V. Holoubek: Poprevratové dejiny mesta Trnava

Prevratom sa v celej tejto publikácii myslí rok 1918, kedy po svetovej vojne[11] zaniklo Rakúsko-Uhorsko a vznikla ČSR. Autor tu veľmi detailne rozoberá udalosti od prevratu po rok vydania. To je 20 rokov popísaných skoro formou kroniky: deň, mesiac, rok. Je tu príliš veľa podrobností zhustených do pár stránok.

Popisujú sa boje s Maďarmi, definitívne ustanovenie československej vlády v meste a ďalší vývoj a rozvoj mesta. Začala výstavba, zakladanie rôznych inštitúcií, spolkov a celkové poslovenčenie Trnavy. V roku 1922 sa z veľkej obce stalo mesto a z mešťanostu sa stal starosta.

Konali sa oslavy pri príležitostiach rôznych výročí, odhaľovali sa pamätné sochy. Vzrastom mesta vzrástol aj počet jeho obyvateľov a zmenila sa aj jeho národnostná štruktúra. Trnava bola v roku 1930 tretím najväčším mestom na Slovensku.

Spôsobom písania mi táto časť veľmi pripomenula spôsob písania počas komunistickej éry. Vzletné, oslavné, bez pripustenia akejkoľvek chyby. 

Arpád Janoviček približuje Dejiny evanjelického a. v. zboru v Trnave od 16. stor.: Ich postavenie ako protestantov nebolo v katolíckom Rakúsko - Uhorsku príliš dobré a trošku sa zlepšilo až tolerančným patentom Jozefa II. V roku 1924 bol dokončený evanjelický kostol.

Niekoľko častí monografie sa zaoberá školstvom v Trnave od najstarších čias až po súčasnosť autorov.

20-ročie národného školstva v Trnave (1918 – 1938) rozoberá Fraňo Musil: Po období maďarizácie sa v školách, ktorých sa zakladalo stále viac, rozozvučala znovu slovenčina. Dôležitým bol Malý školský zákon z roku 1922, ktorý zjednotil trvanie povinnej školskej dochádzky na 8 rokov, unifikoval vyučovacie predmety a postupne znižoval maximálny počet žiakov na triedu.

Okrem vzniku nových škôl sa venuje aj dejinám škôl uršuliniek (rímsko-katolícke dievčenské školy v Trnave) od založenia ich kláštora aj s triedami, vybudovania vlastnej budovy školy a založenia strednej uršulinskej školy.

Pomermi rímsko-katolíckej ľudovej školy chlapčenskej po prevrate sa zaoberal Jozef Legény. Evanjelickým školstvom pred a po prevrate zase Ján Detrich.

Ignác Gerő vo Vývoji židovského školstva st. quo. sa nezaoberal len dejinami ich školstva ale aj celkovo dejinami židovstva st. quo. v Trnave. O školstve ortodoxného židovstva písala Šarlota Rothová: Ich škola nebola vo vyhovujúcich priestoroch, no v 30tych rokoch 20. stor. sa renovovala, bola vybavená novými pomôckami, kanalizáciou a vodovodom.

Stredné a odborné školy v Trnave, ako píše Imrich Kotvan, začali vo väčšej miere vznikať až s rozvojom mesta po prevrate. Vznikla tak Verejná obchodná škola, Štátna odborná škola hospodárska, Odborná škola pre ženské povolanie i Odborné školy pokračovacie. Okrem týchto fungovali v Trnave aj 3 reálne gymnáziá: Československé štátne reálne gymnázium Jána Hollého, Rádové československé dievčenské reálne gymnázium uršuliniek a rímsko-katolícke biskupské reálne gymnázium so staršou tradíciou.

Poprevratovému umeniu sa venuje Juraj Mandel: V architektúre sa v tomto období chceli využiť všetky vymoženosti doby, ako kanalizácia, vodovod, elektrizácia, kúrenie, … Asi najväčšou architektonickou zvláštnosťou je Evanjelický kostol. V Trnave pôsobilo niekoľko akademických i neakademických maliarov, medzi inými aj sám Mandel. Táto časť je obohatená aj o farebné miniatúry diel s trnavskou témou.  Sochári mali v tejto dobe o prácu tiež postarané, keďže sa odhaľovali rôzne pomníky.

Imrich Kotvan nám vo svojej časti ukazuje literárnu Trnavu svojej prítomnosti. Predkladá tu zoznam všetkého, čo sa za 20 rokov jestvovania republiky v Trnave vydalo a poskytuje i prehľad trnavských nakladateľstiev.

Dr. Ján Hofman popisuje zbierku Osvaldovho múzea, ktoré sa nachádzalo v starom spolkovom dome Spolku sv. Vojtecha, a ktorého správcom bol Msgr. Pőstényi.

Trnava mala od najstarších čias bohatý spolkový život. Najvýznamnejšími spolkami, ako napr. občianska opatrovňa, sirotince, či dobrovoľný hasičský zbor, sa zaoberá Jozef Legény.

Obraz o populácii mesta nám na základe sčítaní ľudu podáva Štefan Glinda. Prvé sčítanie na našom území sa konalo r. 1785. Potom nasledovali od roku 1869 v pravidelných intervaloch. Z ich výsledkov je vidno ako sa od prevratu zmenšoval počet Maďarov v Trnave.

