Úvod

Cieľom mojej práce je spracovanie knihy Trnava 1238 – 1938. Táto bola prvým pokusom o vypracovanie dejín Trnavy. Vyšla pri príležitosti 700. výročia udelenia privilégií slobodného kráľovského mesta Belom IV. I keď je to celkom dobrá práca, vyšla v nepriaznivom období. Hneď na úvodných stranách je vyobrazený Eduard Beneš - prezident Československej republiky, Jozef Országh - prezident Slovenskej krajiny, Juraj Vyskočil - senátor NS a starosta mesta Trnava a Ján Beňovský - hlavný radca politickej správy a náčelník Trnavského okresu. Nepriaznivým obdobím tak myslím dva týždne po vzniku Slovenského štátu. Predstavitelia ČSR, tak ako aj kniha sa stali nežiaducimi a monografia sa odsunula do úzadia.

Vo svojej seminárnej práci sa tak pokúsim podať stručný obsah, ktorý by bez väčších detailov dokázal komukoľvek povedať, čo sa v prvej, zabudnutej monografii mesta Trnava nachádza. Trošku viac sa pristavím pri tom, čomu rozumiem najviac, a teda pri starších politických dejinách.

Ján Pöstényi: Z minulosti Trnavy do prevratu (1918)

Jeho príspevok možno rozdeliť do troch častí. V prvej, od najstarších čias po rok 1526, sa snaží vypátrať čo najstaršie zmienky o Trnave, ktorá získala význam až vďaka Konštancii a Belovi IV. Ten už v roku 1238 udelil Trnave zlatou bulou privilégium, ktorým sa stala slobodným kráľovským mestom. Okrem prekladu listiny, prezentuje Pöstényi i názor, že to, čo sa nám zachovalo do dnes je iba obnovenou listinou z roku 1267. Zaujímavá je aj jeho teória o písmenách r a c v dolných výsečiach trnavského znaku na pečati z tohto obdobia. Domnieva sa, že by mohlo ísť o skratku pre regia civitás = kráľovské mesto.

Zachytáva tu vývoj mesta od roku 1238: O čosi neskôr poznačili mesto boje o trón medzi Arpádovcami a Přemyslom Otakarom II., Albertom, či Matúšom Čákom. Po nástupe Anjouovcov sa dostala Trnava do fázy všeobecného rozvoja, kedy sa stala miestom rokovaní panovníkov.

Národnostné spory, ktoré prepukli 1. krát práve v 14. stor. sa tiahnú celou históriou Trnavy. V tom čase bolo mesto rozdelené na 3 časti, 3 ostrovy, vytvorené tokmi Trnávky.

15. a 16. storočie Trnave prospelo iba v tom, že sa v meste vplyvom husitov zväčšil slovenský živel. Daňou za boje však bola neúroda, hlad a choroby. Táto prvá fáza je ukončená bitkou na Moháči.

Druhá časť zachytáva obdobie 1526 – 1777: Po tureckom vpáde bola Trnava preplnená utečencami, hlavne Maďarmi. Vtedy začal ďalší národnostný spor, tento krát 3 - národnostný.

17. stor. sa stalo pre Trnavu skoro osudným. Stala sa síce centrom kultúry a vzdelanosti v Uhorsku a v r. 1635 tu vznikla i univerzita, no podľahla dvom ničivým požiarom v krátkom čase. Po prvom (1666) ostala nepoškodená iba Kapitulská a Jeruzalemská ulica a z kostolov farský, univerzitný a kostol klarisiek. Druhý, spôsobený Thőkőlyho vojakmi (1683) si vyžiadal 4000 mŕtvych - domácich i ľudí z okolia. Nezhorelo iba 58 domov a farský a univerzitný kostol. Vtedy vojaci odtrhli i zlatú pečať z privilegiálnej listiny.

O hospodárskych a sociálnych pomeroch tohto obdobia píše autor na základe účtovných kníh. Napr. v roku 1720 žilo v meste 475 rodín, 4854 obyvateľov, z ktorých bolo 37,43% Slovákov, 31,29% Nemcov, 30,41% Maďarov a zvyšné percento tvorili iné národnosti.

Tretia časť začína rokom 1777 a konči prevratom (1918): Preloženie TU do Budína (1777) a odchod kapituly a arcibiskupskej kancelárie do Ostrihomu, spôsobilo pokles celokrajinského charakteru Trnavy. Spolu s týmito inštitúciami sa z mesta odsťahovala i časť obyvateľstva. Napriek tomu vzniklo v Trnave (1793) „Učené Slovenské Tovaryšstvo“.

V roku 1831 vypukla v okolí Trnavy cholera, ktorá sa napriek  preventívnym opatreniam dostala aj do mesta.

V roku 1848 vypukla revolúcia a boj za spisovný jazyk zasiahol aj Trnavu. Tu sa naskytla k jeho vzniku priaznivá situácia- odchod Maďarov po pominutí nebezpečenstva, ktorí sa vrátili na svoje panstvá na juhu a  pomalé vymieranie alebo asimilovanie sa Nemcov.

