Nemecké obyvateľstvo

Nemecké obyvateľstvo sa začalo v Trnave a jej okolí usadzovať už v 13. stor. Správa mesta sa postupne dostala do ich rúk. Boli uzavretým spoločenstvom, ktoré kvôli tejto uzavretosti postupne vymieralo a upadalo. Napriek tomu tvorili v Trnave patriciát a boli v hegemónnom postavení až do 15. stor. Nemci dozerali a riadili nielen hospodársky a spoločenský život v meste, ale aj voľbu farára a richtára. V 2. ½ 15. stor. sa zmenila štruktúra obyvateľstva. Po uhorsko-českej vojne[1] boli trnavskí obyvatelia doplnení o slovenských prisťahovalcov z vidieka. Toto malo za následok výrazné posilnenie slovenského elementu v Trnave. Začali sa domáhať politických práv a spoluúčasti na správe mesta. Toto vyvrcholilo sporom v roku 1486, ktorý vyriešil až panovník Matej I. Korvín (1458-1490).

Situácia v 16. stor.

Po roku 1526 a najmä 1541 utekalo maďarské obyvateľstvo v dôsledku tureckej okupácie z južných oblastí do severnejších. Utečencov pred Turkami bolo treba niekde ubytovať, ale Bratislava už roku 1531 nemala voľné byty, a preto Ferdinand I. vyzval Trnavu, aby domy, ktorých zákonitý majitelia zomrú bez dediča, nechali k dispozícii jemu. Mesto sa tomuto bránilo s tým, že domy potrebuje pre vlastných občanov, ale nakoniec žiadosti vyhovelo. Príchodom veľkého počtu rodín z juhu sa nie len zvýšil počet obyvateľstva, ale sa aj zmenila národnostná štruktúra. Do Trnavy sa dostal veľký počet maďarského obyvateľstva.

V roku 1532 sa sem uchýlilo z ohrozeného Ostrihomu niekoľko členov kapituly a roku 1543 sa Trnava stala skoro na 300 rokov sídlom ostrihomského arcibiskupstva a kapituly.

Obyvateľstvo Trnavy sa cudzím pozorovateľom javilo ako vidiecke a nevzdelané, s drsným a jednoduchým, ale zato prívetivým obyvateľstvom. Hovorilo sa tu po maďarský, nemecky a po slovensky. „Iný zahraničný pozorovateľ nepokladal tunajších Nemcov za početne najväčšiu jazykovú skupinu. Podľa neho boli v tomto meste najpočetnejší Maďari, po nich nasledovali Slováci (obidve národnosti pokladá pritom za utečencov pred Turkami), na treťom mieste boli Nemci. Napriek tomu, že Nemcov bolo v meste najmenej, boli tu rozhodujúcim činiteľom.“

Maďari sa samozrejme po krátkom čase začali dožadovať politických práv a účasti na správe mesta. Organizácia správy, ktorá tu bola dovtedy, ale nedokázala zladiť záujmy dlho spolunažívajúcich Slovákov a Nemcov s novo prisťahovanými Maďarmi.

V roku 1545 kráľ zvolal snem do Trnavy. Mali sa na ňom odhlasovať dane na vedenie vojny proti Turkom. Toto sa nakoniec odhlasovalo, ale predchádzalo tomu hlasné reptanie Maďarov proti Nemcom v Trnave. Odznel tu aj názor, že by snáď bolo najlepšie poddať sa Turkom a tým sa zbaviť nemeckého panstva. Vyhrážali sa aj Trnavčanom, lebo tí Maďarov kvôli ich veľkému počtu neprijali s otvorenou náručou.

„Pozabíjať v Trnave Nemcov a Čechov!“

Trnava bola pôvodne slovenská. V 13. a 14. stor. ju kolonizovali Nemci, ktorí tak prevzali remeslo a obchod v meste. V 16. stor. sa tu usadili obyvatelia maďarského pôvodu, ktorí utekali pred Turkami. Vznikla tu teda situácia, keď sa 3 národnosti, najmä v čase volieb, bili medzi sebou o politickú moc (často aj päsťami, kameňmi a šabľami) a boli zoskupení do politických strán. Tento mnohokrát krvavý zápas musel riešiť panovník, ktorý bol najvyšším sudcom a vlastníkom mesta.

