovi Gregorovi XIII. (1572-1585), aby zakročil u cisára. O komisii nevieme nič bližšieho, ale Sibolti ostal v meste.

Na jeseň 1576 poslali kalvínski mešťania (spolu okolo 600) panovníkovi písomnú žiadosť o ponechanie Siboltiho v meste. Pravdepodobne kvôli jeho zdravotnému stavu sa obrátili zároveň aj na jeho synov: knieža Karola a arcivojvodu Ernesta. Karol sa vyjadril, že až do rozhodnutia kráľa mu nesmú povoliť pôsobiť v meste. Ernest zakázal jeho pôsobenie a dokonca nariadil jeho odstránenie z mesta. V decembri toho istého roku sa na cisára Rudolfa II. (cisár:1576-1612, uhorský kráľ Rudolf I.: 1576-1608) obrátila ostrihomská kapitula. Reakciou bol mandát zo 4. februára 1577, v ktorom panovník vyjadril rozhorčenie nad tým, že sa kalvíni bez jeho vedomia obrátili na nekompetentného činiteľa (knieža Karol). Tak isto sa dozvedel, že Sibolti aj napriek rozhodnutiu arcikniežaťa Ernesta stále zostal v meste. Preto prikázal, aby ho odstránili. Toto asi nezabralo, keďže v mandáte z 23. marca 1577 opätovne a pod trestom straty privilégií nariadil Siboltiho vyhnať. Maďarská frakcia tento mandát na znak vzdoru roztrhala. Keďže kalvíni neboli ochotní ho vyhnať, navrhol biskup Radetius, prípadne katolícke činitele z Trnavy, aby sa k otázke kazateľa vyjadrili zástupcovia frakcií troch národností. Nemci a Slováci sa vyjadrili jednoznačne za vyhnanie. Maďari poslali nový prosbopis, ale keďže s ním nesúhlasili všetci, tak ho arciknieža Ernest odmietol a zároveň žiadal aj mená buričov. Sibolti mal byť vyhostený do 8 dní.

Rudolf II. kvôli tomuto poslal do Trnavy na jeseň 1577 3 mandáty:

1) Prvý mandát sa nám nezachoval. Pozýval v ňom zástupcov mesta k sebe, ale nikto neprišiel.
2) 12. november 1577- príkaz richtárovi, aby do Bratislavy poslal okamžite 8 mešťanov, ktorí boli v mandáte vymenovaní. Títo ale neposlúchli.
3) 10. december 1577- pod hrozbou  trestu za urážku majestátu prikázal richtárovi poslať do Bratislavy k miestodržiteľovi Š. Radetiovi mešťanov uvedených v predchádzajúcom mandáte. V Bratislave bolo zatknutých 6 mešťanov, ktorí boli držaní vo väzbe do ½ februára 1578.

Sibolti nakoniec definitívne opustil Trnavu v decembri 1577. Mešťania sa však ešte stále snažili vymôcť pre neho povolenie na návrat. No podľa správy z 19. júna 1578 mal cisár voči tomuto kazateľovi veľkú nechuť a nenávisť.

V roku 1578 si panovník teda vyhradil právo rozhodovať, či môže v meste pôsobiť reformovaný kazateľ pre seba. Len on mal byť v tomto kompetentný rozhodovať, nie mestská rada.

Podľa ďalších správ v Trnave od roku 1578 existovala škola, kde sa používali heretické katechizmy a v roku 1579 pôsobili v Trnave zase novátorskí kazatelia. Napr. v roku 1582 bolo viacero mešťanov pre neposlúchnutie mandátu skoro rok väznených v Bratislave a potom boli poslaní do vyhnanstva. Obdobie do roku 1592 sa nám môže javiť ako pokojné. V tomto roku nám ale mandát dokazuje, že to tak nebolo. Podľa neho mali mnohí mešťania protestantských kazateľov. Mandát im zakázal v meste pôsobiť a prikázal ich vyhnať.

Mandát Rudolfa II.  z 18. mája 1599 upozorňoval mestský magistrát, že kráľovské príkazy ohľadom reformovaných kazateľov sa nedodržiavajú a viacerí mešťania vyhľadávajú reformovaných kazateľov za účelom vysluhovania sviatostí. Ak by niekto vystupoval proti katolíckemu náboženstvu mal byť potrestaný patričným trestom a vyhnaný z mesta.

Takéto trenice v meste medzi katolíkmi a protestantmi trvali dlho a musel do nich pravidelne svojimi mandátmi zasahovať panovník (Rudolf II.).