V krátkosti sa tu venuje aj školstvu: V tomto období existovali 2 typy škôl, a to humanistické- latinské a ľudové- národné (výučba v materinskom jazyku). Po príchode uršulínok sa dievčatá vzdelávali práve u nich. Najstaršia škola sa nachádzala pri farskom kostole na rohu Jeruzalemskej ulice. V 16. stor. v Trnave vzniklo i rímsko-katolícke gymnázium / kapitulské. Nachádza sa tu aj zmienka o univerzite, ale podľa môjho názoru by sa malo inštitúcii jej významu venovať viac miesta.

Pre Trnavu bolo a je typické množstvo kostolov, ktorých vznik a vývoj je tiež predmetom tejto monografie. 

Dr. Ovidius Faust: Samospráva mesta Trnava a jej administratíva

Trnava patrí medzi najstaršie slovenské mestá. Jeho mestské štatúty mu potvrdil Belo IV. v roku 1238. Týmto dal mestu základ samosprávy, v ktorej bolo mesto vyňaté spod správy župana a podliehalo iba panovníkovi.

Autor tejto časti tu podobne ako Pőstényi prezentuje názor o zničení originálu privilegiálnej listiny z roku 1238 a zachovaní renovácie z roku 1267, v ktorej už boli pridané niektoré ďalšie privilégiá. 

 Správu a právomoci slobodných kráľovských miest, všeobecne, upravovali rôzne dekréty a vnútorné štatúty miest, ak neboli v rozpore so zákonom a boli potvrdené panovníkom. Slobodné kráľovské mestá sa stali akýmsi 4. stavom a mali právo zúčastňovať sa aktívne i pasívne zasadnutí snemu. V neskoršej dobe zákonný článok z roku 1870 uznal Trnavu ako slobodné kráľovské mesto za municipium. No už z. čl. z roku 1876 zrušil jeho municipiálne právo a Trnava sa stala už len mestom s magistrátom.

Dr. Štefan Schiffer: Historicko-právne úvahy z minulosti mesta Trnava

Hneď na začiatku tejto časti autor uvažuje nad tým, aké mohlo mať mesto Trnava postavenie pred privilégiami z roku 1238:

Tatársky vpád v roku 1241 a oheň v roku 1325 zničil všetky staršie listiny uložené v meste, takže nevieme aký malo štatút. Podľa autora sa dá ale predpokladať, že privilégia boli iba zlegalizovaním dovtedajšieho právneho stavu. Podľa tradícií sa dokonca uvádza, že Trnava bola „… starým slavianskym sídliskom ešte z doby VII. – VIII. storočia …“

Rozoberajú sa tu i práva a povinnosti, ktoré vznikli na základe zlatej buly. Od 15. stor. zachované mestské knihy a obecné účty toho tiež prezrádzajú o meste dosť. Mesto bolo napr. pri zriadení žúp sídlom Hornonitrianskej župy.

Keď sa zrušili slobodné kráľovské mestá, Trnava sa ako mesto s magistrátom postupne podriadila Bratislavskej župe. V roku 1923 bola začlenená ako mesto do Trnavského okresu.

V monografii sa môžeme ďalej dozvedieť o architektúre, sochárstve a maliarstve v Trnave v priebehu dejín. Rozvoj týchto 3 oblastí bol priamo úmerný situácii mesta. Po plienení, ničení a požiaroch sa začala výstavba. Hradby sa v priebehu dejín zdokonaľovali a do obranného zabezpečenia bola včlenená aj mestská veža. Ale najväčšie pole pôsobnosti sa pre architektúru, sochárstvo a maliarstvo našlo v kostoloch, ktorých mala Trnava vždy dosť. O tomto píše Dr. A. Loubal.

Mikuláš Schneider - Trnavský, ktorý je dnes sám považovaný za významnú osobnosť Trnavy, podáva stručný prehľad hudobného a dramatického umenia v Trnave: V roku 1832 bolo postavené divadlo, roku 1833 vznikol hudobný spolok a v r. 1834 bola v Trnave otvorená aj hudobná škola.

Pod názvom kapitoly Osvetová a sociálna práca slovenských vodcov národa v Trnave pred 1918 sa skrývajú osobnosti Trnavy. Ján Gál Podďumbiersky sa tu venuje ich životu a činnosti v Trnave i mimo nej. Medzi inými spomína Jána Sambuca, Juraja Haulika, Antona Bernoláka, či Martina Tamaškoviča.

Významnú úlohu v dejinách mesta zohrala i železnica. Touto témou sa zaoberá Konštantín Čulen: Trnava bola po stáročia križovatkou ciest. Menil sa iba ich povrch a spôsob prepravy a dopravy. Významným krokom vpred bolo vybudovanie železnice smerujúcej z Trnavy do Bratislavy. Bola to konská železnica. I napriek zlepšeniu prepravy, bola nerentabilná a nový majiteľ ju prestaval na parnú (vlastne iba prispôsobil), ktorá bola hotová v roku 1872.