Počas volieb v roku 1551 prišlo znovu ku konfliktu, ktorý vyriešil až svojim zásahom Ferdinand I. Ten v mandáte zo 4. apríla 1551 zrovnoprávnil Maďarov s ostatným obyvateľstvom. Píše sa v ňom, že richtára si majú obyvatelia Trnavy voliť podľa zlatej buly Bela IV., tzn. všetci obyvatelia, nie len vybraných 100 bohatých a starších mešťanov. Voľba sa mala konať každoročne na sviatok sv. Juraja (24. apríl) a to tak, že každý rok sa na tomto poste mali striedať podľa národnosti (Maďar, Nemec, Slovák). Magistrát sa mal skladať zo senátorov všetkých troch národností v rovnakom pomere. V správe mesta tak mal platiť paritný systém. „V mestskej rade boli dve národnosti zastúpené štyrmi členmi a jedna národnosť piatimi reprezentantmi. Preto sa vo funkcii richtára striedal každoročne reprezentant inej národnosti, aby sa nerovnosť daná nepárnym počtom členov tohto orgánu eliminovala.“ Nový richtár, Peter Sámbocky, uviedol do platnosti dekrét Ferdinanda I. ihneď. Tento princíp parity sa dodržiaval až do konca 17. stor., keď ho zrušil Leopold I (1657-1705). Zaujímavá je v tomto prípade argumentácia slovenských mešťanov:

„My sme pôvodní obyvatelia tohto mesta, my sme tu boli skôr než druhí.“

Od konca 30. rokov 16. stor. nastáva maďarizácia mestskej správy. Napr. okolo roku 1564 bolo v Trnave 35-40% Slovákov, 40-50% Maďarov, 25-15% Nemcov a iných.

Situácia v 17. stor.

2. apríla 1690 prišli do mesta osobne zástupcovia Uhorskej komory a oznámili, že systém rovnakého zastúpenia národností v mestskej rade sa ruší. Jej členovia a richtár sa mali voliť bez ohľadu na národnosť. Zrušila sa aj prax volenia richtára a senátorov všetkými mešťanmi, pričom toto právo malo prislúchať iba tzv. volenej obci, čo bol 60-členný výbor, ktorý bol dovtedy iba poradným orgánom mestskej rady.

V tom čase už mali v meste zvolených hodnostárov na ten rok, no komorní komisári nariadili nové voľby. Tieto sa konali 5. apríla 1690. V mestskej rade nastali zmeny: 5 z 13 členov boli vymenený, z toho 4 Nemci a 1 Slovák. Z nových členov poznáme národnosť iba dvoch: Nemec a Maďar. Pri tejto voľbe najviac stratili Nemci a najviac získali Maďari.

Okrem tohto sa v Trnave zriadil aj úrad mešťanostu, ktorý mal na starosti hospodárstvo mesta. Tento úrad zastávali Maďari. Nemcom ostal málo významný úrad mestského kapitána a aj to len v rokoch 1695-1697.

Toto obdobie bolo teda pre Maďarov veľmi priaznivé, ale stav v mestskej rade a mestských úradoch neodrážal národnostnú realitu v meste. Napr. v roku 1688 pri voľbách odovzdalo platné hlasy podľa národnosti 702 Slovákov, 674 Nemcov a 548 Maďarov, čo poukazuje na to, že v meste bolo najviac Slovákov a najmenej Maďarov.

Nemci boli nespokojní a Maďari sa zase obávali, že sa Slováci a Nemci spoja proti nim a vytlačia ich z ich pozícií. Toto sa vyostrilo najmä po roku 1704, kedy Maďari stratili richtársky úrad v prospech Slováka Michala Nádassyho. Nemci sa v obave z postupnej majorizácie samosprávy Slovákmi spojili s Maďarmi.

V roku 1699 podala volebná obec žiadosť o znovuzavedenie systému 3 tribúnov ľudu, každého pre jednu národnosť, namiesto jedného (toto bolo ustanoveného v roku 1690). Dôvodili tým, že nie všetci mešťania rozumejú maďarsky. Prítomný komisár komory ale toto zamietol.

Situácia v 18. stor.

1. apríla 1709 sa konala reštaurácia bez prítomnosti predstaviteľa komory. Toto využili zástupcovia Nemcov, Maďarov a iní jednotlivci (o.i. 1 Talian) a presadili si požiadavku obnovenia stavu spred roku 1690. Za nového richtára zvolili Františka Kollera, ktorý celú akciu organizoval. Kráľovská komora v Bratislave toto označila ako vzburu a poslala tam svojho zástupcu, baróna Leopolda Mednyanszkého. Ten suspendoval magistrát a nariadil nové voľby konané v zmysle ustanovení z roku 1690. Magistrát sa bránil tým, že akcia sa nekonala na základe národnostných pohnútok (čo by bolo právne postihnuteľné pokutou), ale snažili sa iba obnoviť staré mestské privilégiá, ktoré boli mestu odobraté v roku 1690.

