Situácia v 17. stor.

2. apríla 1690 prišli do mesta osobne zástupcovia Uhorskej komory a oznámili, že systém rovnakého  zastúpenia národností v mestskej rade sa ruší. Jej členovia a richtár sa mali voliť bez ohľadu na národnosť. Zrušila sa aj prax volenia richtára a senátorov všetkými mešťanmi, pričom toto právo malo prislúchať iba tzv. volenej obci, čo bol 60-členný výbor, ktorý bol dovtedy iba poradným orgánom mestskej rady.

V tom čase už mali v meste zvolených hodnostárov na ten rok, no komorní komisári nariadili nové voľby. Tieto sa konali 5. apríla 1690. V mestskej rade nastali zmeny: 5 z 13 členov boli vymenený, z toho 4 Nemci a 1 Slovák. Z nových členov poznáme národnosť iba dvoch: Nemec a Maďar. Pri tejto voľbe najviac stratili Nemci a najviac získali Maďari.

Okrem tohto sa v Trnave zriadil aj úrad mešťanostu, ktorý mal na starosti hospodárstvo mesta. Tento úrad zastávali Maďari. Nemcom ostal málo významný úrad mestského kapitána a aj to len v rokoch 1695-1697.

Toto obdobie bolo teda pre Maďarov veľmi priaznivé, ale stav v mestskej rade a mestských úradoch neodrážal národnostnú realitu v meste. Napr. v roku 1688 pri voľbách odovzdalo platné hlasy podľa národnosti 702 Slovákov, 674 Nemcov a 548 Maďarov, čo poukazuje na to, že v meste bolo najviac Slovákov a najmenej Maďarov.

Nemci boli nespokojní a Maďari sa zase obávali, že sa Slováci a Nemci spoja proti nim a vytlačia ich z ich pozícií. Toto sa vyostrilo najmä po roku 1704, kedy Maďari stratili richtársky úrad v prospech Slováka Michala Nádassyho. Nemci sa v obave z postupnej majorizácie samosprávy Slovákmi spojili s Maďarmi.

V roku 1699 podala volebná obec žiadosť o znovuzavedenie systému 3 tribúnov ľudu, každého pre jednu národnosť, namiesto jedného (toto bolo ustanoveného v roku 1690). Dôvodili tým, že nie všetci mešťania rozumejú maďarsky. Prítomný komisár komory ale toto zamietol.

Situácia v 18. stor.

1. apríla 1709 sa konala reštaurácia bez prítomnosti predstaviteľa komory. Toto využili zástupcovia Nemcov, Maďarov a iní jednotlivci (o.i. 1 Talian) a presadili si požiadavku obnovenia stavu spred roku 1690. Za nového richtára zvolili Františka Kollera, ktorý celú akciu organizoval. Kráľovská komora v Bratislave toto označila ako vzburu a poslala tam svojho zástupcu, baróna Leopolda Mednyanszkého. Ten suspendoval magistrát a nariadil nové voľby konané v zmysle ustanovení z roku 1690. Magistrát sa bránil tým, že akcia sa nekonala na základe národnostných pohnútok (čo by bolo právne postihnuteľné pokutou), ale snažili sa iba obnoviť staré mestské privilégiá, ktoré boli mestu odobraté v roku 1690.

Z vyšetrovania vyplynulo, že iniciátormi boli Maďari a Nemci, ktorí sa organizovali poza chrbát Slovákov v ich neprospech. Hlavní iniciátori, František Koller a Ladislav Piber, trestu unikli, pretože sa vzdali meštianskych práv a odišli z mesta. Ostatných 24 previnilcov dostalo tresty- od pokuty až po verejné pokarhanie. Najvyššie postavený predstaviteľ „vzbury“, senátor Fassing, bol navždy vylúčený z mestskej rady.

Toto malo obrovský význam pre Slovákov. Totiž, tí, čo boli potrestaní- Nemci a Maďari, sa museli uskromniť, nemali morálne právo príliš hovoriť do zmien a diktovať si požiadavky. Tým sa posilnila pozícia Slovákov v meste. O tom svedčí i to, že všetky kráľovské mandáty o reštaurácii magistrátu, ktoré boli vystavené v latinčine a prekladali sa do živých jazykov, sa na slávnostnom zhromaždení meštianstva v Trnave až do roku 1770 čítali iba v slovenčine. Dokonca v roku 1769 musela Kráľovská komora magistrátu pripomenúť, že majú voliť za richtára takého mešťana, ktorý ovláda okrem latinčiny a slovenčiny aspoň nemčinu, pretože v tom čase bolo v meste minimálne 30% Nemcov. Používanie jediného živého jazyka na slávnostných  reštauráciách magistrátu, či na zhromaždeniach celého meštianstva je doložené iba v tomto jedinom významnom meste Slovenska, pričom Trnava bola v 17. a 18. stor. kultúrnym a vzdelanostným centrom celého štátu.

Trnavský magistrát v tomto období oznámil Uhorskej komore, že maďarčina v Trnave úplne vymrela. Dokonca v roku 1770, keď bol Jozef II. (vtedy ešte spolucisár) na návšteve v Trnave, oslovil ľud v slovenčine. Trnava sa tak stala strediskom slovenského národa i Bernolákovej kodifikácie trnavského nárečia za spisovnú slovenčinu a sídlom Slovenského učeného tovarišstva.

Židia

Pri Židoch v kresťanskej Trnave nešlo ani tak o politické práva, ako o závisť zo strany Trnavčanov a nepohodlnú konkurenciu. Faktom však ostáva, že Židia si ťažkosti čiastočne spôsobili aj sami častým nerešpektovaním nariadení a vysokými úrokmi pri pôžičkách.

Na konci 15. stor. (1492) boli obvinení z rituálnej vraždy katolíckeho chlapca. Za trest boli údajní hlavní aktéri popravení a ostatní Židia z mesta vyhostení.

V 16. stor., keď Trnava pripadla vdove po palatínovi Štefanovi Zápoľskom, Hedvige, ich táto ochraňovala. V tomto období mali pravdepodobne vlastného richtára a synagógu. Ich práva a povinnosti, založené na starej zmluve s mestom, ktorá sa nezachovala, rezonujú v Hedviginom mandáte z 12. marca 1516 (vydanom v Trenčíne). V ňom nariaďuje trnavskému magistrátu zachovávať tieto staré privilégiá Židov. Toto prikazuje aj mandát Jána Zápoľského z 19. februára 1527. Niektoré záznamy z tohto roku poukazujú na to, že Židia prebrali obchod v meste, predražovali tovar a vykonávali finančné transakcie s príliš vysokými úrokmi.

Spory a nevraživosť voči Židom sa nakoniec natoľko vystupňovala, že listinou z 19. februára 1539 povolil Ferdinanda I. Trnavčanom Židov z mesta vyhnať. Tí sa tu potom nemohli usadiť ani neskôr (a spolu s nimi bolo vyhnané aj cigánske obyvateľstvo). Trnava mala za to platiť do kráľovskej pokladnice ½ daní, ktoré platili Židia. Tak nastalo obdobie bez židovskej komunity (1539-1783). Cisár Leopold vydal 28. mája 1686 nariadenie, podľa ktorého nesmie žiaden Žid vstúpiť do Trnavy. No 20. decembra 1717 im povolila Uhorská kráľovská komora prechod cez Trnavu za mýtne poplatky. Prvé nesmelé pokusy získať v Trnave domicilium sa objavili až po roku 1783.

Postoj mesta k židovskému obyvateľstvu nebol v tom období ničím výnimočný, ale nebolo to ani niečo čím by sa mohlo chváliť.