S rozvojom a zväčšovaním mesta sa rozvíjala aj pošta, telegraf a telefón. Záznamy o pošte v Trnave v staršej dobe nie sú, ale Štefan Labady predpokladá, že tu bola. Prvým pevným dátumom o tom, že v Trnave bola pošta je rok 1788. Telegrafná stanica bola v rokoch 1874 - 1875 samostatná od pošty a zlúčili sa až v r. 1887.

V črtách národopisu Václav Pilous popisuje geografiu Trnavy, zvyky, odievanie, zručnosti, stravovanie i zamestnanie obyvateľov. Poskytuje nám obraz života Trnavčanov.

S rozvojom a zväčšovaním mesta išla ruka v ruke stavebná činnosť. Výstavba sa v podstate začala vo väčšej miere iba mimo hradieb. V tomto období sa vybudoval aj vodovod a kanalizácia. (Inž. Jozef Bayer)

Katastrálny rozsah mesta sa zväčšoval. Podľa Ing. Jozefa Kernera neexistovali do r. 1848 žiadne mapy Trnavského katastra. Trnavský chotár bol prvý krát zmeraný až v r. 1851 a v r. 1895 bol vypracovaný nový katastrálny operát. Venuje sa aj projektu sústavnej kanalizácie a vodovodu, podľa ktorého sa zreguloval tok Trnávky, spravila sa radikálna asanácia a odstránila sa inundácia pod mestom.

Prehľad vývoja sociálno-zdravotníckej činnosti nám poskytuje Eugen Rott – Trnavčan: Už od 1363 fungovala v Trnave útulňa pre práceneschopných starcov v bývalom kláštore pri kostole sv. Heleny. Celá táto činnosť fungovala v Trnave na základe kresťanskej dobročinnosti.

Zdravotnícka starostlivosť bola zaostalá. V okolí mesta i v jeho opevňovacom systéme bola voda. Stojaca voda. To spolu s nečistotami vo vnútri mesta prispievalo k vzniku a šíreniu rôznych nákaz.

Od 20. stor. pôsobil v ČSR Československý Červený kríž a vznikali aj iné charitatívne spolky. Krajinská verejná nemocnica bola založená v r. 1824. 

Vincent Fingerhut dáva do súvisu blízkosť Bratislavy a Viedne s minimálnym veľkoobchodom v Trnave: V staršej dobe tu bol cukrovar, sirkáreň, 5 sladovní, 3 octárne, 3 liehovary a 3 tehelne. V novšej dobe tu vznikajú priemyselné spoločnosti ako napr. Figaro (1907).

Ján Lalík podáva obraz bankovníctva a finančníctva v Trnave. Menuje tu banky a sporiteľne, ktoré v Trnave vznikli a podáva ich stručnú charakteristiku.

Trnava mala vždy charakter viac agrárny. Rozprestiera sa na úrodnej nížine, ktorá poskytovala bohatú úrodu v prvom rade jačmeňa a pšenice, potom kukurice, cukrovej repy, vínnej révy (pod Malými Karpatami), repky olejnej i sóje. Darilo sa tu aj zelenine a ovocným stromom. Agrárnou históriou a jej vývojom nás prevedie M. K. Smolek.

Silničná (cestná) sieť sa v podstate od čias 14. a 15. stor., keď bola Trnava najdôležitejšou a najrušnejšou križovatkou obchodných ciest starého Uhorska, príliš nezmenila. Postupne sa iba pridávali k tejto starej nové cesty. Inž. Jozef Bayer nám tu poskytuje nielen výpočet týchto ciest, ale aj ich druh, dĺžku a smer.

Poslednú časť monografie napísal Ján Beňovský, ktorý zobrazuje vtedajší stav v Trnavskom okrese. Začína rozlohou a vývojom okresu, charakterizuje ho, udáva zemepisné i hospodárske pomery. Popisuje komunikácie a administratívu mesta. Od tejto všeobecnej charakteristiky okresu prechádza k zaujímavostiam okresu, ako sú prírodné krásy a turistické miesta v Malých Karpatách (samotné Malé Karpaty, jaskyňa Driny, Smolenický zámok, sv. Katarínka pri Naháči, či románsky kostolík a rybníky v Dechticiach). 

Záver

Monografia Trnava 1238 – 1938 nie je prvou dôstojnou reprezentantkou Trnavy len svojim vzhľadom (červená väzba so zlatým písmom a modro zlatým veľkým znakom Trnavy), ale aj svojim obsahom. Jej text môže byť miestami dnešnému čitateľovi trochu nejasný, čo je spôsobené používaním skratiek, ktoré nemajú vysvetlivky. To isté spôsobujú aj názvy ulíc, budov a miest, ktoré sa od roku 1938 niekoľko krát menili. Miestami je doplnená čiernobielymi obrázkami (fotkami), ktoré môžu pomôcť pri identifikácii miest, hoci mesto i jeho okolie sa medzičasom zmenilo.

Rozsah knihy mi nedovolil podrobne rozobrať všetky časti. Najviac som sa venovala starším politickým dejinám mesta, no neopomenula som ani jednu z kapitol. Nasledujú v tom poradí ako v monografii a pri každej je uvedený autor i názov. Rozsiahlejšie časti sú vizuálne oddelenými uzavretými celkami. Kratšie časti sú naopak pospájané, podľa podobnosti témy a následnosti, do väčších celkov.

Kniha je i dnes cenným materiálom, ktorý je zdrojom vedomostí nielen z dávnej minulosti Trnavy, ale aj z obdobia vzniku monografie. Určite by som ju zaradila do okruhu povinnej literatúry pre štúdium dejín mesta.