Z vyšetrovania vyplynulo, že iniciátormi boli Maďari a Nemci, ktorí sa organizovali poza chrbát Slovákov v ich neprospech. Hlavní iniciátori, František Koller a Ladislav Piber, trestu unikli, pretože sa vzdali meštianskych práv a odišli z mesta. Ostatných 24 previnilcov dostalo tresty- od pokuty až po verejné pokarhanie. Najvyššie postavený predstaviteľ „vzbury“, senátor Fassing, bol navždy vylúčený z mestskej rady.

Toto malo obrovský význam pre Slovákov. Totiž, tí, čo boli potrestaní- Nemci a Maďari, sa museli uskromniť, nemali morálne právo príliš hovoriť do zmien a diktovať si požiadavky. Tým sa posilnila pozícia Slovákov v meste. O tom svedčí i to, že všetky kráľovské mandáty o reštaurácii magistrátu, ktoré boli vystavené v latinčine a prekladali sa do živých jazykov, sa na slávnostnom zhromaždení meštianstva v Trnave až do roku 1770 čítali iba v slovenčine. Dokonca v roku 1769 musela Kráľovská komora magistrátu pripomenúť, že majú voliť za richtára takého mešťana, ktorý ovláda okrem latinčiny a slovenčiny aspoň nemčinu, pretože v tom čase bolo v meste minimálne 30% Nemcov. Používanie jediného živého jazyka na slávnostných reštauráciách magistrátu, či na zhromaždeniach celého meštianstva je doložené iba v tomto jedinom významnom meste Slovenska, pričom Trnava bola v 17. a 18. stor. kultúrnym a vzdelanostným centrom celého štátu.

Trnavský magistrát v tomto období oznámil Uhorskej komore, že maďarčina v Trnave úplne vymrela. Dokonca v roku 1770, keď bol Jozef II. (vtedy ešte spolucisár) na návšteve v Trnave, oslovil ľud v slovenčine. Trnava sa tak stala strediskom slovenského národa i Bernolákovej kodifikácie trnavského nárečia za spisovnú slovenčinu a sídlom Slovenského učeného tovarišstva.

Židia

Pri Židoch v kresťanskej Trnave nešlo ani tak o politické práva, ako o závisť zo strany Trnavčanov a nepohodlnú konkurenciu. Faktom však ostáva, že Židia si ťažkosti čiastočne spôsobili aj sami častým nerešpektovaním nariadení a vysokými úrokmi pri pôžičkách.

Na konci 15. stor. (1492) boli obvinení z rituálnej vraždy katolíckeho chlapca. Za trest boli údajní hlavní aktéri popravení a ostatní Židia z mesta vyhostení.

V 16. stor., keď Trnava pripadla vdove po palatínovi Štefanovi Zápoľskom, Hedvige, ich táto ochraňovala. V tomto období mali pravdepodobne vlastného richtára a synagógu. Ich práva a povinnosti, založené na starej zmluve s mestom, ktorá sa nezachovala, rezonujú v Hedviginom mandáte z 12. marca 1516 (vydanom v Trenčíne). V ňom nariaďuje trnavskému magistrátu zachovávať tieto staré privilégiá Židov. Toto prikazuje aj mandát Jána Zápoľského z 19. februára 1527. Niektoré záznamy z tohto roku poukazujú na to, že Židia prebrali obchod v meste, predražovali tovar a vykonávali finančné transakcie s príliš vysokými úrokmi.

Spory a nevraživosť voči Židom sa nakoniec natoľko vystupňovala, že listinou z 19. februára 1539 povolil Ferdinanda I. Trnavčanom Židov z mesta vyhnať. Tí sa tu potom nemohli usadiť ani neskôr (a spolu s nimi bolo vyhnané aj cigánske obyvateľstvo). Trnava mala za to platiť do kráľovskej pokladnice ½ daní, ktoré platili Židia. Tak nastalo obdobie bez židovskej komunity (1539-1783). Cisár Leopold vydal 28. mája 1686 nariadenie, podľa ktorého nesmie žiaden Žid vstúpiť do Trnavy. No 20. decembra 1717 im povolila Uhorská kráľovská komora prechod cez Trnavu za mýtne poplatky. Prvé nesmelé pokusy získať v Trnave domicilium sa objavili až po roku 1783.

Postoj mesta k židovskému obyvateľstvu nebol v tom období ničím výnimočný, ale nebolo to ani niečo čím by sa mohlo chváliť.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Národnostný zápas v Trnave v 16.-18. stor.